wolf-maiden

Nový slash/yaoi

2010-06-28T18:11:00.003+02:00

Takže, nejak extra sa neradujte- svoju činnosť na tomto blogu sa obnoviť nechystám. Ale rada by som Vám oznámila, že na mojom druhom blogu momentálne začala vychádzať moja nová poviedka so slash (yaoi) tématikou :) Je to len pre istotu, ak sem čas od času náhodou niekto ešte zablúdi, aby sa vedel dostať k mojej aktuálnej tvorbe (odkazy sú vyznačené). Toť z mojej strany všetko.

Koniec...

2010-01-05T12:47:00.007+01:00

Ani nie tak koniec, ako presídlenie na novú adresu. Nový blog však nebude rovnaký ako tento starý (i keď po tej vizuálnej stránke bude veľmi podobný, lebo sa mi nechce nič nové vymýšľať). Takže tam sa toho hádam bude objavovať viac, pretože už to nebude čisto poviedkársky blog. Nebude mať ani nejaké konkrétne zameranie, proste sa tam budú objavovať moje texty, myšlienky, možno obrázky, ktoré ma zaujmú alebo hudba (to je všetko ešte otázne, popravde netuším čo všetko tam budem po čase pridávať). Je dosť možné, že tematika homosexuálnych vzťahov alebo erotiky bude na tých druhých stránkach značne obmedzená, ak nie celkovo vynechaná. Záleží na nálade, ale ak by ste tam hľadali yaoi či yuri ste na zlej adrese (možno niekde, niekedy v náznakoch, ale pochybujem o tom) ešte je pravdepodobné shonen ai/shoujo ai. Niektoré z poviedok, ktoré sú zverejnené tu sa možno objavia aj na novom blogu, je možné, že v prepísanej podobe, alebo upravené. Je to tam ešte len v plienkach tak vás prosím prižmúrte očko. Neviem ako s SB, Tí, s ktorými udržujem kontakt tak to sa dohodneme a ostatný- no ozvite sa. Takže to je asi všetko čo som chcela, budem veľmi rada ak sa niekto z vás odhodlá a pôjde ma na novom blogu navštíviť :) a ďakujem všetkým za komentáre a podporu, ktorú ste prejavili tu :)

Nová adresa: www.fairytalesfromnowhere.blogspot.com

Nasiaknuté červeňou...

2009-10-07T21:12:00.006+02:00

Tak, po dlhom čase niečo :) je to len krátky text vytvorený v chvíľke inšpirácie. No sňáď sa vám bude ten príbeh páčiť... (inak hlboko sa ospravedlňujem, ale na písanie nemám poslednou dobou vonkoncom náladu a navyše sa toho deje v mojom živote akosi priveľa...)

Oči, hoc ešte uplakané, odtrhnú sa od svojich temných hĺbok, skĺznu nižšie. Nižšie po zrkadliacej lesklej ploche, toľko belosti! Vždy mala rada tmavšie farby, hlavne červenú, farbu vášne. Ohnivú, spaľujúcu,... farbu “Jej“ pier...

Aj napriek snahe všetkých vzbudiť v dievčati pocit, že dnešný deň je kráľovnou, cíti sa nevýraznejšie, než obvykle.

„To stačí!“ Mávla na slúžku, vpletajúcu jej do vlasov stuhy, žena, ktorá práve vstúpila. „Za okamih začíname.“

„Áno, matka.“ Dievčina opätuje jej prísny pohľad len letmo, cez chladný obraz zrkadla. Na okamih uprie zamyslený zrak na malinký flakónik, ktorý ukrýva, pred zrakmi všetkých, v záhyboch šiat... a potom, s tvárou žiariacou nefalšovaným šťastím sa obráti... „Už sa nemôžem dočkať toho momentu, keď budem stáť po boku mojej lásky! Srdce mi plesá radosťou pri predstave, že náš cit bude už čoskoro spečatený.“

„Správne dieťa.“ Úsmev spokojnosti skriví ženinu tvár. Skriví, pretože jej radosť nepramení z čoho by mala...

Dvere sa zatvoria. Dievča, náhle osamelo...

Za pár okamžikov, kráčajúc zástupmi hostí po boku takmer neznámeho muža, ktorého by ešte pred pár dňami zvala otcom, sa blíži k “tomu“ miestu. A “tam“, tu a teraz bude jej sľub splnený, konečne...

Díva sa pred seba, díva sa na muža stojaceho pri oltári. Na jeho rednúce vlasy, chlipný výraz, ako sa gombíky plášťa napínajú pod tlakom jeho brucha, tlsté prsty, potiace sa od nedočkavosti až budú môcť zovrieť jej driek... Nespustil z nej vodnaté oči, ako sa mu v hlave rojili obscénnosti, no ona, ona ho nevidela, jej zrak bol upretý do iného sveta... Na lesklé čierne pramene, nehou podfarbené rysy, látku jemne obopínajúcu úzky driek, teplé dlane, ako príjemne hladia...

Zastali, jej ruka bola predaná do opatery tomu... tomu koho miluje?... Nie!... tomu kto sa o ňu dobre postará?... Nie!... Tomu kto dal najvyšší návrh! Tomu kto ponúkol najvyššiu sumu! Moja ruka, telo i cudnosť boli sprosto predané! Toľká potupa!... ale tú radosť vám nedoprajem! Za zapredanie jedinej dcéry neuvidíte ani groš!

Zrazu celá sála zatají dych- na šatách nevesty vykvitol v sekunde prekrásny kvet... žiariaci červeňou! Z jej lona sa vyplavilo, v nenávisti družky, potlačenej beštiálnou túžbou druha, zasiate semeno.

Až teraz som kráľovnou! Zbavená nečistého, keď sa prichádzajúcou temnotou v šarlátových šatách rútim za tebou, láska. Pod rúškou noci, ako vždy tajne, do tvojho zakázaného náručia moja drahá...

Dievčati sa podlomia nohy a v smrteľnom kŕči klesne na oltár. Svadobné šaty už stratili všetku nevinnosť a sfarbené do krvava len halia jej chladnúce telo. Z ich záhybov sa na kamennú podlahu kostola vykotúľa malá fľaštička...až to zacinká... je prázdna, no na jej okraji sa ešte zaleskne pár jedovatých kvapôčiek.

A namiesto výrazu múk na tvári dievčiny sa zjaví... jemný, len náznak... úsmev...

Leto

2009-07-03T09:11:00.002+02:00

Takže- čo dodať. No, ide o to, že prišli prázdniny a ja sa akosi, dosť nečakaným spôsobom, flákam. Domov sa chodím akurát tak vyspať a príležitostne najesť. Nie, že by mi to bolo ľúto, ale tým pádom nestíham nič- písať ani čítať. Som rada, keď sa na pár minút vôbec dostanem na chat. Takže sa ospravedlňujem, ale aktualizácií na blogu bude ešte redšie ako odvykle (ak je to vôbec možné). Jedným dychom však dodávam, že mám pre vás rozpracovaných pár nových vecí a tiež, že pokračovania k rozpísaným poviedkám sú na dobrej ceste:). Takže nevešajte hneď hlavu (ani úbohú autorku *myslí seba*) a užite si leto (to úmorne horúce ročné obdobie) a mnohý z vás aj nejaké to voľníčko:) - osobne od budúceho týždňa nastupujem do práce, to viete brigáda. A budem sa snažiť niečo z tej mojej hlavy vytrieskať aj v tejto dychberúcej horúčave, aby som to nejak zvládla. Ja blbá som sa totiž nechala nakecať na...*chvíľka napätia*... účtovníctvo.
No, dosť bolo vylievania srdiečka, ale ešte... Priznám sa, že som uvažovala o zrušení blogu. Nejde o to, že nemám čas atď. ale písanie ma akosi... nie, že nebaví- baví stále a veľmi, ale nenapĺňa ako pred tým a ja neviem presne prečo. Potom som si ale povedala, že to tu mám predsa rada a keď som to tu udržala už skoro rok, prečo nie ďalší:). Nebojte nekončím (to som vám ale urobila radosť čo? *irónia*). Fajn- tak as majte krásne a užite si to tu :*

Sweet Nightmare

2009-06-13T11:11:00.007+02:00

2. Kapitola: Krv na tvojich rukách
(pozn.- som lempl a nestíham- obr. odo mňa bude pridaný niekedy v dohľadnej dobe- dúfam, že už zajtra)

„Co je to něha? Když si děvka přepočítává peníze, které jsem jí nechal na stole? Co je to láska? Když čtrnáctiletou holku znásilní její otec? Co je to ta u oltáře slibovaná věrnost, vzápětí zapomenutá? Nebo pocit bezpečí v náruči matky? Cha, cha, cha!
Lidé jsou zvířata… Lidé jsou hmyz. Já jsem hmyz.
Někdy si přeji, aby něco tak hrozného, jako jsou lidé, vyhynulo. Aby se svět zbavil něčeho tak zničeného, jako jsem já - jako jsme my...
Ne, prostě nesnesu pohled na otce, hrajícího si s malým chlapcem; zvedá se mi z toho žaludek. Nedokážu se dívat na jakoukoli zdánlivě šťastnou rodinu. Nenávidím děti, nemůžu je vystát… Zvláštní, že k prachobyčejnému, zvířecímu sexu jsem si žádnou zášť nevypěstoval – na to už jsem příliš zkažený… Lízátka, hračky, pohádky – vše, co jen trochu zavání nevinností, ze všeho je mi neuvěřitelně zle…
Řeknu to narovinu. Pro většinu žen jsem krásný a přitažlivý, to ano – ale duši mám zmrzačenou, zakrnělou a bizarně zchromlou, pomalu uhnívající… Jsem mrzák.
Zvláštní, že když pominula první nepochopitelná bolest ze smrti mé matky, další už nepřišla. Jistě, vyslýchání bylo velmi nepříjemné, ale měl jsem dobré alibi. Přesně v čase, kdy zemřela, jsem právě dostával pokutu za rychlou jízdu na motorce a neměli důkazy, že bych si například někoho najal. Nebudu zapírat, že mi taky pomohla značná suma peněz. Jediná věc, kterou na místě činu našli, bylo stříbrné, zdobené písmeno M, a podle látek, které na jejím povrchu ti víc než neschopní vyšetřovatelé našli, bylo pravděpodobně z nějakého šperku. Ale ani toto nikam nevedlo. Nebyly na ní téměř žádné otisky, nitka látky, prostě nic! – a tak jsem také podplatil příslušná místa, a ztracené písmeno získal. Nevím, proč jsem to udělal… Nevím, proč ji teď nosím pořád u sebe… To zatracené, prokleté M, patřící patrně nějakému Martinovi, Michalovi, Marice či Matějovi, jako připomínku na okamžik, kdy se ve mně něco definitivně zlomilo – kdy jsem se stal dokonale bezcitným.
A ještě něco jsem si uvědomil. Otče – už se tě nebojím.
Když se ještě vrátím k vyšetřování a shrnu ho, ta neschopná policie byla ve slepé uličce, a ani já jsem se motivem vraha nehodlal zabývat. Bylo by to zbytečné… Možná mi také hrozí nebezpečí – ale je mi to jedno. Nenávidím tenhle svět. A jsem příliš zbabělý na to, abych spáchal sebevraždu (neříkám, že jsem to nezkoušel). Kdyby mě ten neznámý zabil, bylo by to to nejlepší, co se mi v životě stalo… Vždyť můj život je jako nekončící noční můra, a jedna katastrofa stíhá druhou tak rychle, že ani nestíhám trpět… Už nechci nikdy cítit, abych to nemusel znova prožít.“
Rafael si uprostřed chůze podvědomě promnul levé předloktí, kde se mu přes poslední písmena vyzývavě, zdobně vytetovaného nápisu táhla ošklivá šikmá jizva, kompromitující jeho sebevražedné úmysly a neúctu k vlastnímu životu.
Už zbývalo jen pár kroky překonat tu vzdálenost mezi ním a dveřmi vlastního, obrovského domu, když si všiml, že v otcově pracovně je rozsvíceno. To bylo špatné znamení – pravděpodobně se jeho otec hodně opil, a v takových chvílích býval velmi, velmi agresivní…
I přes to Rafael vstoupil. Potřeboval totiž peníze. Bylo tu podivné ticho, jako ticho před bouří… Znenadání podivně vytušil, že se stane něco hrozného, něco, co mu už navždy zajistí letenku do pekla.

A zatiaľ, na druhom konci mesta, ďaleko od prepychu zbohatlíckych štvrtí, sa čas ďalej bezcieľne naťahuje týrajúc túlavého psa schúleného pod lavičkou. Tak rád by už trasúc sa uzrel hrejivý úsvit. Namiesto toho sa zo zvrašteného neba len lejú ďalšie a ďalšie prúdy ľadových sĺz. Vpíjajú sa do, už tak premočenej, srsti, cupitajú po asfaltových chodníkoch, zmývajú špinu a odplavujú ju do najbližšej stoky. Oblievajú spiace budovy a plnia ovzdušie vôňou ozónu i tichým šumom. V bezsennom spánku sa topiacich uliciach, je len jediné miesto, ktoré tu v okolí nespí. Akási budova. Rovnako, ak nie viac ošumelá, ako tie ostatné, no so svetlom v oknách. Vnútri, v spleti chodieb a pre všetkých primalých pracovní, panuje akýsi ospalí ruch. Málokoho myšlienky sa o takomto čase naozaj stáčajú k práci. A tak komornú atmosféru, tých pár zúfalcov ešte drepiacich v kanceláriách, vypĺňajú skôr rozbory mizérie ich životov než kriminálnych prípadov.

Popod matne osvetlený nápis nad vchodom, ktorý hrdo hlása “Policajná stanica“, prechádza postava zahalená v tmavom kabáte. Krok má rýchli a vo večernom chlade, zahrýzajúcom sa do morku kostí, trochu napätý. Na jej chrbát dopadne umelá žiara neóniek v hale. Mladá sekretárka, s hlbokým výstrihom a krátkou sukňou, sediac za recepčným pultom, zdvihne zrak od krížovky. No len na okamih, ani nie úder srdca, len letmý pohľad do cudzích očí a opäť ho sklopí. Veď na čo by sa dívala keď je hala prázdna? Niet tu, okrem nej samotnej, živej duše. Pokojná nočná hodina. Nik tu, pred ňou práve teraz nestojí...

Tenký lúč svetla pretne všadeprítomnú temnotu. Pomaly, po centimetroch odhaľuje skryté. V žltkastých paprskoch svetla jasne víria čiastočky prachu, snáď roky sadajúce na staré police. Nechávajúc za sebou špinavo-mokré kaluže kráča osamotená postava pomedzi nekonečné rady abecedne zoradených regálov. Náhle kroky ustanú. Oči votrelca spočinú na vyrytej litere G. Podrážky na linoleu zastanú až to zapiští a tieňom zahalená osoba prebehne lúčom baterky po najbližšej polici. Spisy. Veľa spisov. Hotové kvantá spisov.
Tichý povzdych a spomínané papiere ovanie horúci dych. Toto potrvá...

Služebnictvo dostalo pro tento den dovolenou, proto ten klid – zdálo se, že snad i hodiny vystrašeně ztišily své tikání, a proto se Rafaelovy kroky od stěn odrážely téměř nepatřičně a rušivě. Neměl by tu být. Byl na špatném místě ve špatnou chvíli. Měl by se bát, utéct před svým osudem, který ho zničí… Jeho noční můra, počínající ve chvíli, kdy ztratil dětství i nevinnost a trvající až dodnes, stále neskončila… Vlastně skoro ani nezačala. Opravdové zlo mělo teprve přijít.
Z tátovy pracovny se ozval cinkot tříštícího se křišťálu. Teď byla poslední chvíle, kdy mohl uniknout.
A on ji promrhal.

Mám to! Po papieri skĺzne pár lúčov a zrak muža spočinie na úhľadnom nápise “Prípad Gray“. V tichom očakávaní a náhlom návale vzrušenia, ktoré nedokáže potlačiť sa mu zachvejú ruky. Rýchlo, až papier zašuští roztvorí zložku. Zbesilo listuje a náhle... ako po údere blesku. Znehybnie.

Díval se do obrovského zrcadla před sebou, na své nezdravě bledé, strhané rysy, a přes to tolik přitažlivé, na své ostré a temné oči, plné bolestivé lhostejnosti a chladu. Díval se na sebe jako na trosku, plný pohrdání a neúcty. A otcovy zběsilé, dunící kroky se nekontrolovatelně blížily.
Náhle stál ve dveřích. Rozzuřený až k nepříčetnosti, brunátný, mohutný a široký, neupravený ve špinavém a pomačkaném obleku. Jeho nechutná tvář byla námahou a alkoholem zbarvena doruda, a jeho pleš se leskla jako holá krysí kůže. Rty měl široké, téměř žabí, a bizarně zkřivené nenávistí. Jeho malá, zlostná, opilá modrá očka si Rafaela víc než nenávistně měřila a slibovala ho zničit… V těch očích byla vepsána vražda.

Temno hnedé oči, zrazu tonúce v dese vytreštene hľadia na stránku popísanú drobným písmom. Nedýchajúc, akoby v tranze, sú však upreté na jediný riadok. ...Dôkazný materiál č. 1: zdobená iniciálka M... a pod ňou- prilepené len prázdne igelitové vrecko... Kurva!

„To tys ji zabil!! Vrahu. Vrahu!! Ne, ty nejsi můj syn a nikdy jsi nebyl!!! Zabiju tě, ty zmetku, slyšíš?!!“
Křičel na něj, v dlani nůž. A v tom zlomku sekundy, která zbývala, než se na něj jeho otec s napřaženou dlaní vrhl, se v Rafaelovi vynořilo vše.
Náhle mu znova bylo devět. Právě tyto mozolnaté, obrovské a hnusné dlaně ho v dětství tak surově popadly a bez slitování vysvlékly, a nenávratně roztříštily jeho nevinnost… Byl svým otcem pošpiněný, zatracený a prokletý, už navždy. Stala se z něj jen potřísněná a rozbitá hračka, děsivá ve své morbidní zvrácenosti, se kterou si už nikdo nikdy nebude hrát – a tak jen smutně čeká na svůj konec. A matka, kterou jako dítě slepě miloval, která ho nikdy neschovala do své náruče a která o tom všem věděla, mu to ještě vyčítala… Prý to byl trest, jeho vlastní vina…
Ostří se zalesklo. Sliz jejich vlastních krutostí je pohltil… A smrt se přikradla po špičkách.

Okolo strážnika, stojaceho pri dokorán otvorených dverách sa mihne len akýsi tieň. Muž v uniforme ani okom nemihne, s tupým pohľadom prejde k ťažkým oceľových dverám a zatvorí, zamkne, kľúče odnesie na recepciu. Ráno po týchto chvíľach nebude v jeho mozgu ani stopy. Jediný náznak, že by sa v noci dialo niečo neobvyklé. Jedinou pripomienkou nezvaného hosťa zostane pár papierov, rozletených po podlahe v chlade nenavštevovaného archívu...

Ale rána nedopadla.
Rafael nevěděl, kde v sobě objevil tolik síly. Jeho mysl byla najednou překvapivě jasná, jako křišťál. Prudce a surově chytil svého otce za zápěstí, a krutě jej zkřivil tak, že ostří mířilo přímo na otcovo břicho.
Jeho otec vyjekl bolestí, a do očí se mu poprvé vkradl strach. Konečně viděl tu nenávist v synových očích - konečně si všiml jeho bezcitnosti. Dostal strach.
Jeho syn už neměl slitování. To on, jeho otec, z něj udělal démona, který tu teď stál.
V tu chvíli protikladů si náhle otec a syn byli blíž, než kdy dřív…
Nůž se hladově zabořil do měkké tkáně jeho břicha.
Bylo až neuvěřitelné, jak to bylo snadné.
Rafaelovy dlaně se zbarvily rudě. A oči, ty odporné, nenávistné oči jeho otce začaly pohasínat… Poražený muž se tiše a jakoby nevěřícně se díval na vražednou zbraň, nepatřičně trčící z jeho těla.
Nebylo cesty zpět…
Nebylo úniku…
Téměř náměsíčně, v poslední křeči tupě dopadl na zakrvácenou podlahu.
A pak nastalo ticho.

A rovnako, ako múry tohto bohom opusteného miesta, sa svedkom ďalšieho zločinu stal muž, opäť stojaci v ústraní, zahalený pokojom, bolesť tíšiacej, noci... Zažiari plameňom špička cigarety a nervozita vrcholí. Dobre videl, až pridobre, nový prívesok mladíka, ktorý sa tam vnútri po prvý krát postavil osudu... V dlani neustále, pevne akoby sa bál o tú poslednú vec čo ho drží pri živote, zviera ruženec... Ruky sa mu už netrasú, nesmú.

Sweet Nightmare

2009-06-05T20:49:00.006+02:00

1. kapitola- Tiene v nás

Skrz pootvorené okno dnu preniká ľadový večerný vánok. Pohráva sa so záhybmi dlhých závesov a jeho poryvy napĺňajú mŕtve ticho, panujúce v miestnosti, šumom lístia. Na nebi smutne žmurkajú hviezdy. Hľadia na zem a so všetkou svojou čistotou sú príliš vzdialené, než aby na ne mohol ktokoľvek z tejto špiny dosiahnuť. Priezračná noc, sotva začínajúca, a predsa už pošliapaná hriechom. Večná škoda, že s rodiacou sa temnotou sa tá vo všetkých srdciach násobí tiež. A vziať život sa už vo víre jeho vlastnej krutosti javí ako malichernosť.

Pavúčie tiene, vrhané nábytkom, na ktorý dopadajú lúče mesačného svetla, sa plazia komnatou a halia nepriehľadným plášťom všetko, čo má zostať nevidené. No svetlo vonkajšieho osvetlenia je neúprosné. Vrznú dvere a ozve sa prudký nádych...

„Matko?!! Matko!!!“ Zakřičí dotyčný zoufale. Ne, tohle nebylo možné!! Tohle se nemělo stát!

Rafael svým očím už nevěřil... A přesto ho tento výjev drtil celou svou vahou.

Chtěl utéct... Schovat se pod postel jako malé dítě, a zapomenout. Ale to, co viděl, bylo příliš odporné a příliš zkažené. Pro ten vířící chaos v jeho hlavě, zabraňující jakékoliv srozumitelné myšlence, už ani nedokázal stát na vlastních nohou.

Rafaelovi se podlomila kolena, a mrtvě, jako loutka se svezl na zem.

Matné oranžové svetlo dodávalo mŕtvolne bielej pokožke, haliacej ladné krivky ženského tela, aspoň nejaký nádych chýbajúcej farby. Odrážalo sa od hodvábnych vlasov i karmínovej hladiny...

Jeho matka tam ležela v krvi.

Ako ranená laň, chytená do pasce, pre ktorú je už neskoro. Bledé končatiny opustil pôvab, z tváre sa vytratila obvyklá maska prívetivosti a z tých krásne temných očí sa navždy vytratila arogancia, s akou s obľubou hľadeli na ľudí. Zostal len pomaly chladnúci kus ( ťažko povedať, či vôbec ľudského ) mäsa s pohľadom plným prázdnoty.

Tady neexistovala žádná cenzura. Žádné tlačítko STOP, které zastaví příliš nepříjemnou nahrávku. A při tom, tohle tělo zahalené mělo být…

Ta nahá hniloba, která už nenáleží našemu světu… Smrt si ji odvedla až neuvěřitelně snadno...

Ako kyselina, nenávisťou priam bublajúca a hustá, sa cez škáry naleštených parkiet plazí po pramienkoch ešte teplá krv. Vyteká z rán, ktorými len pred pár okamžikmi naliehavo, sťa zamávanie motýlích krídel vo vánku, uletel život.

„Vždyť tohle jsem si přál ...nebo ne?“

Napriek tomu, že ženské telo, tu a teraz na dlážke pred ním ležiace, sa len začína rozkladať, duša v ňom odumrela už dávno.

„Proklínal jsem ji snad každý den... Toužil jsem po tom, aby cítila bolest a ponížení, kterým jsem si musel sám projít, a aby jí od ní nikdo nepomohl… Aby umírala za to, jak chladně ignorovala mé utrpení. Žila jen pro peníze. Matka. Cha! Dalo se téhle zkurvené bestii vůbec říkat matka?

Nenáviděl jsem jí… A přesto… Proč mám teď pocit, jako bych umřel též?“

...s posledným jej výdychom...

„Proč se cítím, jakobych už neměl srdce?“

...s posledným úderom toho jej...

„ Proč to tak bolí?! “

...spolu s tým ako jej niekto zasadil smrteľnú ranu...

„ Proč…?“

...to sa nedá pochopiť...

„To lepkavě nesnesitelné prázdno, které mě vevnitř pomalu zabíjí, ale může znamenat jen jedno - že bych tu bezcitnou stvůru přece jen… miloval?!“

Zdanie klame, a tak ani tento moment nie je úplne súkromný, nepatrí len matke a, napriek všetkému stále jej, dieťaťu. Osoba stojaca nad mŕtvolou, no za hranicou temnoty tieňa, skrytá pred zrakmi všeho živého. Len na koniec nezapálenej cigarety, vloženej medzi pery, dopadá pár lúčov...

Pohľad, vrhnutý k otvorenému oknu, vzápätí nasledujú rýchle tiché kroky šelmy a neodvratný únik vraha.

Rafael už nebyl schopen logicky uvažovat, ani vnímat cizí postavu, prchající z tohohle prokletého místa. Jednoduše neunesl váhu osudu, který na něm spočíval. Už to nebyl člověk – stalo se z něj zvíře.

A vtedy akoby aj nočné tvory zo strachu zatajili dych.

Smrtelně poklidné ticho prořízl závan šílenství. Rafael se začal smát – kovově, hystericky, pichlavě a zoufale, přímo se hroutil skřípavým chechotem, který naháněl hrůzu. Ten morbidní smích nepřestával, naopak, nabýval na síle, tříštil noční tmu a ničil svou bezmocí…

Nikto nevidel ako sa zločinec pod oknami rodinného sídla otočil a v náhlej nerozhodnosti uprel zrak na miesto činu. Ale beztak už, aj s ušidrásajúcim smiechom za chrbtom, trieli do tmy...

Rafaelovy kolena slizce zmáčela prolitá krev.

A jeho duše byla rozbitá…

. . . . .

Cez jediné špinavé okno stiesneného bytu hľadí na ten kúsok ponurého neba, ktorý sa ešte dá pomedzi steny barákov spozorovať, pár hnedých očí. Tmavých a hlbokých ako káď rozpustenej čokolády.

V hlbokom zamyslení, skôr letargií, sediac v kresle s nohou cez nohu, zastihlo odbíjanie polnoci muža. Nebyť dohorievajúcej cigarety, z ktorej popol beztak dopadá na nehybný trup, človek by povedal, že už dávno mŕtveho. Sinavá obnažená hruď i ramená, pohľad ako zastrený závojmi storočných pavučín. Tmavé pramene vlasov, ktoré predeň skĺzli. Akoby táto schránka nikomu nepatrila, len bábka bez toho kto by ťahal za jej nitky.

Pomedzi atramentové machule na oblohe sa slabo škľabí úzky kosák mesiaca. Podchvíľou mizne za hustými mračnami čiernej ničoty, aby sa onedlho zase zjavil. Akoby mu temnota, do ktorej uvrhol svet, tých malých bezvýznamných bytostí, spôsobovala isté sadistické potešenie. Veď jeho sa to, koniec koncov, netýka. On bude naďalej brázdiť oblohu, sťa striebristý koráb, bezstarostne...

Ani sa nečudujem, že odmietaš zaliať svojim svitom miesto ako je toto. Keby som mal na výber, dávno by som tento prašivý svet opustil.

Žijem zo dňa na deň. Robím čo musím aby som sa dožil toho ďalšieho, i keď o život samotný pri tom nejde. Len prežívam, zvnútra pomaly chradnem, ale predsa, v istom zvrátenom, pokrútenom slova zmysle, stále žijem.

Princíp je jednoduchý: vezmi si, za každú cenu, čo chceš, odíď a nezabudni po sebe zahladiť stopy. Striedam jeden život za druhým, nikde a nikým nie som príliš dlho. A napriek tomu by ste po mne nenašli, vo svete obyčajných ľudí, ani zmienky. Ani jediný doklad, účtenka, pokuta, zmluva, ani len letmá myšlienka, či seberozmazanejšia spomienka. Nič, veď nakoniec, niet ani živáčka, ktorý by spomínal.

Teda až doteraz tomu tak bolo...

Hlboký povzdych a konečne potiahnutie už z nedočkavej cigarety.

Mal by som to v dohľadnej dobe napraviť... následky by mohli byť ďalekosiahle... jedinou chybou môžem prísť o všetko...

A potom nasleduje len zúfalé zasyčanie zhasínaného nedopalku, smutné šťuknutie zapaľovača a blažené potiahnutie. Pavúčie prsty každú chvíľku nervózne oklepávajú sivý prášok z planúcej špičky. Ako šelma v klietke. Oči neustále upreté do akýchsi nekonečných diaľok neznámych svetov, do ktorých jakživ žiadny človek nevkročil. Na pohľad dokonale krotká, vyžarujúca auru ľadovej vyrovnanosti, ale predsa, švihajúca chvostom v drobnom geste nepokoja. Schopná v sekunde zaútočiť a zasadiť smrtiacu ranu...

Na podlahu dopadne ďalší pokrútený špak. Plazivý dym sa lenivo vlní a stáča do hmly pri strope. Náhle prázdna ruka inštinktívne vystrelí k ľavému zápästiu. V dlani zovrie retiazku, niekoľkokrát omotanú okolo. Po chvíli si s ňou, v zamyslení, začne pohrávať. Pomedzi brušká prstov mu pomaly, jedno za druhým, kĺžu strieborné ohnivká a drobné koráliky. Ich hladký, lesklo čierny povrch vybrúsený k dokonalosti, je zarputilo chladný, akoby ho teplo tela, ktoré zdobí, nedokázalo zahriať.

Prúdy myšlienok zradne sa stáčajú k dobám dávno minulým. Pred očami opäť vyvolaný obraz krásy a prepychu, v ústach sladko a vôňa, tak dôverne známa... Zrazu jeho citlivé prsty narazia na niečo väčšie. S neutuchajúcou bázňou pohladia malinké detaily tela pribitého na kríž. Modla, tak nemravne skoro odhalená, a predsa symbol viery, chrániaci všetky svätostánky tohto, hádam najpuritánskejšieho náboženstva.

Privrie temno-hnedé oči, plné pochybností, bezcieľne hľadiace do tmy za oknom a s tichým povzdychom pustí strieborný krucifix. Tápajúc cez kov a kamene retiazky sa mu pod ruku dostane ďalší prívesok, rozhodne nepatriaci na retiazku ruženca. Pôvabné krivky zdobne tvarovanej iniciály, vykladanej rovnakým vulkanickým sklom, ako celý šperk. Striebro a čierny obsidián, malá litera, písmenko D.

Pokračuje, posúva sa ďalej, akoby ešte niečo hľadal. Lenže už nenarazí na nič. Na nič neobvyklé. Trochu sa zasmuší, do výrazu sa mu vkradne potláčaný nepokoj, no zrak nestočí. Znova končekmi prstov sleduje líniu ruženca. Raz, druhý krát... stále to isté, krížik a D, nepochybne nenachádza čo hľadá. Na tvári už len zlosť a... strach?

Kde to je? No tak!! Kurva čo...?!...

Nedokončí, chaotická spleť myšlienok sa náhle roztriešti ako zrkadlo pod ranou päste. Ostré črepy sa bolestivo zahryznú do mäsa, do duše.

Jediný pohľad stačil aby pochopil, že čo hľadá nenájde.

„Nie.“ Bez dychu vypľuje. „Nie, nie, nie. Nie!!!“ Prudko vstane s očami nalepenými sa svojom zápästí. „To nie je možné!“ Niečo v ňom stále odmieta uveriť zjavnej pravde, tej desivej skutočnosti.

„Do prdele!“ Vyderie sa mu z hrdla. Beštiálny hnev z jeho vnútra preteká cez okraj, vybubláva na povrch. Vníma zastrene, akoby cez nepriestupnú hladinu vedomia, niečo čo sa ho netýka. Ako keby to nebolo jeho vlastné telo, ktoré sa z ďalším nepríčetným výkrikom napriahne a mrští stoličkou o protiľahlú stenu.

Omietka opadne, už nepotrebné, pochrúmané kusy dreva sa rozletia po stiesnenej neútulnej miestnosti a neškodne dopadnú na podlahu. Nahromadené emócie, odznievajú...

*„Si ako vzácny zver, na pokraji vyhynutia.“ Po tvári ho pohladia jemné dlane. Ovanie ho sladká ovocná vôňa, keď sa k nemu pán nakloní. „A ja som ťa zachránil. Jedine ja, skrotil som ťa.“*

Zlosť náhle vystrieda únava a trýznivá bezmocnosť. Trasúcou sa rukou si zakryje štípajúce oči a premne koreň nosa. Absolútne vyšťavený sa zosunie na podlahu a tam, kľačiac ochabnuto, so zhrbeným chrbtom, zaborí tvár do dlaní. Na zavretých viečkach sa mu premietne tak dobre známy, často vyvolávaný obraz...

*Začrie mu do vlasov a pritiahne si jeho hlavu na prsia v majetníckom geste. „Si môj, jedine môj.“ Šepká s úsmevom. Vzácnemu zvieraťu do tváre mu padnú dlhé pramene pánových plavých vlasov. V objatí fascinovane sleduje, ako cez prstence ich kučier preniká mesačný svit. Náhle zacíti na citlivej koži krku chladný kov. Z toho mrazivého dotyku mu nabehnú zimomriavky po celom tele. Počuje šťuknutie.

„Tak a je to. Definitívne, si môj Damián.“ Láskyplne si ho privinie ešte bližšie. Prekvapený zdvihne ruku k nečakanému daru a zreničky sa mu rozšíria keď pochopí, čím to bol vlastne obdarovaný. Pánov ruženec, ale prečo? Zrazu nahmatá niečo neobvyklé, niečo čo tam pôvodne byť rozhodne nemá. Potichu, nechápavo, ledva sa odváži otvoriť ústa.

„M.D.?“

„Meus Damián. Môj Damián...“ Odpovie pán a jeho chránenec si v tom okamihu prial aby táto chvíľa trvala až do skonania sveta. „Aby si nezabudol, kým tu nebudem.“ Odtiahne sa a posledný krát pohliadne do očí toho snáď ešte dieťaťa? Možno, aspoň tak ho stále vidí on.

„Keď sa všetko upokojí, vrátim sa. Kým to budeš mať patríš stále mne, nájdem si ťa.“ Posledné slová len šepol. Ako jarný vánok ovanuli Damiánov sluch a práve s takou ľahkosťou sa jeho pán vyparil.*

A nevrátil sa dodnes... Sakra! Kde som mohol o to M. prísť?? Veď pred tým než...

Tmavé oči, s ktorých sa medzidobou vydralo pár slaných sĺz zúrivosti a zúfalstva, sa otvoria dokorán, zistením. Zapátranie v nedávnej minulosti prinieslo odpoveď.

Prekliata ženská! Ešte aj po smrti mi bude robiť problémy! Mal by som celú tú záležitosť čo najskôr zniesť zo svetla sveta... a to doslova...

Úvod

2009-05-28T12:12:00.003+02:00

"Zdravím všetkých pri monitoroch a... (nadychuje sa a zatiaľ jej niekto neomalene vykmasne mikrofón)

"Takže toto je oficiální úvod do naší nové povídky. Ano, slyšíte správně - NAŠÍ povídky. Bude velmi netradiční... Jelikož jí tvoří právě DVA sadističtí magoři, kteří strašně rádi zabíjejí (ale předtím hlavně nechávají sexovat) své hlavní postavy... >=)"

(Nějaký zákeřný neznaboh jí rychle a nešetrně sebral mikrofón)

"A ktože sú tí 2 sadistický magori (ako moja kolegyňa správne podotkla)? No kto iný ako JA (Haru) a moja milovaná Walentine!

Začalo to založením účtu na facebooku a... už to s námi šlo z kopca xD
Dôsledkom tohoto... ehm... zkratu budete svedkami nami spáchaného zločinu proti ľudskosti (tj. našej novej poviedky).

A na čo sa teda v nej môžete tešiť?" (predávam slovo naspäť do štúdia- Walentine mikrofón je tvoj xD)

"Grrr!!" (Walentine se znechuceně dívá na hodinky) xD

"Hned ze začátku bych snad mohla říct, že jednotlivé kapitoly (ano, KAPITOLY) budou přibývat jednou týdně na mých stránkách, i stránkách Haru (čiže TU). Příběh se odehrává v přítomnosti, a budou se v něm vyskytovat i některé nadpřirozené prvky...;) Uhodli jste - bez upírů ani řádku... - mimochodem, dohodly jsme se, že si každá z nás vytvoří svou vlastní postavu podle svých představ (a že obě dvě budou víc než záporné :D)."

"Tákže (drzo, s úškrnom a vyplazeným jazykom, schmatne mikrofón) a aby toho nebolo málo, môžete sa tešiť (okrem perfektným, dokonalých a absolútne úchvatných hlavných postáv) aj na nejaké tie ilustrácie z našej vlastnej dielne!! Resp. pokúsime sa čas od času pridať k poviedke niečo vlastnoručne kreslené, v štýle mangy;)- podotýkam, že kto to nepochváli má sa na čo tešiť *ukazuje päsť*- a čo som to ešte... hmm... čo som to chcela... *škabe sa na hlave*..."

(Se škodolibým výrazem se k Haru Walentine zezadu plíží)
"Chachá!!" (Znova se zmocnila mikrofonu...a zběsile zdrhá)
"Mimochodem, tento cyklus bude zastupovat jeden (možná více) song, na kterém se obě autorky shodly... "

(Haru urazene pokukuje, nemieni sa tu naháňať ako pako) "Tak to teda nie!" (podkopne jej nohy a vrhne sa na bezbrannú Walentine)...

"Heeeyyy!!!! Jen počkej...Aaaaaa.... Já Tě...!"
- Píp -
"Velmi se vám omlouváme, ale z důvodu...ehm...menších technických problémů (z dálky se ozývá rachot padajících kamer a nehorázný řev) musíme přerušit toto nanejvýš! přátelské vysílání. ("Nasaďte už jim někdo ty svěrajky! Do *** ")

Vřele doufáme, že vás náš cyklus zaujal a že ho budete i nadále sledovat.
Na závěr vám pustíme naši reprezentativní hudbu,...

("Ale niééé! len žiadnych pánov v bielych plášťoch! Niee! Já nechcem!!")

...tak se zatím klidně usaďte,...

(ku*va!... pusti ma!...čo si myslíš, že... kyaaa!...)

...a zaposlouchejte se do těchto uším lahodícím tónům.

("Paaiiiin, without loveee!!" -Spievajúcí je nakladajú do zamrežovaného auta... len v pozadí sa ozýva policajný maják.)

Přejeme hezký den.

Tak tu je tá songa:
http://www.youtube.com/watch?v=otZdiO0q6pU

Yop, a ešte (posiela správu s cvokárne/basy) chcela by som sa vás spýtať, či vám nebude prekážať dvojjazyčnosť jednotlivých kapitol... Keď že sme každá, tak trochu, z inej krajiny a ono by bol hriech(a strata času) prekladať časti Walentine do slovenčiny! Preto sme sa dohodli, že to necháme tak, teda ak vám to nebude príliš prekážať...

Thief- 3. kapitola

2009-05-06T15:56:00.006+02:00

Thief- 3. Kapitola: Vypočutý rozhovor
Po prvé- vysvetlenie prečo to pribudlo práve dnes- pretože už zajtra, tj. vo štvrtok, cestujem do zahraničia, vrátim sa až v utorok (takže týmto vám rovno vysvetľujem moju neprítomnosť tu aj na spriatelených blogoch, v najbližších dňoch). To ale nie je dôvod aby ste nezanechali komentár, jasné?! ;) Mno tak, táto kapitolka je trochu kratšia- opäť z dôvodu cesty, na ktorú sa musím pripravovať a tiež, že som to kvôli škole vôbec nestíhala (nojono, zase mám nervy v prdely! som nervózna, bolí ma hlava a už som stihla vynadať niekoľkým ľuďom, ktorý za nič nemohli...) - mno hádam si diel, aj keď kratší, užijete^^ prajem príjemné počteníčko...(a pre ľudí s pamäťou akú mám ja- čiže sklerotickou až žiadnou- doporučujem prečítať si pár posledných viet minulej kapitoly- veľmi tesne to nadväzuje)

Tak počkať!! To je... môj mešec! Ale ako...? Nič som necítil, nevšimol si... Je v absolútnom pomykove. Jeho ego práve utrpelo ťažký zásah pod pás. Len tam tak stojí, neschopný pohybu, hľadí do veľkých očí toho chlapca.
A navyše také šteňa!! Najskôr sirota, keď je na ulici... No mladík sa už spamätal a aj s Darrenovým zárobkom sa rozbehne preč. Ale no, chlapče. To by si musel byť o “niečo“ rýchlejší. Chlapec sotva ubehne pár krokov, keď mu na ramene pristane pevná dlaň. Vzápätí mu dotyčný uväzní obe paže v oceľovom zovretí a skrúti mu ich za chrbtom.
„Ah!“ Vyjekne bolesťou, mešec mu vypadne z vykrútených rúk. Darren, držiaci mladíka len jednou rukou a nesmierne spokojný sám zo sebou, sa poň zohne a zastrčí ho naspäť na jeho právoplatné miesto. Chlapec v zovretí sa ani nepokúša brániť, len s pokorne zvesenou hlavou čaká na verdikt. Cez clonu strapatých vlasov nie sú vidieť drobné slzičky, raziace si cestu v zaschnutej špine ne jeho lícach. A keďže má svoje peniaz naspäť, konečne prenesie pozornosť na svojho väzňa.
„Takže, čo s tebou?“ Položí viac-menej otázku sám sebe. Drsne si chlapca otočí tvárou k sebe. „No?“ Nakloní hlavu na stranu a prepaľuje ho svojim temným pohľadom. Ale reakcia žiadna, mladý naďalej pozoruje blato pod nohami a mlčí.
„Hm? Asi by som ťa mal predať strážam, tie už si s malým zlodejíčkom, ako si ty poradia!“ Síce to nemôžem urobiť (je príliš neskoro, zbalili by nás oboch a po noci v cele práve netúžim), ale hádam z neho takto niečo vypáčim. Vôbec sa mi nepáči ako sa ku mne prikradol, normálne by som o ňom vedel už zo vzdialenosti minimálne piatich metrov.
Darren už stráca trpezlivosť, surovo s ním zatrasie. Chlapec k nemu zdvihne prestrašený pohľad uslzených očí, ktorý priam kričí: prepáčte!
Čo to má znamenať?! Čakal čokoľvek, ale toto rozhodne nie. Myslel, že sa bude zúrivo brániť. Bol pripravený na nenávistný pohľad plný vzdoru. Nie na smutne úprimný, anjelsky nevinný a pritom odprosujúci... nie na taký, ktorý ho dokonale odzbrojí. Tie oči...
Žeby sa v našom zlodejovi pohlo svedomie? A má sa vôbec aké?
„Von, ožran! A bez peňazí sem už nelez!“ Obaja sa otočia smerom, odkiaľ naštvaný hlas prichádza. Z dverí neďaleko stojacej krčmy doslova vyletí bachratý chlap v značne podnapitom stave a pristane ksichtom rovno v mláke pod odkvapom. Jeho kňazská sutana len zaveje.
Toľko k striedmosti miestnych cirkevných hodnostárov. Pomyslí si, s istým ateistickým zadosťučinením, Darren a podvedome povolí zovretie chlapcových rúk. Ten neváha, hoc bez lupu, rozbehne sa preč a zmizne v jednej z bočných uličiek.
Bože skoro ma okradlo také decko. Mňa! Okradlo (našťastie len skoro)! Kam len tento svet speje, že už ani zlodeji sa nemôžu bezpečne prechádzať po uliciach. Zakrúti hlavou.
Asi by som ho ešte chytil... hmm, určite, ale ňák sa mi nechce. Veď čo, prachy mám, a to je dôležité. Pokrčí ramenami, otočí sa na päte, po pár krokoch prekročí, pod obraz boží sťatého, kňaza a vykročí do tmy.

V malej predsieni, osvetlenej len niekoľkými dohasínajúcimi sviečkami, stojí pred dverami postava, nie viac ako tieň.
Mám to! Zajasá v duchu Darren keď konečne natrafí na hľadané kľúče. Už chce odomknúť a zapadnúť do svojej prenajatej izbietky, aby sa mohol pripraviť na ďalšiu nočnú prácičku, keď z vedľajšej miestnosti zaznie veselý ženský smiech.
Pani domáca sa asi pri džbáne vína dobre baví. Vrazí kľuč do zámky a...
„Ale drahá, počula si už mladom pánovi Norrinberg?“ To môže byť zaujímavé. Zvesti sa šíria rýchlo. Pomyslí si Darren, vonkoncom sa nehanbiaci za počúvanie cudzích rozhovorov, keď k jeho ušiam doľahne tlmená vrava. Nechá izbu izbou a pritisne ucho na dvere komnát panej.
„Nie? Že vraj pred niekoľkými dňami prijal vo svojom krídle Norrinberského hradu nejakú mladú dámu.“ Tse, tse, tse, a ja som sa už tešil, že niečo o mne. Preblesne sklamanému špiónovi hlavou, no rozhovor sa mu aj tak javí natoľko zaujímavý, aby si ešte chvíľku počkal.
„Nikto poriadne nevie čo je zač. Pricestovala v čiernom kočiari ťahanom piatimi vraníkmi. Služobníctvo tvrdí, že nik, okrem samotného mladého pána, jej tvár nezazrel, pretože mala ma klobúku závoj.“ Rozpráva o záhadnej žene s istou dávkou opovrhnutia v hlase. Norringergovci sú vážený rod a takéto neohlásené, neoficiálne návštevy, zvlášť v ich rezidencií, verejnosť vždy považuje za krajne podozrivé až nežiaduce. „Tvrdili, že je škaredá ako noc a preto tvár skrýva. Syn pracuje v stajniach a vravel, že na kočiari nie je ani stopa po rodinnom erbe alebo štátnom znaku...“ Zvnútra sa ozve rachot a zvuk rozbíjajúceho sa porcelánu.
„Nemehlo!“ Zaznie rozhorčený hlas pani domu. „Okamžite prines druhý krčah!“
„Á-áno p-pani.“ Odpovie potichu, pokorne slúžka. Nastane ticho, muž s uchom nalepeným na dverách napäto počúva, a potom... vrzne kľučka. Dvere sa začnú otvárať.
Do prdele! Darren len tak-tak stihne uskočiť. Bleskovo sa vtisne do tmavého kúta za dverami. Spod privretých viečok sleduje vychudnutú ženu v jednoduchom oblečení, ako prechádza okolo. Keď sa stratí v jednej zo zadných izieb rýchlo vykĺzne zo svojho úkrytu a už sa za ním zaklapnú dvere jeho izby.

Tesne, až príliš. Oddýchne si a posadí sa za stôl. Hm, tak mladý pán prijal nejakú, rúškom tajomstva zahalenú, dámu. Ako tak poznám toho často hýriaceho, nie práve zodpovedného mladého aristokrata, bude to len nejaká, veľmi dobre platená, kurtizána. Uškrnie sa.
Ale aj tak, žeby som to tam šiel skontrolovať a pre tej príležitosti si naplniť vrecká... Nie, veď som len dnes predal časť (aj keď mizivú, no predsa) ich rodinných pokladov. Mal by som poslúchnuť (aspoň pre tento krát) tú kvapku slušnosti čo vo mne ešte zostala. A okrem toho, už mám inú prácu.
S ľahkým úsmevom na tvári sa pustí do príprav na menšiu akcičku v dome istého bohatého kupca.

Thief- 2. kapitola

2009-05-01T18:15:00.002+02:00

Thief- 2. kapitola: Lipové námestíčko

Vysoko nad kakofóniou mestských zvukov sa ozve mohutný úder. Masívny zdobený, no už značne obitý, zvon sa nakláňa zo strany na stranu a jeho kovové srdiečko bije ako na poplach. Krásny čistý zvuk sa nesie doďaleka, ponad bežnú vravu uličiek mesta a pripomína obyvateľom, nenávratne sa blížiacu, večernú hodinu. Slnečný kotúč sa spúšťa stále nižšie a nižšie nad tmavý západný obzor.
Ťažké viečka sa od seba odlepia a odhalia dve temné priepasti, oči tmavšie než špinavé dno tej najčernejšej duše. Ostatne, len boh vie, či takej aj nepatria.
A tieto oči pohliadnu na malú, jednoducho zariadenú, miestnosť. Ich pozornosť okamžite upúta vrece na stole. Pred chvíľkou prebudený muž, ležiaci na posteli, si sťažka povzdychne.
Mal by som už ísť, ak vyrazím až po večierke bude zložitejšie dostať sa do Obchodnej štvrti. Keďže sa všetky brány v meste, včetne tých, ktoré oddeľujú jednotlivé štvrte, po zotmení zatvárajú je pre väčšinu ľudí nemožné dostať sa z jednej do druhej. Výnimkou sú príslušníci vysokej šľachty, poslovia, a ďalší, ktorým bol richtárom udelený zvláštny glejt. Navyše, mestské stráže majú povolenie zatvárať do cely na strážnici všetkých, ktorí im po večierke skrížia cestu (samozrejme s výnimkou vlastníkov už spomínaného glejtu).
Lenže tento muž ani náhodou nepatrí k väčšine. V meste, takom veľkom, plnom špinavých bočných uličiek a tmavých zákutí, je zlodej ako ryba vo vode. Už dávno pozná vlastné cestičky ako sa dostať kam potrebuje.
No dobre. Pomyslí si Darren rezignovane. Vyšvihne sa z postele a nakročí si k dverám...

Napriek stále ospalším slnečným lúčom, ktoré zalievajú ulice zlatavým svetlom, panuje vonku živý ruch. Priestranné námestie je lemované nespočtom stánkov, na ktorých tróni tovar všeho druhu. Od jemných látok a šperkov cez ovocie, čerstvé mäso i bylinky až po krčahy a predmety každodennej potreby. Zo všetkých strán sa ozývajú, často falošné, reči predajcov, snažiacich sa uzavrieť posledné dnešné obchody.
Uprostred tohto preľudneného priestoru, stojí menšie pódium, na ktorom sa hrozivo týči šibenica.
Pomedzi davy ľudí sa obratne preplieta muž nenápadného vzhľadu. Teda, prinajmenšom na prvý pohľad. Jeho kroky sú rýchle, no na oči, ostražito tekajúce zo strany na stranu, nemajú. Niet človeka, čo by okolo neho prešiel bez povšimnutia. Dáva pozor nielen na strážnikov, bezcieľne sa potulujúcich medzi ostatnými, civilnými občanmi, ale aj na prostých ľudí samotných.
Človek nikdy nevie. Moju tvár pozná len veľmi málo osôb, no predsa. A o takomto čase, by bola maska, či kapucňa ešte príliš nápadná.
Všimne si poriadne odutý mešec, húpajúci sa na opasku podobne vypaseného muža. Podľa oblečenia nepochybne hrdo sa nesúci šľachtic. Stačí jeden šikovný pohyb a hneď je dotyčný pán o pár mincí ľahší.
Toto mám na Obchodnej štvrti rád, vždy sa tu nájde niekto, kto nemá čo s peniazmi a ochotne (hoc nevedomky) prispeje na moju stravu či ubytovanie. Navyše tu prebiehajú všetky obchody v meste. Legálne, no i tie pochybnejšie. Len treba vedieť, kde hľadať.
Neomylne zabodne zrak do neďalekej úzkej uličky. Nie je nijak výrazná, či odlišná od desiatok ďalších, vedúcich na toto námestíčko. Až na lampu stojacu pri nej. Čierna pouličná lampa, tepaná s rastlinnými motívmi, ako mnohé iné, no na úplnom vrchu sedí drobné vtáča, vrabec. Po sivastom perí, či neposednom vrabčom poskakovaní však niet ani stopy. Je to len podobizeň zo železa, i keď veľmi verná.
Keď Darren prechádza popod, neodolá a, ako veľa krát pred tým, spočinie pohľadom na drobnej soške dlhšie než je u neho obvyklé.
Vždy mi z nej behá po chrbte mráz... je tak skutočná. Kľukatou uličkou, pomedzi hradby obitých tehál kráča rovno do kolísky miestneho zločinu.
Ale v každom prípade, tu končí bežné obchodovanie a začína sa to kde ide o veľa, často o život. Nájdete tu, na námestí pod lipou, všetko, zbrane, chlast, tabak, všetko pašované a kradnuté... Proste čokoľvek, po čom vaše srdce zatúži...
Domy sa rozostúpia a Darrenovi sa naskytne pohľad na menšie námestíčko, sotva širšiu ulicu. Uprostred, spopod kamennej dlažby rastie obrovský košatý strom. Lipa. Celý priestor napĺňa tichým šumom listov, v meste takým vzácnym.
...a nielen srdce. Doplní zlodej s úškrnom svoju myšlienku, keď míňa skupinku niekoľkých, sporo odetých, ľahších dám, ktoré vyzývavo dávajú na obdiv svoje prednosti.
Ale ja som dnes neprišiel nakupovať... aspoň zatiaľ nie. Smeruje k jednému z najtmavších kútov, k malému, nevýraznému, zastrčenému, domku so zatlčenými oknami. Zaklope na, z lát pozbíjané, dvere. Zvnútra sa ozve sprosté zahrešenie, niečo tresne, potom rýchle kroky, šomranie a konečne odpoveď.
„Ďalej!“ Zachroptí nevrlý mužský hlas zvnútra.
Vždy príjemný. Pomyslí si ironicky a s hlasným vŕzganím, skrz-naskrz hrdzou prelezených, pántov vojde dnu. Ocitne sa v stiesnenej predajničke, špinavá diera. Nízky chlap za pultom si akurát odpľúval na zem, pri svojich nohách. Má len natiahnuté nohavice, s rozopnutým rozparkom, košeľu s veľkými škvrnami rozhalenú, chuchvalce riedkych, potom zlepených, vlasov sa mu plazia po šiji.
Keď zbadá mladíka pred sebou, na tvári sa mu roztiahne široký úškľabok, v ktorom odhalí snáď všetky svoje zažltnuté zuby. Jednou rukou sa snaží čo najrýchlejšie zatiahnuť záves, čo oddeľuje zadnú miestnosť, slúžiacu ako sklad, od obchodu.
Príliš pomaly, tú polonahú šľapku som si nemohol nevšimnúť.
„Á Darren! Tákže, čo má pre mňa môj najlepší dodávateľ tento krát?“ Bez slova vysypem na zaprášenú dosku pultu obsah jedného z kožených váčkov. Nemá zmysel sa vybavovať, reči tu beztak nemajú žiadnu cenu. Ostatne tovar hovorí sám za seba. Už vidím ako sa mu pri pohľade na toľké zlato a striebro spoza malých okuliarov zalesknú oči.
„Tak ako? Dohodneme sa?“ Spýtam sa, aj keď odpoveď už dopredu poznám.
„Iste.“ Zamručí, pričom lačný zrak upiera na čašu, ktorú prevracia v špinavej dlani. Ako dieťa na Vianoce.
Chlapík spokojne kývne hlavou a bez toho aby čo i len odtrhol pohľad od krásnych liniek pohára, šmarí pred Darrena na pult jeden plný mešec. Ten však iba prevráti oči k stropu.
Ach bože, dobre vie, že mňa neoklame, ale to by nebol on keby sa aspoň nepokúsil. Asi mu už píliš dlho nikto nerozbil hubu.
„No čo je? Čo tu stojíš ako soľný stĺp, vezmi si to a vypadni!“ Oborí sa na neho už značne nervózne. Zlodejove rysy stvrdnú do nečitateľnej masky. Jeden skok a podvodníkovi sa na krčnú tepnu tisne ostrá hrana dýky.
„D-darren...“ Zalapá po vzduchu.
„Čuš!“ Zasyčí hlas za jeho chrbtom. „Radil by som ti aby si to rýchlo vymenil, inak ťa podrežem ako prasa!“
„Dobre, dobre. Prepáč, sila zvyku, len už daj tú kudlu preč!“ Rozkrikuje sa viac naštvaný, ako vydesený muž. Vezme mešec plný lacných plechových plieškov a čosi frfľajúc vytiahne druhý, tento raz s pravými mincami.

O chvíľku už Darren spokojne vychádza z dverí so svojim, povedzme zarobeným, zlatom. Nebo je už tmavé a po Slnku ani stopy. Námestie je takmer, až na pár pochybných indivíduí, prázdne.
Je to blbosť, ale človek by sa čudoval koľko hlupákov sa nachytá. Zastaví sa a zamyslene zahľadí na budovu vedľa. Ani nemusí čítať vývesnú tabuľu, dobre to miesto pozná. Stojí pred verejným domom.
Že by som sa trochu zabavil? Nejaká dáma by iste... Zrazu sa za ním ozve šuchnutie a preruší jeho rodiace sa chlipne myšlienky. To bolo blízko! Bleskovo sa otočí a zabodne pohľad do chlapca, stojaceho mu za chrbtom.
Jeho stále detskú tvár pokrýva súvislá vrstva špiny, no aj cez ňu presvitá svetlá pokožka. Hnedé, na pohľad dlho nestrihané, vlasy, rozbitá spodná pera, dotrhané oblečenie od blata a krvi. Ruky a bosé nohy má samý šrám. Vydesené a pritom tak nevinné čokoládovohnedé oči upiera rovno na Darrena. A v rukách zviera...
Tak počkať!!

Spriatelenie s Papajou :)

2009-04-29T15:03:00.003+02:00

Hotovo! Tak dúfam, že sa páči :) chcela si niečo fantasy, hádam som sa trafila do tvojho vkusu, aspoň trošku- ak by sa Ti nepáčil, pokojne povedz- spravím druhý... ;)

Thief- 1. kapitola

2009-04-23T15:48:00.006+02:00

Thief- 1. kapitola: symfónia dažďových kvapiek
varovanie: no zatiaľ asi žiadne O.o
poznámka: dúfam, že sa vám bude nová kapitolovka pozdávať a necháte po sebe aj nejaký ten komentárik ;) nebudem tu obkecávať o čom to je- veď sami zistíte, ale chcela by som poďakovať Glorilian za meno pre hlavnú postavu- ani za toho boha mi nemohlo nič napadnúť!!- takže: ďakujem, že si vniesla závan inšpirácie do tej ľudoprázdnej pustiny v mojej hlave :D ja by som to meno vymýšľala fakt večnosť...

Oblohu, beztak čiernu ako rozliaty kolomaž, cez klenbu búrkových mračien ani nevidno. Mesiac či hviezdy spoza nej tiež ani len nevykuknú aby osvetlili tmavé kúty ulíc topiacich sa, pod škridlovými strechami, v temnote.
Clivé nebo pretína jeden blesk za druhým a prudký dážď bičuje nočné mesto. Po kameňmi dláždených cestách steká cícerkom ľadová voda, cez všetky štrbinky, do najbližšej stoky. Vietor v zúrivosti lomcuje okenicami či dverami, hľadá cestičku, ako vniesť zimu aj do ľudských obydlí.
Vlhkosť a chlad zaliezajú pod kožu a nútia dokonca i krysy zaliezť naspäť do podzemných úkrytov, kde sa môžu ďalej venovať tomu, čo vedia najlepšie. Žraniu odpadkov a bezmyšlienkovitému plodeniu potomstva. Podoba s ľuďmi: len čisto náhodná?
Pravdou je, že jediný z ľudského pokolenia, ktorí dnes znášajú tieto útrpné podmienky sú mestské hliadky. Klopkajúc čižmami o kameň pod nohami, pochodujú cestami, ako opustený vojaci tiahnuci do bitky. Po kovovej prilbici, lesknúcej sa v ohni smolnej fakle, stekajú prúdy chladnej vody. Ostrý hrot kopije je teraz výstrahou len pre prázdne ulice. Telo krehne, zbroj hrdzavie. No aj napriek nepriaznivosti počasia, naďalej ostávajú strážiť pokojný spánok obyvateľov mestečka.
Ľudia sú za pár drobných, sotva almužna, čo im platia, schopný vážne všetkého. Dnes, však pochodujú úplne zbytočne. Vonku, okrem nich, ani živáčka.
Alebo žeby predsa...?

Miestnosti panuje ospalé pološero. Jedinými zvukmi sú tie, prenikajúce sem zvonka. Na stenách, z hrubo otesaných kamenných kvádrov, osvetlených matných oranžovým svetlom, tancujú prapodivné dlhé tiene. Plameň sviečky, položenej na dámskom toaletnom stolíku, sa zvŕta vo vetre. Ten prúdi malým oblokom, bez akéhokoľvek dreveného rámu či skla.
A cezeň pozoruje mladá žena súboj svetla a tmy, rozohraný na oblohe. Stratená v myšlienkach, pohráva sa s prameňom havraních vlasov. Jej mliečnobielou pokožkou pokryté telo je, takmer celé ponorené pod hladinou pomaly chladnúcej vody.
Ladné krivky pozlatenej vane spolu s žensko pôsobiacim nábytkom sa sem, do hradnej kutice vhodnejšej na uloženie zbraní, vonkoncom nehodia. Dáme to však evidentne neprekáža. Jej zastrený pohľad zostáva naďalej upretý na uplakané nebesá.
Zrazu sa miestnosťou preženie silnejší poryv, hvízdajúceho vetra a malí ohníček sfúkne. Všetko pohltí hustá tma. No žena sa nepohne, pokojne leží v kadi a sleduje padajúce kvapky.
Po chvíľke si, však predsa len povzdychne a chce zavolať služobnú, nech opäť zažne. Ale v tom momente, nebo a zem spojí ohromný blesk a na okamžik je všade svetla ako v biely deň. Nahá žena, s úžasom v dokorán otvorených očiach, hľadí na muža so zahalenou tvárou, tisnúceho sa ku kamennému múru, vedľa okna. Ten na ňu len uprie svoje temné oči a už ho zase zahalí tieň.
Namiesto zavolania sa jej z hrdla vyderie zdesenia plný výkrik, ktorý prehlušil aj zadunenie hromu.
„Milady, stalo sa niečo?!“ Ťažké drevené dvere sa s vrzgotom otvoria, dnu vpadne malinké žieňa, skoro ešte dievča. Lampáš v jej drobných rúčkach presvieti temnotu a odhalí skryté. Cez prekrásne krojené pery Lady nevykĺzne ani slovko.
Miesto pri obloku je prázdne, po nečakanom návštevníkovi ani stopy.

Na vonkajšej strane hradného múru, hneď vedľa nenápadného obloku, sa, zakvačená na lane, krčí mužská postava. Aj keď tma naokolo je takmer neprehliadnuteľná, cez hlavu má pretiahnutú kapucňu. Premoknuté oblečenie neurčitej farby tesne obopína svaly na jeho hrudi a rukách. Kožený váčok na boku, obušok hompáľajúci sa na opasku, dýka zasunutá za okraj čižmy, tulec šípov na chrbte. V jednej ruke lano, na ktorom visí a v druhej plné vrece. S tichým zaštrnganím si ho prehodí cez plece a pomaly sa spúšťa dole z vysokých klzkých hradieb.
Keď sa jeho podrážky dotknú zeme, kradmým pohľadom preletí obe strany ulice. Jediným ťahom ruky uvoľní kovový hák zakvačený o odkvap najvyššieho poschodia hradu.
Zrazu sa z hmly ozve približujúci sa dupot a veselé- neveselé, nudu zaháňajúce, pohvizdovanie. Ani sa neobzrie a už ho rýchle koky nesú k nenápadnej tmavej uličke.
V čase, keď okolo nej prechádza mestský strážnik, zlodej si už mačacími skokmi skracuje cestu mestom po strechách.

Skromná izbietka, len slabo osvetlená. Jediným nábytkom je myšami prežratá posteľ, stôl zo stoličkou a nízka komoda v kúte.
Cez okenice, nakrivo osadené v pántoch, sa dnu dobýjajú prvé ranné lúče. Z ulice sem, napriek skorej hodine, dolieha živá vrava prerušovaná rachotom vozov. Menší kupci a obchodníci vykladajú na pulty svoj rôznorodý, potrebný i nepotrebný, tovar a horlivo ho vnucujú okoloidúcim.
V malinkej miestnosti tresnú dvere, cvakne zámok a na dosku rozvŕzganého stola dopadne ťažké vrece. Muž si z hlavy zloží, už nepotrebnú kapucňu a čupne si pred kamenný krb.
Plamienky vyhasínajúceho ohňa sa zalesknú v jeho očiach sťa na povrchu lešteného ebenového dreva. Ktovie či mu temnota v nich bola daná do vienka alebo do nich presiakla z čiernych myšlienok, či z udalostí, ktorým bol svedkom.
Prihodí pár polienok a prehrabne ich železným kutáčom. Jasnejšia žiara pohladí jeho bledú pokožku a zafarbí ju dobroskyňova. Do hodvábnych vlasov mu vplieta odlesky, sťa drobné iskierky. Sivé pramene, končiace tesne nad ramenami, sa vo svetle priam menia na striebro.
Ešte chvíľku bezmyšlienkovito hľadí do kozubu a necháva sa unášať pukotom rozpáleného dreva. Potom pokrúti hlavou, akoby sa prebral a odloží železný kutáč. Usadí sa za stôl a vysype naň celý obsah vreca. V momente pred ním vyrastie kopa rôznorodých predmetov zo zlata, striebra, medi, vykladané drahými kameňmi, zdobené i s hladkým povrchom,...
Nie je to zlé. Pohľadom letmo preletí poklady lesknúce sa pred ním. Táto noc bola celkom úspešná. Natiahne ruku a siahne rovno doprostred. Uchopí drahocenný trojramenný svietnik a bez väčšieho zaváhania ho postaví na kraj stola. Za chvíľku sa tam namiesto jednej kopy vŕšia hneď tri, predmetov roztriedených podľa druhu.
Mal by som sa pokúsiť, predať toho čo najviac, kým sa rozkríkne, že v sídle Norrinbergovcov mali neohlásenú nočnú návštevu. Pery sa mu zvlnia samoľúbym úsmevom.
Kedy sa už poučia? Pár polospiacich alebo aspoň podnapitých strážnikov, niekoľko psov a dva trezory. To ma má akože odradiť? Predmety sa v jeho rukách len tak mihajú ako ich skúsené oko dokáže bleskovo zaradiť.
„Ach!“ Vyletí mu z úst prudký nádych, keď sa mu pod dlhé, pavúčie prsty dostane jemná retiazka. Jeho zrak nenávratne upúta krvavočervený odlesk. Zdvihne si drobný prívesok visiaci na retiazke pred oči.
Vo svetle ohňa sa šperk tajomne jagá a rubín planie červeňou sťa umierajúci deň. Bruškami elegantných prstov pohladí chladný povrch striebra, priam s posvätnou úctou.
Jemné detaily, nepochybne ručná práca, dokonale zbrúsený kameň... Takmer ma kvôli tebe odhalili (nehovoriac o tom, že keby sa to stalo moja hlava by skončila, na výstrahu verejnosti, oddelená od tela a nabodnutá na kole uprostred námestia v Obchodnej štvrti), ale stálo to za to. Len pri spomienke na ženin jakot mu prebehne po chrbte mráz.
Ale bola prekrásna, skoro ako ty. Bolo to tesné, no určite to stálo za to... Z omámenia ho vytrhnú mocné údery päste, ktoré dopadnú na dvere jeho príbytku. Muž za stolom sebou prekvapene šklbne a jemné ohnivká retiazky mu prekĺznu pomedzi prsty. Vraví sa, že sa ľaká ten kto nemá čisté svedomie. Žeby na tom predsa len niečo bolo?
„Darren! Darren!! Otvor ty darmožráč!“ Hrubý mužský hlas sa domáha dnu. Oslovený teda narýchlo zhrnie poklady zo stola, naspäť do vreca a s tým najznechutenejším výrazom, akého je schopný, sa poberie otvoriť. Ani si pri tom nevšimne ten, tak obdivovaný, prívesok. Ten z tichým cinknutím dopadol na špinavú podlahu, do tieňa stola, kde zostal bez povšimnutia ležať.
„Horí?!“ Zavrčí cez škáru pootvorených dverí na rozkrikujúceho sa pána domáceho. Chlap ako hora, v tvári brunátny od zlosti sa zháči a nechápavo zagáni na, o hlavu, ak nie o dve, nižšieho Darrena. „No keď tak revete.“ Objasní ten svoju, evidentne nepochopenú, štipľavú narážku. Keď príroda niekde pridá, musí zákonite aj niekde ubrať. Svaly a mozog, to nejde dokopy...
Ak bol muž červený pred tým, teraz by bez problémov konkuroval zrelej rajčine. Už sa nadychoval aby dal drzého, navyše neskoro platiaceho, nájomníka do late, keď ho ten, tušiaci pohromu, otráveným tónom preruší.
„No, čo chcete?“ Ležérne sa oprie o zárubňu aby dal najavo svoju značnú únavu. Domáci bol nútený prehltnúť všetky nadávky tlačiace sa mu na jazyk a skrz námahou zaťaté zuby vypľuje jediné slovo.
„Činžu!“ Zasyčí sťa jedovatý had, hnev z neho priam srší.
„Hmmm...“ Zatiahne Darren zamyslene a bez väčšieho záujmu začne prezerať tých niekoľko mešcov, čo mu visia na opasku.
„Povedal som...!“
„Činžu, áno, viem. Hneď, hneď.“ Odvrkne a pokračuje v pátraní po minciach. Snaží sa to trochu urýchliť, keďže tá hora svalov na jeho prahu vyzerá, že žmýka svoje železné zásoby trpezlivosti.
„Tak nech sa páči.“ Hodí chlapovi za hrsť medených mincí a zatresne pred ním dvere. Domáci ešte chvíľu, s očami dokorán, hľadí na škvrnité drevo. Potom sa, však, prskajúc popod fúzy sprosté nadávky, pustí do zbierania drobných mincí, ktoré sa rozkotúľali všetkými smermi a zapadli do tých najtenších škár.

Na druhej strane dverí sa uškŕňajúci mladík s výdychom znavene oprie o stenu. Pozrie na plné vrece ležiace na stole.
A môžem začať odznova... No veru, ťažký to život poctivého zlodeja...

Povinne!!

2009-03-27T16:06:00.022+01:00

1. Chcem sa ospravedlniť, že veci pribúdajú slimačím (ak nie ešte pomalším) tempom. Hold v poslednej dobe nemám na písanie buď čas, alebo tú správnu náladu... je mi ľúto, ale neviem ako dlho to potrvá. V každom prípade sa ospravedlňujem (gomen, gomen, gomen,...), ale verte, že ja sa snažím!!

2. Tak: ďalej by som sa vás chcela spýtať: Boli by ste radšej, keby tu pribúdali poviedky (hlavne kapitolovky) pravidelnejšie, no jednotlivé diely by boli podstatne kratšie? Alebo sa uspokojíte z menej častými aktualizáciami a dlhšími kapitolami?? Čo sa mňa týka, vyjde to nastejno, ale tu ide o vás ;)

3. A toto je trošíčku ošemetná záležitosť (jak pre koho, ale je možné, že pre vás xD). Na týchto stránkach zatiaľ príliš veľa yaoi/slashu nenájdete. A nejde o to, že by som s tým mala nejaký problém (práve naopak *perv smile*), ale neviem čo všetko si môžem dovoliť, resp. čo všetko ste vi, dámy, páni, ochotní stráviť. Takže rada by som poznala váš názor na BDSM?? (myslím čisto v tej literárnej forme- čo stvárate po nociach ma vážne netrápi) Proste chcem vedieť čo si o poviedkach tohto typu myslíte?? Bavilo by vás to čítať?? Neobviníte ma zo zvrhlosti??...aj keď to by som brala skôr ako kompliment... Asi by sa tu, i tak objavovali len ľahšie prvky, mno uvidíme čo vy na to... (ak napíšete, že vám to nerobí problém, neznamená to, že tu budú poviedky tohto typu pribúdať ako na bežiacom páse, ale... aspoň budem vedieť na čom som- a o to mi ide).

Hádam som vás tou poslednou otázkou príliš nevydesila ^^ nechcem od čítania mojich poviedok nikoho odradiť... ale, ja som sa proste musela spýtať!! Píšte prosím- za každý komentár som, ako vždy, vďačná a každý jeden z nich môže, tento krát, vo veľkom ovplyvniť budúci obsah týchto stránok!!

Menšia ukážka *slint*... len taká very, very lightka ;) ale ten sivo-vlasý je...hmm...ach jaaaj...*zasnený pohľad*...

Balada osamelosti

2009-03-18T20:51:00.003+01:00

No, čo tak na úvod povedať, toto je jeden z mojich experimentov. Niečo ako báseň, len nie vo veršoch (a samozrejme, že sa mi to nerýmuje- ide hlavne o slovosled). Asi by som to sem ani nedala, ale nič iné nemám, a v poslednej dobe som za kompíkom minimum času, takže nestíham ani čítať O.o... mno, uvidíme jak to dopadne. Tak sa nejako prehryzkajte cez toto a počkajte si na moje tvorivejšie dni ;) ostatne vám nič iné nezostáva... a veľmi si toto neberte, fakt, bliakal mi pri tom do uška krásny hlas Emilie Autumn a mala som také kadejaké myšlienky. Hádam sa aspoň jeden z vás dočíta do konca... jop, a Tí čo to zvládnete, napíšte mi, prosím, do komentíku, či mám dať dokopy ešte niečo podobné, alebo radšej nie, je to len a len na Vás...
varovanie: trochu smutnejšie shonen ai

Si tu? Nosí, tento svet, ešte dušu abo telo, tvoje? Znovuzrodené?
Sám sebe, v duchu otázku, túto, už snáď po stý krát kladiem. Bláhovo, však, stále v znamenie súhlasu, dúfajúc. No plačúce nebo, ani mračná smútku, sťa atrament, po oblohe rozliate, mi odpoveď nevyjavia.
Ako by mohli, keď nevedia? Veď zrak tvoj, sa dávno, k tej čierňave ich, zamračene neuprel.
Cez tabule skla, odhaľujúc ponurý výhľad, či hrubé hradné múry, vkráda sa mi pod kožu, sychravosť okolitých lesov. Vlhkosť, priam hmatateľná. Napriek tomu, že môjho, ani živého, ani mŕtveho tela, tknúť sa nemôže, do duše, beztak prázdnej, cestu si našlo.
Trýzniť ubolenú dušu sa podujalo. Ťarchu spomienok, prachom zapadnutých, oprášilo. A tie zrniečka, roky na ne padajúce, do svetových strán, víchor rozmetal.
To ľadový severák, úlohy tej sa chopí, keď pevnosť hradieb skúša. Hvízdanie jeho, uši drása, pretínajúc mlčiaceho vedomia hlas. Ale, na otázku, jedinú, odpoveď, dať mi nedokáže.
Ako by mohol, keď nevie? Veď vlasy tvoje, ruka mrazu jeho, dávno neprehrabla.
Chladný kov, stopku čaše, odlesk, v krbe plameňov, pred tisícročím uhasených, prstami nežne objímam. Kalich, drahokamami vyložený, no s obsahom vzácnejším, všetky klenoty, zahanbujúcim, k perám, vyprahnutým, priložím. I keď, viem, túžbu, večný smäd, osudom mi prisľúbený, nezažehná. Však na okamžik, moment mizivý, vo víre večnosti, ničotný, uspokojenie poskytne.
Úst kútikom, prekĺzne a do látky, tmavej, golier košele, vpije sa. Rovnako, pôda pod oblokmi, základy sídla chrániaca, rozliehajúca sa v nekonečnú diaľ, kedysi ľuďom, prostým patriaca, presiaknutá tou karmínovou, života, tekutinou ich.
Zemička rodná, predkami vydobytá, krajinka sivá, dvíha sa z nej, krvavý opar, pachu, činov obludných nezbavená zostane. Či poskytne útechu? Odpovie?
Ako by mohla, keď nevie? Veď kroky tvoje, dávno sa cestami jej nenesú.
So sklamaním, čašu, od pier odtrhnem. Mok opojnejší, než víno, i keď sfarbenia rovnakého, osamelosť nezahnal. Ba čo viac, smrť poslednej služobnej ma stál. Pohŕdavý pohľad, telo nevládnej premeriavam. Bez dychu, postrádajúc tlkot srdca, mŕtvola hnijúca.
Smrť si ju, na príkaz môj, vyžiadala. V očiach pohŕdanie, do paródie úsmevu, pery, skrivené. Výsmech, pri nohách pozostatkom, ľudu prostému. Mrieť rukou toho, kto cez pokolenia, odvahu nenabral, krvi našej, generáciám, postaviť. Smiech zlovestný, šialenstva, z hrdla sa dral. Dlho, stáročia, príliš dlho, som sám. Komnatou, smiech nesúci sa, cudzo ušiam mojim znie, ustane. Melanchólia, veselosť moju, satiru, vytlačí z diery zejúcej, majúc ju, miesto srdca. Šedivé, modré lesy, hory, hektáre čírej samoty, kam dohliadne oko. Poskytnú odpoveď? Stromy? Kmene mocné, konáre vetrom ohýbané, listy vo víre unášané. No prezradia kde a, či vôbec?
Ako by mohli, keď nevedia? Veď teplá dlaň tvoja, dávno na ich hrubej kôre nespočinula.
Zúfalstva gesto, zožierajúcej sa duše, dlane tvár ukryjú aby, cez oči, žiaľ pomaly vyprchal. Nikým nepozorovaný, pred pohľadmi uchránený, nenechajúc po sebe stopy. Ľútosť, mne podobným zakázaná, rozplynie sa, do nenávratna. Opäť hrdo hlavu zdvihnúť, môcť budem, keď pominie citov nízkych, priľudských, nehodných ma, záchvev.
Po dobe, mne zdajúcej sa večnosťou, pohybom jediným, prameň vlasov neposlušných, na miesto ich vrátim, chrbticu vystriem. Oporu poskytne, kresla operadlo. Zrakom suchým, na slabosť sveta, kropiacu zem, pohliadnem. Čo odplavilo sa, spod viečok, však bolo ani kvapkou v mori. Prázdnota, vnútra môjho, po okraj naplnená nešťastím, zrazu je. Nepominie, hoc preteká, no nezmierni, intenzita jej naďalej driape, ako šelma, netvor, tesákmi trhá na kusy. A neprestane, nie kým tá otázka, nezodpovedaná, visieť nado mnou bude. Prosebne, takmer, keby som toho ešte schopný bol, prednesiem, nehlasne, ku kvapkám padajúcim. Zbavíte ma jej, snáď? Vyčítam, zo šumu vás, sĺz nebeských, ako navždy, tých mojich potoky vysušiť. Odpoviete?
Ako by mohli, keď nevedia? Veď tvár tvoju, dávno neskropili.
Klenba oblačná, temná, nebo haliaca, ružovo-žltý, nádych na východe získava. Z dňom blížiacim sa, slabne i dážď, akoby rušiť nechcel, niekoho kto tu, beztak je len votrelcom. Mračná rozostúpia sa. Na ústupe tma, svetlo víťazí. Dokonca i tu, v zemi bohom opustenej, diablom obývanej, ráno, noci tvory, zaplašiť dokáže. Cítim, prítomnosť moja, neželanou stáva sa, i keď tu pánom som.
Oteplí sa, mliečna hmota, prevaľujúca sa, hmla z hôr povstáva, stúpa. Nad obzor, tu vždy zubaté, Slnko, kotúč červeňou žiariaci vystúpi. Lúče jeho, prvé ranné, dopadajú už na múry hradné. Odísť, by som mal, do útrob kobiek, utiahnuť sa. No nedá mi, myseľ nedovolí, nemo ešte otázku nepoložiť. Keď nocou odpoveď sa nenesie, deň možno zodpovie. A tak, koráb nebeský, skazu našej rase prinášajúci, kladiem otázku, tú istú, aj tebe. Dostane sa mi, od teba, odpovede? Presvietiš nevedomosť?
Ako by mohol, keď nevie. Veď spánkom opantané viečka tvoje, lúče jeho dávno nepohladili.
Hlava sklonená, otočený chrbtom skriveným, k prichádzajúcemu svitaniu. Noriac sa do temnoty, krásnej, pokojnej, nič nevraviacej, nevyčítajúcej, hlbokej a prívetivej. S otvorenou náručou vítajúcej všetkých pútnikov, nešťastníkov, svetla sa strániacich, v tme skrývajúcich, prichýli.
Ty si ju, však, rád nikdy nemal, nebola druhu tvojmu, prisúdená, prirodzenosťou daná. Ty miloval si biely deň, ja čiernu noc. A predsa, jedného s druhým puto nás pojí.
Navždy, prisahali sme.
A ja, hoc odsúdený, za špinavosť rodu, hriechy pokoleniami spáchané, mnou znásobené. Reťazami, krvou potriesnenými, prikovaný, hniť tu, až do skonania sveta, budem. No i keď bez teba, predsa, navždy s tebou na mieste, kde možno kedysi srdce moje, bolo...

Odkazovač

2009-03-10T21:10:00.004+01:00

Ak sa chcete čokoľvek spýtať, niečo mi oznámiť, vytknúť- proste čo Vás napadne, a bližšie sa to netýka konkrétneho článku, píšte sem. Určite odpoviem ;)

Spriatelenie s Glorilian

2009-03-10T12:27:00.003+01:00

Tak hádam sa páči ^^ vybrala som toto, pretože mi prišlo, že máš rada fantasy, no a ja som si pri pohľade na tohto krásneho elfa takmer poslintala klávesnicu ;)

6.K. Náhoda

2009-03-05T20:50:00.004+01:00

Úvodom len: mám taký pocit, že mi touto kapitolou poklesne obvyklá kvalita, ale keby som to prepisovala dopadlo by to katastrofálne. Teraz nehovorím o dejovej linií (o tej radšej pomlčíme), no o tom ako je to napísané. Za sloh by som si dala rovno za päť, ale posúďte sami, hádam za to môže len môj chvíľkový záchvat pesimizmu po dopísaní kapitoly... hmm, neviem, ale ešte by som Vás rada upozornila, že sa tu objaví ďalší Simonov povahový črt- a to, že keď niečo chce vezme si to bez ohľadu na ostatných ^^- no tak príjemné počteníčko- aby som dopredu nevykecala dej- užite si to ;) (po dlhešj dobe *červená sa*)
varovanie: vulgarizmy, shonen ai a tak trochu, možno yaoi...

Venované Broskynke!!

Jeho prebúdzajúce sa zmysli, pohladí všadeprítomná mäkkosť a teplo. Obklopujú ho zo všetkých strán a tíšia pomaly rastúcu bolesť. Snažia sa ho učičíkať, aby ešte o niečo predĺžili sladké omámenie, spôsobené bezvedomím a tým oddialili nepríjemné pocity. Tie však, už pomaly klíčia a prenikajú do, stále živších, mozgových závitoch.
V kope nadýchaných prikrývok sa niečo s nešťastným zakňučaním zamrví. Moja hlava! Čo sa stalo... ?
„Lukas?“ Tichá otázka, plná obáv, vyslovená niekým, kto je tu očakávaný zo všetkých najmenej. Viečka dotyčného sa okamžite rozletia a niečo ako reflex ho vymrští do sedu. To však okamžite oľutuje, pretože sa mu do hlavy, ako črep, zabodne ostrá bolesť.
„Ach!“ Zdvihne ruku k čelu a nahmatá...obväz?!
„Si v poriadku?!“ Ten hlas ho preberie účinnejšie než čokoľvek iné. Pripomína nedávne udalosti, ktoré na povrch znova vyplavia bolesť, omnoho horšiu než len tú fyzickú.
Napriek tomu, že takmer nevidí, ako sa mu točí hlava, až prekvapivo pevným hlasom odpovie.
„Nič mi nie je.“ Sedí strnulo, očami blúdi po stene pred sebou a sleduje neexistujúce čierne kruhy na nej. Zrýchlene dýcha, pod Simonovým pohľadom je celý nesvoj. Akoby prenikal až do jeho vnútra a dokázal v ňom čítať, ako v otvorenej knihe. Cíti, že mu do líc, stúpa krv. Je vďačný za závoj vlasov.
„Čo sa vlastne stalo?“ Prehovorí zase tým istým kamenný tónom.
„Omdlel si. Súrodenci vraveli, že je to srdcový záchvat, nasypali sme do teba nejaké prášky a... prebral si sa až teraz, po dvoch hodinách...ako sa cítiš?“ V jeho reči zaznieva isté napätie.
„Fajn, čo ten obväz?“ Skoro zavrčí odpoveď, spojenú s novou otázkou.
„Spadol si zo stoličky a tvoja hlava mala, pri tom páde, menšie dostaveníčko s rohom kuchynského stola.“
„Chápem.“ Na kratučký okamih sa odmlčí. „A kde sú ostatný?“ Vyhŕkne prirýchlo, nato aby to znelo prirodzene. Nechápe prečo je pri ňom práve Simon. Vlastne, nevie prečo pri ňom sedí vôbec niekto. Záchvaty síce nemávam často, no pre rodinu je to už rutina, vždy sa po nich prebúdzam sám... ale, že je to vlastne zmena k lepšiemu neprizná.
„Alex a... ehm... Eileen(?) sú, vlastne ani neviem kde, no určite spolu a May... “ Prudký Lukasov nádych je neprepočuteľný. „... dole varí.“ Dopovie a ešte o niečo skúmavejšie sa zahľadí do tváre, na ktorú aj tak nevidí.
Nastane ticho, to typické trápne ticho keď človek uvažuje len nad tým jedným, a to na čo asi myslí ten druhý. Ale predsa sa ho každý bojí, nechce alebo nevie prerušiť.
Nakoniec sa aj tak niekto odhodlá. Zväčša práve ten kto si vraví, že už to horšie byť nemôže. A vzápätí zistí či mal pravdu, či nie.
„Lukas,... “ Simonov tón prezrádza, že sa mu nehovorí ľahko. „...nemá zmysel to príliš obkecávať, poviem to takto: sú len dva dôvody prečo stále ostávam s May. Prvý je, že si ma o to takým “zdvorilým“ spôsobom požiadal.“ Irónia v hlase nie až tak pichľavá, ako by mohla, len jemne poukazuje na jeho minulé správanie, nevyčíta. Poslucháč takmer nedýcha aby mu nič neušlo.
„A druhý,...že by som ťa už nemusel vidieť.“ Povie to potichu, ale dosť dôrazne na to aby to k Lukasovým ušiam doľahlo. Ten stuhne ešte viac, než pred tým. Ani v najmenšom sa mi nepáči akým smerom sa tento rozhovor, uberá...
„Lenže nemienim to preťahovať donekonečna.“ Jeho pohľad sa doslova prepaľuje do Lukasovho vnútra. Ten sa pod ním trochu zamrví. Jeho obavy sa pomaly, ale isto naplňujú.
„Nechcem sa o tom baviť.“ Hlesne a a zovrie v dlani cíp periny.
„Na tom nezáleží.“ Simonov hlas náhle stvrdne. „Tu nejde len o teba... “
„Práve, ale už raz som vravel, že medzi nami nič nie je a nebude, ak sa so sestrou rozídeš nič tým nezmeníš!“ Po prvý krát odkedy sa prebral, uprie zrak do Simonovej tváre. Z očí mu takmer šľahajú blesky, z tváre sála rozhodnosť a odhodlanie vydobyť si za každú cenu svoje.
„Ty asi stále nechceš pochopiť, ako to so mnou a s May je, čo?...no nevadí.“ Povzdychne si nahlas a radšej pokračuje, skôr ,než sa slova opäť ujme rozrušený Lukas. „A áno, viem čo si povedal, lenže, to bolo ešte pred tým, než si ma tak milo prekvapil, nad balením tvojej tašky.“ Šibalsky sa pousmeje a olizne si pery. Aj keď som oboznámený s tým, že študuje právo, vždy ma zarazí ako diplomaticky a nevinne dokáže veci formulovať. Keby si tak ešte odpustil ten úškrn...
„Dobre, tak som ti to práve zopakoval, teraz, po tom. Ešte nejaký problém?“ Nečaká na odpoveď. „Nie?! Fajn!“ Energicky odhrnie prikrývku a spustí bosé chodidlá na studenú dlážku.
„Čo robíš?“ S jasnou obavou v hlase vyhŕkne Simon.
„Ako čo to vyzerá?!“ Odvrkne podráždene, mladík a už stojí na rovných nohách. Obzerajúc sa okolo, hľadá niečo na vrch. Zároveň chce prejsť k dverám a opustiť dusnú atmosféru izby čo najrýchlejšie.
Lenže to nebude také jednoduché ako si to predstavoval. Jeho telo sa ešte celkom nespamätalo a rozklepané kolená ho zradia.
Sakra! Aby zmiernil pád, vystrie pred seba obe tenké ruky. Už takmer počuje náraz svojho tela na tvrdú podlahu, no to sa nekoná.
Namiesto ďalšej bolesti, sa s ním zatočí svet a obklopí ho zvláštny, no nie nepríjemný, pocit. Otvorí oči... Kedy som ich zavrel?.. A ich zmätený pohľad uprie rovno do dvoch zlatavých hĺbok. Jeho srdce vynechá úder. Bariéra, ktorú si okolo seba horko-ťažko vystaval sa začína akosi topiť.
Na svojich perách pocíti teplý dych. Simonove hodvábne vlasy ho šteklia na obnažených pleciach. Ruky na chrbte do držia pevne a v bezpečí, blízko hrejivej náruče. Múry ľadu, skrývajúce všetky tie nežiaduce emócie, sa tehličku po tehličke rúca, mení na kaluž vody.
Z Lukasa postupne opadáva šok z pádu, no tep sa mu príliš nespomalí. Simonova blízkosť mu v tom zabraňuje.
Ich nosy sa takmer dotýkajú, zatiaľ čo čiernovlasý mladík, pritisnutý k záchrancovi, nemo vníma splašený tlkot srdca. No, tento krát nie vlastného.
Bije mu ako o preteky, tvár má stále skrivenú strachom a v očiach len víriace obavy. Asi sa... predsa len, o mňa bál... viac než si chcem pripustiť.
Stoja, jeden druhému v náručí a hľadiac si do očí. Nech je to ako chce, teraz sa nesnaží nik z dvojice vymaniť. Ako v tranze, v dokonalom slastnom opojení svet okolo nich nenávratne mizne. Už zostali len oni.
Lukas sa zdvihne na špičky, prekoná tú niekoľko milimetrovú vzdialenosť a spojí ich nedočkavé ústa. Iba obyčajný, jemný božtek, akoby Simonove pery len ochutnával. Vzápätí sa však do nich ponorí s nevídanou divokosťou.
Niečo mu našepkáva, že by nemal. Vnútorný hlások ho presviedča o nesprávnosti jeho konania. Lenže aj posledné pochybnosti sa rozplynú vo víre vášne, ktorá ho pohltí v okamžiku keď mu pomedzi zuby vnikne dnu obratný jazyk.
Zďaleka to nie je nežný, láskyplný bozk. Naopak, obaja, hlasno vzdychajúc, dravo plienia partnerove ústa. Odráža sa v ňom čistá túžba po tele toho druhého.
Priam žeravý súboj jazykov ich nenechá dlho v pokoji. Lukas sa spotenými a roztrasenými prstami pokúša porozopínať drobné gombíčky. Akoby nemohol ani o sekundu oddialiť okamžik, kedy sa bude môcť pokochať pohľadom na telo, ktoré si doteraz tak perfektne pamätá.
Zato Simonove dlane sú, zrazu, snáď všade. Drsne ho hladia po celom tele, pomaly, ale neomylne smerujúc do slabín. Neustále v ňom rozdúchavajú to neskrotné vzrušenie. Už niet cesty späť.
Zaznie zvuk trhajúcej sa látky a cáry, čo zostali z prekážajúcej košele letia na zem, k ich nohám. V tom momente upadá do zabudnutia. Lukas horečne kĺže dlaňami cez pevnú pokožku zvlnenú rysujúcimi sa svalmi. Nemôže sa toho nabažiť.
Neustále sa náruživo bozkávajú, stupňujúc túžobné vzdychy a vzájomnú chtivosť. Simonova ruka zovrie rastúcu hrču v rozkroku mladíka, zvíjajúceho sa pod jeho dotykmi blahom.
Výkrik je zadusený skôr než opustí ústa a zatlačený naspäť do hrdla. Lukasovy sa vzrušením zatočí hlava, podlomia kolená. Aby nespadol v rýchlosti ovinie ramená okolo Simonovho krku.
Pri tom zavadí o chladný kov, ten dokonale kontrastuje zo žiarom ohňa spaľujúceho celé chlapcovo vnútro. Zarazí sa, do prstov chytí malinké ohnivká retiazky. Po jednom si ich necháva prekĺzavať pomedzi brušká až spočinie na...
Do hajzlu!!
Pred očami sa mu vynorí tvár sestry, ľadová sprcha ho vráti späť na zem. Všetko je preč. Príjemné otupenie zmyslov pominie a chladný rozum kričí na poplach. Hukot vášne ktorý ho pred tým prehlušil utíchol.
Pustí prívesok, polovičku puknutého srdca.
Oslobodí svoje pery zo sladkého väzenia. „Nie...“ Iba šepot, nie je schopný popadnúť dych. „Nie!“ Slzy tlačiace sa mu do očí si našli cestu aj do slov. No stále, príliš potichu aby prosba prenikla až do Simonovho vedomia. Do stehna ho tlačí jeho tvrdý penis.
„Dosť!“ Vtlačí medzi nich ruky a prudko ho odstrčí až sa obaja zapotácajú.
Nastane ticho. Vzdialenosť medzi nimi, náhle oveľa väčšia sa stále viac prehlbuje. Vzniká priepasť. Prázdna, temnotou zejúca diera uprostred miestnosti. Hľadia si, cez ňu, do očí a v zadýchanom tichu nevedia čo ďalej.
„Idem dole, pomôcť sestre.“ Prenesie nakoniec Lukas ľadovým tónom, ktorému by mohol konkurovať aj vietor preháňajúci sa arktickými pláňami. Nezabudne patrične zdôrazniť posledné slovo. Dúfa, že to bude dostatočné odmietnutie. Schmatne prvé tričko, ktoré mu padne pod ruku a už ho niet.
Zostane po ňom len tresnutie dverí, ktoré naplní celú miestnosť. Simon sa, neustále upierajúc pohľad na miesto kde pred minútkou stál Lukas, zosunie na posteľ a zaborí tvár do dlaní. Takto to ďalej nejde!
Do nosa mu prenikne dôverne známa vôňa. Zdvihne hlavu a nervózne si prehrabne vlasy. Pozrie na záhyby pokrčenej prikrývky. Drží sa na nich jeho pach. Zdvihne si cíp paplónu k ústam. Sakra, musím s tým celím niečo spraviť, lebo sa zbláznim! Zaborí nos do mäkkej periny a nasaje. Ešte dnes bude môj!

„Ach, už je ti lepšie?“ V miestnosti nie je okrem May a bublajúceho hrnca nik.
„Um.“ Súhlasne kývne a pridŕžajúc sa zábradlia zostúpi aj z posledného schodu. „Ukáž, pomôžem ti.“ Chytí sa, až príliš horlivo, práce.
„A si si istý, že si v poriadku?“ Spýta sa dievča prekvapené bratovou neobvyklou ochotou.
„Jasné.“ Usmeje sa na ňu trochu kyslo. Nedá sa povedať, že by ju presvedčil. Ale nakoniec si len pomyslí niečo v zmysle: Asi sa do tej hlavy udrel viac ako som si myslela, a pokrčí nad tým plecami. O chvíľku sa už kuchynkou nesie iba pravidelné klepkanie noža o dosku a nadskakovanie pokrievky.
Preboha! Na čo som myslel! Veď sme skoro... znova! To by bol šialený prúser... ako keby som v tom už takto nelietal dosť. Povzdychne si v duchu. Aj keď, v tejto chvíli mám trochu iný problém. Nervózne prešliapne na mieste.
Čo budem, do prdele, robiť s týmto medzi nohami?! Zaúpie potíšku. Pravda je, že aj po tom ráznom odchode z miestnosti (a hlavne vzdialení sa od Simona) mu péro naďalej stojí ako lyžička v jogurte.
Lukas horúčkovito seká nebohú mrkvu, jej nerovnomerné kúsky lietajú na všetky strany. Snaží sa aspoň kvapku z tej nahromadenej energie vyventilovať.
Našťastie mi je to tričko o pekných pár čísel väčšie, dobre a hlavne dosť nenápadne, kryje vzburu mojich hormónov.
No dobre, teraz to ešte dáko rozchodím, ale netuším ako to chcem zvládnuť celý týždeň! Keby som tak mal izbu sám pre seba. Ale takto.
A navyše zo Simonom za zadkom. Stavím sa, že po tomto mi už pokoj len tak nedá.
„Hej, Luk, čo ti tá úbohá zelenina urobila?!“ Oborí sa na neho May po tom čo ju jeden, obzvlášť veľký, kus mrkvy trafil rovno medzi oči.
„Jejda, prepáč!“ Vysype zo seba. Pod sestriným rozzúreným pohľadom a tiahou zakázaných myšlienok, sa mu do líc nahrnie červeň.
„Fakt ti nič nie je?“ Spýta sa, tento krát už vážne podozrievavo May.
„Hej, hej, je mi fajn.“ Prehodí zahanbený Lukas a radšej sa venuje nedokrájanej zelenine.
„Ako myslíš... hmm, teraz mi napadlo, idem hore zapáliť oheň v krbe.“ A už má aj našliapnuté na prvom schodíku. „Ešte by sme cez noc s Eileen zmrzli na kosť.“ Povie, evidentne otrávená z nedostatku civilizácie, tým pádom aj centrálneho kúrenia, v okolí niekoľkých kilometrov.
„To by bola teda škoda.“ Zamručí si popod nos Lukas sarkasticky.
„Vravel si niečo?“ Nahne sa k nemu May, ktorá naozaj nezachytila posledné bratove slová.
„Nie! Nič, nič.“ S kŕčovitým úsmevom jej posunkom naznačí aby pokračovala v ceste.
„Myslím, že by sme s tebou mali zájsť do nemocnice. Chováš sa ešte debilnejšie, než obvykle (a to už je čo povedať).“ A po tejto “milej“ poznámočke sa stratí na rozvŕzganom schodisku vedúcom na horné poschodie. Lukas osamie.
„Ach!“ V tom stone bolo snáď všetko. Od únavy z choroby, cez hnev na samého seba a všetkých okolo, až po sexuálnu frustráciu.
Do takejto (sprostej) situácie sa môžem dostať len a len ja! Akoby po svete nebehali milióny iných chlapov, ja sa musím zamil... Jeho pohyby ustanú.
Čo vlastne... cítim? Myslel som... asi... Nie to určite nie! Aj tak na tom nezáleží. Opäť sa pustí krájať, skôr sekať kúsky do polievky.
V každom prípade, zajtra sa už nenechám tak ľahko zblbnúť! A ani pozajtra! Ani popozajtra a... Zabite ma už niekto, nech to mám za sebou! Nenávidím svoj život!
Poslednou dobou stojí ešte za menej, než pred tým. Čo sa v ňom objavil Simon sú len samé problémy a... Bože! Ja by som toho arogantného, sebeckého, namysleného ******* najradšej... ani neviem čo, ale rozhodne by to bolo veľmi vzdialené od rýchlej a bezbolestnej smrti! Je až priľahké zvaliť vinu na niekoho iného.
Keby sa nikdy nebol objavil... Zarazí sa ... asi by som si neuvedomil, že nechcem byť do konca života sám...
„Čo keby si to tu nechal tak a ja ti, namiesto toho, ukážem omnoho kreatívnejšie využitie mrkvy.“ Zapradie mu nízko položený, zvodný, mužský hlas rovno do uška.
Lukas ľakom až nadskočí, šmykne sa mu ruka a...
„Sss, do prdele! Musíš sa ku mne tak plýžiť a navyše mi ešte šepkať do ucha hovadiny?!“ Zavrčí a strčí si poranený prst do úst. Musí ma nasrať práve k momente keď dôjdem k záveru, že to nie je až taký parchant?!
„A vôbec, odstúp! O chvíľku tu bude ségra!“ Panovačne ho okríkne a chce sa presunúť niekam inam. Jedno kam, len čo najďalej od Simona. Neúspešne.
Muž za ním sa oboma rukami oprie o linku, čím mu zatarasí akúkoľvek únikovú trasu. Hneď nato zacíti na chrbte ľudské teplo, ako sa na neho tisne druhé telo. Na šiji ho pošteklí horúci dych a o nič chladnejšie pery.
„Kurva, Simon!“ Zasyčí cez pootvorené pery.
„Áno?“ Táže sa celkom nevinne, ďalej skúmajúc citlivé miesta na Lukasovom odhalenom krku.
„T-toto je s-strašná blbosť!... a-áno, tam!“ Vykĺzne mu poloston, keď Simon narazí presne na to miestečko. Okamžite si za to v duchu vlepí facku, ale, čo sa stalo, stalo sa. Simon sa uchechtne a pokračuje v láskaní. Paže obtočí okolo Lukasovho pása a pritiahne si ho do náručia.
„U-uvedomuješ si, že... stále držím... nôž.“ Prerušujúc reč zrýchľujúcimi sa nádychmi zo seba dostane výstrahu. No jeho varovanie spôsobí iba ďalší smiech.
„Hádam... by... si... mi... len... neublížil.“ Každú pauzu, na rozdiel od mladíka zalikajúceho sa vlastnými slovami, vyplní nežným bozkom. Sleduje nimi líniu kľúčnej kosti. On sa vie ovládať, keď je to nutné.
„Minimálne nie pred tým, než ťa zbavím toho tu.“ Ukazovák zabodne na miesto kde sa neprehliadnuteľne niečo derie z nohavíc. Ja mu fakt niečo spravím! Lukasova čeľusť sklapne, pevne zviera medzi zubami spodnú peru, aby v sebe udusil aj ten najtichší vzdych. Je až vo vytržení, zakloní hlavu a priviera viečka.
Mozog sa bráni, no nie je mu to nič platné. Až doteraz pevne zvieral drevenú rukovať noža, práve ho však opustili aj posledné sily vzdorovať. Ostrá čepeľ sa zaborí do linolea pár kratučkých centimetrov od Lukasovych bosých nôh.
„Tebe by snáď ani kastrácia nepomohla.“ Odovzdane si položí hlavu na Simonovo plece, čím mu absolútne uvoľní prístup ku krku.
„Tak to si mal na pláne s tým nožom, čo?“ Pery zvlnené úškrnom si opäť nájdu cestu kam je treba a...
Zhora, zo schodištia, sa ozve dupot nôh a škrípanie starých trámov. Paže objímajúce Lukasov driek a trup, o ktorý sa opieral zmiznú. Nečakaná strata oporných bodov spôsobí, že takmer skončí na zemi. Len tak-tak sa stihne zachytiť linky.
„Hej, čo sa to tu deje?!“ Zamračí sa May keď jej pohľad padne na nôž zabodnutý v dlážke. S prísnym výrazom, plným podozrenia, prebehne očami po oboch mužoch v miestnosti.
Simon pokojne sediaci za stolom, tváriaci sa ako vrchol nevinnosti, iba pokrčí plecami a Lukas ledva otvorí ústa už je znova prerušený.
„Bože, ty si vážne nemožný!“ Oborí sa na neho sestra. „Nezvládneš bez úrazu ani niečo také jednoduché, ako nakrájať zeleninu!“ Neprávom obvinený chce protestovať, no akosi mu chýbajú vhodné argumenty tak na prázdno zavrie ústa.
„Vieš čo, choď si radšej sadnúť, ja to dokončím.“ A už stojí pri šporáku nekompromisne otočená k Lukasovy chrbtom.
Tomu nezostalo nič iné a tak sa, dosť nedobrovoľne, posadil za jedálny stôl vedľa pobaveného Simona.

„Večera!!“ Zavolá May smerom ku schodišťu a začne sa prehrabovať v starých policiach, aby našla nejaké, aspoň teoreticky čisté, taniere.
„Ukáž, pomôžem ti.“ Zdvihne sa Simon a druhý mladík by ho v tej chvíli najradšej zastrelil.
„Už som vážne hladný!“ Dovalí sa ich najmladší brat ako veľká voda a už nakukuje pod pokličku.
„Krásne to vonia.“ Pochváli Eileen.
„Je, to ďakujem!“ Hrdá kuchárka sa okamžite celá rozžiari. „Som rada, že tu niekto dokáže oceniť...“
„To je síce pekné, ale my tu umierame hladom, takže keby ste si to odložili na neskôr...“ Alex však okamžite stíchne, keď ho zúrivo prebodnú dva páry blýskajúcich sa ženských očí.
„Sú to fúrie.“ Zamrmle potichu, keď si sadá pred prázdny tanier a trpezlivo čaká kým sa skončí veledôležitá debata.
„A čo si čakal, prosím ťa? Sú to ženské.“ Oznámi mu Lukas.
„Ale Eileen vie byť taká sladká a...“ Zasní sa, div mu v očiach nepoletujú srdiečka. Jeho brat len otrávene prevráti oči s stropu.
„Prestaň, preboha, než sa povraciam!“ Znechutene vyplazí jazyk.
„Čo si to...!“ Zavrčí na neho Alex.
Simon celú roztržku sleduje s úsmevom na tvári. Lukas vyzerá dokonca roztomilo keď takto niekoho škádli.
Nakoniec jedli viac menej mlčky... teda hlavne mužské osadenstvo a Eileen. May (samozrejme) pánty mleli neustále.
Ale atmosféra bola iná ako obvykle, to si však všimol len málokto. Každý bol totiž zaujatý tým svojim.
Eileen mala oči iba pre Alexa, ten bol stále urazený, že naňho zazerala, takže sústredene načúval sestrinmu výkladu. Ona zase nespustila pohľad zo Simona, ktorý celý večer po očku sledoval Lukasa. A ten sa striedavo venoval svojmu tanieru a žmoleniu ozdobného lemu na obruse.

„Idem spať.“ Oznámi Lukas neslano-nemastno a poberie sa hore, tmavými schodmi k izbe s vytúženou posteľou. Na prianie dobrej noci, iba pokýva hlavou.
„Tak... čo budeme teraz robiť?“ Simon prekvapene pozrie na blondínku, ktorá sa k nemu túžobne pritisne a s otázkou v tvári zaklipká ťažkými mihalnicami. Jej, takmer, EXpriateľovi sa pri tom pohľade obráti žalúdok.
„Neviem čo plánuješ ty, ale mňa v tomto okamihu volá príroda. O chvíľu som späť.“ Bleskovo vstane a keď berie schody po dvoch, uvažuje kedy nastala tá závratná zmena a May mu začala šialeným spôsobom liezť na nervy.
Pomaličky a hlavne potichučky sa zakráda k dverám do spálne istého čiernovláska.

Všetko bude dobré...

2009-02-07T09:11:00.002+01:00

žáner: sci-fi, horor
varovanie: od 18! Nie sú v tom žiadne milostné či erotické scény (nenájdete tu ani žiadny pár) ale musím vás dôrazne upozorniť na násilie a výskyt bližšie nešpecifikovanej psychickej poruchy
poznámka: myšlienky plynuli, ruka písala... Do čítania sa púšťajte len ak ste si istý, že na mňa po dočítaní nebudete volať psychiatra (aj keď osobne si myslím, že to nie je až taká silná káva...no ako pre koho).
To je asi všetko, varovala som vás.
Mimochodom chcem všetkých čo to budú čítať poprosiť aby zanechali komentár. Bola by som totiž rada keby ste mi túto (síce by som bola rada keby ste robili furt, ale to po vás nemôžem chcieť a aj tak sa mi na to väčšina z vás vykašle aj tu) poviedku rozobrali (poriadne do detailov a nešetrite ma- chcem po vás kritiku, onegai!! *psie očička*) tak príjemné čítanie.
P.S.: “astrum“ znamená po latinsky hviezda- pochopíte (nie je to až také dôležité, ja len aby váš zážitok bol kompletný ;).

Cez mnohé priehľadné okná vnikajú do kupoly posledné dnešné lúče Slnka. A možnože úplne posledné, tým si nik nemôže byť istý. Široká verejnosť je už dávno oboznámená s faktom, že slnečná sústava ako taká onedlho príde o svoj spojovací bod, o hviezdu, ktorá ju drží pohromade.
Slnko melie z posledného, je len otázkou niekoľkých dní kým sa chemické procesy v jeho jadre definitívne zastavia.
No nedá sa povedať, že by vízia budúcnosti ľudskej rasy, napriek strate doposiaľ asi najdôležitejšieho energetického zdroja, vďaka ktorému všetko začalo, bola neutešená. Ba skôr naopak.
Ľudstvo sa už dávno utiahlo do najväčších svetových metropol, ktoré boli zaštítené ohromnými kupolami. Tie predĺžili priemernú dĺžku ľudského života až na trojnásobok vďaka zníženiu podielu dusíka vo vzduchu, udržiavaniu stálej teploty a vlhkosti pre ľudské telo najprijateľnejšej. Tiež fungujú ako ochrana pred besnejúcimi prírodnými živlami a zároveň energiou zásobujú celé mesto.
Energia pochádza z astrum-panelov rozmiestnených takmer po celej vonkajšej ploche pólkruhového štítu. Tieto paneli sú akousi modernou, vylepšenou obdobou staručkých solárnych panelov. Dokážu prijímať energiu s hviezd vzdialených miliardy svetelných rokov aj cez clony mračien priemyselných splodín a skleníkových plynov nahromadených za celé storočia a zahaľujúcich Zem do súvislého plášťa.
Jedovaté oblaky otravujú, aj bez toho poničený, ekosystém silnými kyslými dažďami. Spolu s neľútostnou páľavou a znečistenými vodnými zdrojmi zabraňujú, kedysi zeleným, porastom v obnove.
Zničenie rastlín zapríčinilo úplne vyhynutie bylinožravcov, bez ktorých sa, samozrejme, nezaobišli ani vyššie stupne potravinového reťazca. Prežili len tie najodolnejšie z baktérií. Z takzvanej „Zelenej planéty“ sa stalo pusté miesto bez života a zničenou rovnováhou.
Jedinými organizmami schopnými sa prispôsobiť boli, ako inak, ľudia. Bytosti schopné rovnako ako ničiť a devastovať aj tvoriť. Hlavne keď šlo o prežitie ich druhu. Čoho sú samy o sebe dôkazom, rovnako ako aj ohavné čierne kupoly vyrastajúce zo Zeme ako vredy, v ktorých sa teraz hemží celá ľudská populácia...

Spolu s ubúdajúcim slnečným svetlom postupne zhasínajú aj obrovské lampy po celej vnútornej strane kupoly. Na mesto ľudí a mrakodrapov padá tieň. Nastáva noc.
„Máte nejaké správy ohľadne misie?“ Odpovedá muž otázkou na “pozdrav“ od šéfa práve zašušťaný jeho vysielačkou.
„Aha...áno...dobre, ďakujem.“ Zavesí. Pohľadom očí schovávaných za tmavými sklami sa rozhliadne po meste. Vidí ho ako na dlani, stojí na jeho najvyššom bode. Mierny umelo vytvorený vánok sa mu pohráva s dlhými blond vlasmi.
Mal by som ich čo najrýchlejšie nájsť. Pomyslí si keď to vo vysielačke zakvačenej na jeho opasku zase zaškrčí.

„Áno...tak by to mohlo byť...určite...to by šlo...“ Nezrozumiteľné mrmlanie sa mieša s tichým vrčaním mnohých prístrojov zaplňujúcich priestor stiesnenej izbietky. Temer zo všetkých vedú pestrofarebné hadičky smerujúce do jedného jediného bodu. Do stredu izby, pod bielu plachtu zakrývajúcu tú záhadnú “vec“ ležiacu na stole ako ukradnutom z chirurgie.
Všade sa povaľujú nejaké pre bežného človeka neznáme kovové či plastové súčiastky, matice, skrutky, no aj väčšie časti zvláštne povedomých tvarov alebo telovej farby.
V rohu miestnosti je ten jeden zo štyroch kútov kde sa nenachádzajú žiadne vrčiace kovové krabice ani podivné nástroje či časti iných strojov. Namiesto nich je na zemi prvá a posledná známka toho, že miestnosť je obývaná aj človekom. Iba obyčajný preležaný matrac. Na ňom spočíva unavené telo.
Chlap, výzorom okolo štyridsiatky, už na prvý pohľad zanedbaný a podvyživený. Chuchvalce pridlhých mastných vlasov, podstatne redších i sivších než pred pár rokmi má stiahnuté do voľného chvosta. Za nechtami nánosy špiny. Strnisko neudržiavané oveľa dlhšie než len pár dní jeho vzhľadu tiež nijak nepridáva.
Je oblečený v kedysi určite bielom laboratórnom plášti, ktorý teraz zdobí nejedna olejová či iná škvrna záhadného pôvodu. Muž leží na chrbte, má zatvorené oči, no jeho pery neustále vypúšťajú tie nezmyselné slová.
Teda, nezmyselné pre náhodného poslucháča, on im rozumie dokonale. Sú odrazom jeho spletitých myšlienkových pochodov.
„...už som blízko...len ešte...a tiež doladiť...a potom...“ Náhle stíchne povzdychne si a pretočí sa z chrbta nabok. Pohľadom krvou podliatych očí spočinie na stole s tou “vecou“.
Už to nepotrvá dlho, viem to! Myšlienky na úspech do jeho vyčerpaného tela doslova vlejú novú silu. Na to ako chatrne jeho telesná schránka vyzerá sa až prekvapivo rýchlo vymrští na nohy. Za pochodu schmatne pár nástrojov zo zeme a pustí sa do práce na drobnom zariadení zo všetkého najviac pripomínajúcom čip.
Kľučka na dverách za jeho chrbtom sa pohne nadol a neudržiavané pánty potichu vrznú. Ale nie dosť potichu. Muž zahĺbený do práce dobre, že nie s nosom nalepeným na drobných spojoch sa prudko mykne a postrašene obzerá. Pôsobí zúbožene, ako je s desom a paranojou v očiach zhrbený nad tým krehkým plastovým nič.
„P-prepáč, n-nechcela som...j-ja len...“ Zajíkne sa mladé dievča stojace v pootvorených dverách. Strach bleskovo vystrieda zlosť.
„Vypadni! Vravel som ti, že sem nemáš chodiť!!“ Zareve hystericky. Holka stuhne na mieste a vyľakane upiera hnedé oči do druhých viac než len podobných, no planúcich hnevom šialenca.
„Von!! Už ťa nechcem vidieť!“ Ziape naďalej nehľadiac na to, že sa nešťastnému dievčaťu do očí nahrnú slzy.
„Ocí...“ Špitne sotva počuteľne v nemom úžase nechápajúc čo sa deje.
„Zmizni!!“ Chlap až prekvapivo rýchlo vstane chce sa rozbehnúť k dcére, no zatočí sa mu hlava a zapotáca sa. Snaží sa zabrániť pádu a nadobudnúť stratenú rovnováhu, zachytí sa záhybov bielej plachty. Tá na okamžik poodhalí to, tak starostlivo strážené, tajomstvo ležiace pod ňou.
Zreničky uslzených očí sa rozšíria. Čo to...?! Lenže to už sa k nej ženie rozzúrený otec. Sila zlosti jeho pohľadu ju donúti cúvnuť a dvere sa pred ňou zatresnú.

Muž vnútri chvíľu len tak stojí, stále rozhnevaným pohľadom prepaľuje do podlahy dieru a zhlboka vydýchava tento pre jeho zoslabnuté telo až priveľmi namáhavý fyzický výkon.
Takmer sa neudrží na nohách. Dopotáca sa k chirurgickému stolu a nežne sa usmeje pri pohľade do bledej tváre patriacej k telu ležiacemu na doske stola doteraz zakrývanému plachtou.
„Ešte spíš...zatiaľ spíš...ale už to dlho nepotrvá...onedlho sa prebudíš...ja ťa prebudím...už onedlho...“ V očiach má razom toľko lásky a citu ako nikdy. Natiahne ruku, chce sa dotknúť, pohladiť, no uprostred pohybu sa zarazí, akoby sa bál, že to na čo tak túži siahnuť je príliš krehké. Skĺzne pohľadom k malinkému čipu, ktorý ešte pred pár minútami opravoval. Je na márne kúsky. Zhodil ho na zem keď tak chvatne vyprevádzal vlastnú dcéru z izby.
Naplní ho nekonečná ľútosť. „Nechcel som...ja som...nechcel...odpusť...“ So zúfalým výrazom sa vrhne na kolená k poničenej spleti káblikov a rôznych iných častí. Jemne to vezme do rúk, akoby to snáď bol živý tvor a láskyplne si to pritisne k srdcu. Jeho popraskané pery neustále šepkajú slová ľútosti a žiaľu nad tým čo tak úzkostlivo zviera v náručí.
Kvapôčky smútku, ktoré vyronilo dievča, dopadli na dlážku len pár centimetrov od mužových kolien, no už teraz upadli do zabudnutia. V jeho svete nemali viac čo robiť, nezostalo tu pre ne žiadne miesto.

Tmavú izbičku napĺňajú vzlyky neovládateľne sa derúce z hrdla dievčaťa skrúteného na posteli. Celá sa trasie a chúli čo najviac do seba, snaží sa uniknúť z tejto reality, ktorá ju tlačí do zeme neúnosným nákladom. Prečo sa tak chová?! Nerozumiem tomu... Chcela som len...presvedčiť sa, či je v poriadku. Už dva týždne som ho nevidela vísť von...bojím sa...
Jej krásnu tvár lemujú slané perly, stekajú po červených lícach a vpíjajú sa do vankúša. ...to čo bolo pod tou plentou... Pichne ju pri srdci. ...mohlo by to byť... S nešťastným zastonaním zaborí hlavu do perín a snaží sa potlačiť všetky zvuky vychádzajúce z jej úst.
Asi by som mala odísť...ako mama...ale ja nie som dosť silná urobiť za tým všetkým hrubú čiaru...ja to nedokážem. Nemôžem len tak zahodiť všetko čo bolo.
Zodvihne hlavu a zahľadí sa na vznášajúci sa obrázok, starú fotku, premietnutú svetlom do priestoru. Hologram vyzerá krásne, tak živo, plný farieb...tak skutočne...
Z očí sa jej hrnú ďalšie a ďalšie slzy keď sa díva na šťastie dávno minulých dní a pritom také reálne, že má chuť natiahnuť ruku, pevne ho uchopiť a už nepustiť.
Z minulosti na ňu hľadia všetci, ktorých kedy milovala. Matka, otec sestrička a braček. Usmievajú sa, je to typický rodinný portrét vystihujúci idylku po akej túži každý. ...my sme po nej nemuseli túžiť my sme ju mali...nechápem ako sa to všetko mohlo tak zvrhnúť...
Chtiac-nechtiac sa jej myšlienky uberajú naspäť k tomu dňu...k dňu, v ktorom sa všetko od základov zmenilo...vtedy sme patrili k chudobe, tiesnili sme sa v malom byte a so sestričkou sme sa skoro každé ráno bili o jedlo...
***
„Auuu, nee-chaaan!!“ Snaží sa zbaviť sestry, ktorá ju ťahá za, pred chvíľkou ešte úhľadné, copíky. Najstarší zo súrodencov, mladík sediaci na druhej strane stolu ich len mlčky pozoroval. Svoje raňajky mal v sebe dávno pred tým než obe vstali, ani náhodou sa o ne nenechá pripraviť.
„Nefňukaj! A aj tak, takto ti to pristane viac.“ Usmeje sa na ňu, pričom jej stiahne obe stuhy. Hodvábne vlasy jej spadnú na ramená a do líc vystúpi červeň.
„V-vážne?“ Vždy bola nesmelá a utiahnutá, zvlášť ako dieťa. Presný opak svojej sestry.
„Jasné! Chceš povedať, že klamem?“ Zamračila sa na ňu.
„N-nie, gomennasai onee-chan.“ Smutne sklopí pohľad k podlahe.
„Bože, ty sa tak ľahko necháš nachytať!“ Zasmeje sa sestra s práve ukradnutou miskou v rukách a polovicou jej raňajok v ústach.
„Heeej! To nie je fér...!!“ Chcela sa ďalej sťažovať na nenásytnú sestru keď sa do toho vložila mama.
„Dosť bolo vy dve! Dojesť a do školy! A ty tiež.“ Pozrie aj chlapcovým smerom, ten sa zdvihne a bez jediného slova odíde z kuchyne. Nikdy toho nenahovoril veľa, ale zato mal ten krajší hlas na svete aký kedy počula. Zbožňovala ho. Ale milovala nielen to, jej brat mal jediný z nich svetlé vlasy, po matke, no ešte o odtieň svetlejšie. Keď bola malinká vždy si myslela, že svetlo ich mení v zlato. Tak sa leskli.
Staršie dievča do seba hodí aj zvyšok sestrinej porcie a vypochoduje z miestnosti. Mladšia urazene nafúkne líca, so zašomraním „Ale ona si začala“ zoskočí zo stoličky a chce ich nasledovať.
No za golier ju chytí akási ruka. Keď sa otočí, spoza obrazovky notebooku na ňu vykukne usmiata mužská tvár.
***
...ťažko uveriť, že je to tá istá osoba, ktorá ma pred chvíľkou...
***
Otec si priloží prst na ústa a sprisahanecky na ňu žmurkne. Nenápadne aby to mama nevidela jej do rúk strčí vrecúško a kývnutím ju popoženie von.
Dvere kuchyne sa za ňou zavrú. Jej staršia sestra a brat si akurát nazúvajú topánky a tak nenápadne nakukne do toho tajomného vrecúška.
Prekvapením ho takmer pustí na zem. Ockov obed! Ale veď nebude mať v práci čo jesť!... Bodne ju výčitka, no zároveň naplní príjemný pocit. Vedela, že má niekoho, kto na ňu dáva pozor ako na oko v hlave.
„No tak! Ideš už?“ Súri ju už obutá sestra a brat už mizne vo dverách. „Prídeme neskoro!“
„Idem, idem!“ Povie šťastne a rozbehne sa za ňou.
Áno bol to deň plný šťastia...deň keď sa všetko zmenilo...
Keď ten deň všetci traja prišli zo školy vítala ich mama s úsmevom na tvári a vetou „Budeme sa sťahovať!“. Najmladšia nevedela čo na to povedať, no ani nemusela pretože slova sa ujala sestra. Vyzvedala kým sme sa nedozvedeli všetko.
Ako ockove laboratórium navštívil nejaký vysoko postavený a známi vedec, ktorého meno mne nič nehovorilo a ponúkol im spoluprácu. Tá zahrnovala hlavne finančné prostriedky na rozvoj toho projektu, na ktorom ocko pracoval.
Viac vedieť nepotrebovali a mamka im aj tak odmietla prezradiť čo i len jediné ďalšie slovko. Vtedy nám na detailoch ani príliš nezáležalo, konečne svitalo na lepšie časy.
Presťahovali sme sa do lepšej štvrti a mohli si dovoliť skoro všetko. Bitky o jedlo definitívne skončili a my sme boli šťastnejší a mali sme sa lepšie než kedykoľvek pred tým. Aspoň sme si to mysleli.
V deň keď braček prekročil hranicu plnoletosti začal pracovať v laboratóriu spolu s otcom. Mama bola nesmierne hrdá na “nášho mladého vedca“ ako ho sama pomenovala. A tak dni bežali jeden za druhým a náš život sa stával stále lepším. Teda, opäť, to sme si mysleli.
Čím vyššie sa dostaneš, tým hlbší býva pád...

„Koľko je hodín.“ Opýta sa dievča sediace na kolenách ustaranej mame.
„Neviem, ale svetlá už zhasínajú.“ Odpovie jej setra hľadiaca von oknom na falošnú oblohu.
„Tak kde sú?“
Tú noc, ani na ďalší deň nedorazili domov. Otec ani brat. Až na tretí deň, večer vpadla do bytu troska, ktorá prechlastala celý plat a ani omylom to nebol ten istý muž, ktorý pred tým odchádzal do práce, zo synom.
Správy boli plné tej “nešťastnej nehody“. Mladý muž spadol vo vedeckom laboratóriu do kade s vriacou oceľou. Bez šance na prežitie. Pracovisko zavreli a o pár mesiacov na to upadol výskum, na ňom vykonávaný, do zabudnutia.
Otec bol zničený, v pasci vriaceho kovu uviazol nielen jeho syn ale aj všetko na čom celý život pracoval. V jedinom okamihu prišiel takmer o všetko a to čo mu zostalo vzápätí vlastnou hlúposťou stratil tiež.
Už to nebol ten istý človek čo pred tým, už nikdy. Ani sa nepokúšal nájsť si novú prácu nehľadiac na to, že živil rodinu. Čoraz viac času trávil sám so svojimi myšlienkami vo väzení štyroch stien.
Dostali sme sa do finančných problémov, vrátili sa k životu aký sme viedli pred tým, no nestačilo to. A otec stále viac upadal do melanchólie. Na mňa, na matku, na sestru...na nikoho sa od tej doby už neusmial.
Nezaujímal sa o nás, ani o nič iné okrem vlastného vnútorného sveta, ktorý si vybudoval ako akúsi ochranu pred tou všetkou bolesťou. Všetko čo sa stalo sa zlialo v jedno a útočilo na jeho bezbrannú myseľ, deň čo deň, noc čo noc. Prenasledovali ho nočné mory, vždy sa budil s uši drásajúcim revom.
Nemohli sme to ďalej znášať. Proste bolo pre nás nemožné len tak sa prizerať jeho utrpeniu. Vytiahli sme ho von, len na prechádzku, po meste, okolo jeho starého laboratória.
Až pridobre si pamätám ten výraz v jeho očiach keď zbadal tú chátrajúcu nepotrebnú stavbu. Niečo sa v ňom zlomilo.
A nastala zmena. Nočný krik prestal, smútok v očiach nahradila odhodlanosť a zároveň ľahostajnosť k okolitému svetu.
Úplne všetok svoj čas trávil teraz zavretý v tej jednej miestnosti, do ktorej nesmel nik iný vstúpiť. Vychádzal sa iba najesť alebo do kúpeľne, o nikoho nejavil záujem...
***
...a tak je to doteraz. Lenže teraz tu už bývame samy. Len my dvaja. Matka to už pred pól rokom vzdala. Dlho si to nechcela pripustiť, vydržala to niekoľko rokov, no musela sa postaviť pravde zoči-voči, jej manžel na ňu zabudol. Zbalila si veci a odišla, bez rozlúčenia. Ponáhľala sa do náručia dlhoročného milenca.
So sestrou sme zostali prakticky samy. Nemali sme peniaze, chceli nás vysťahovať. Ani som nemohla dokončiť školu. Nee-chan začala šlapať chodník aby zarobila aspoň nejaké peniaze. Chcela som aby s tým prestala, no ona to nedovolila. Vravela, že si to nemôžeme dovoliť, stále opakovala, že sa o mňa postará.
Pred mesiacom ju našli mŕtvu v špinavej uličke. Niekto ju znásilnil a potom zavraždil.

Dievča otvorí opuchnuté oči. Okamžite jej do nich udrie jasné svetlo. Už je ráno? Posadí sa na posteli a zmätene sa obzerá. Keď konečne objaví nástenné hodiny zhíkne.
Sakra! Prídem neskoro na ten pohovor! Dávno vedela, že potrebuje prácu, no až v posledných dňoch našla niekoho ochotného ju zamestnať. A že je to celkom pohľadný mladík vôbec nie je na škodu. Pousmeje sa sama pre seba súkajúc sa do nohavíc.
Z miestnosti vedľa sa zrazu ozve víťazný výkrik, viac zvierací než ľudský. S rýchlo tlčúcim srdcom opatrne vyšla na chodbu. Tou sa nesie hlasný hysterický smiech. Behá jej z neho po chrbte mráz. Dvere do otcovej izby sú dokorán...čo to má...?
Zabzučanie malého prístroja na zápästí jej pripomenie povinnosti. S povzdychom zamieri namiesto k otvoreným dverám opačným smerom. Musí na ten pohovor.

„Dobre, tak to by bolo asi všetko. Ďakujem za váš čas.“ Usmeje sa na ňu mladý charizmatický chlap sediaci oproti a napraví si slnečné okuliare nasadené na nose.
„Nemáte za čo, ale smiem sa spýtať aké mám šance, že ma prijmete?“ Spýta sa a zaklipká mihalnicami. Mladík akoby chvíľku premýšľa, upije z kávy a potom šúchajúc si bradu prednesie.
„No nie je to tak celkom na mne a navyše máme veľa záujemcov...“
„Aha.“ Posmutnie dievča. No on sa len pousmeje a nakloní sa k nej bližšie.
„...ale vaše šance sú viac než len vysoké.“ Na tvári sa jej spolu s rozpačitým úsmevom objaví jemný rumenec.
„Mohol by som sa vás, slečna, ešte na niečo opýtať? Pohovor je už oficiálne u konca, toto sa vášho prijatia vôbec netýka.“
„Samozrejme.“
„Vaše meno mi bolo povedomé hneď ako som ho zbadal v zozname uchádzačov, ale až keď som vás uvidel som si uvedomil prečo.“ Zmocnila sa jej nepríjemná predtucha, no aj tak povedala.
„Pokračujte.“
„Pred pár rokmi sa všade pretriasala tá nepríjemná udalosť, iste viete o čom hovorím. Chcem sa len opýtať, či ste to naozaj vy.“ Žena v odpoveď len pokýva hlavou na znak súhlasu. Mužovi to napriek tomu, že to čakal vyrazí dych.
„Takže ten konštruktér kyborgov je váš...?“
„Otec? Áno.“ Prisvedčí.
„E ten mladík čo spadol...?“
„To bol môj brat, ešte nejaké otázky?“ Všetky sympatie, ktoré k blonďákovi doteraz chovala sa rozplynuli v dym a ona razom dúfa, že ju táto firma nezamestná. Muž mlčí, asi si uvedomil ako sa chová.
„Tak keď nie pôjdem.“ Hodí na stôl pár prapodivných kovových plieškov a opustí kaviareň.
„Počkajte ešte.“
„Áno?“ Nevoľky sa otočí.
„Viem niečo čo by vás mohlo zaujať.“ Žena chvíľku váha, ísť či zostať?

Vojde dnu, do ich malého staromódneho a nevkusne zariadeného bytu, ktorý už veľmi dlhú dobu nazýva domovom. Dnes ju tam však čaká prekvapenie.
„Ahoj zlato!“ Usmieva sa na ňu...otec? Už takmer zabudla ako krásne ju vždy oslovoval.
„O-ocí?“ Bez hnutia stojí na mieste a pozoruje tú náhlu zmenu. Stojí pred ňou čistý, oholený muž vo svojom najlepšom oblečení v ničom nepodobný tomu, ktorého tu ráno zanechala.
„Dlho sme sa nevideli srdiečko.“ Usmeje sa až sa mu prehĺbia drobné vrásky okolo očí. Roztiahne ruky v jasnom geste. Dievča je dokonale zmätené, no neváha. Cíti, že to naozaj nie je ten istý človek, ktorý na ňu včera kričal.
Rozbehne sa k nemu, hodí sa mu okolo krku a zmáča jeho oblek slzami šťastia.
„Ššš, moja, už bude všetko dobré, som tu...“ Tíšil jej plač chlácholivými slovami plnými lásky. A ona mu verí. Verí, že to bude dobré, že všetko bude opäť v poriadku, veď sú zase spolu tak prečo by to malo byť inak.
„Chýbal si mi!“ Zavzlyká do látky jeho šiat.
„Veď aj ty mne.“ Zovieral ju pevne v náručí akoby sa celé roky nevideli, čo bola vlastne pravda. Pre ňu to je po dlhej dobe najšťastnejší okamžik, cíti sa tak v bezpečí, tak krásne...
„Mňa nepozdravíš?“ Ozve sa známi a milovaný hlas spoza otcovho chrbta. Dievča vyvalí oči a užasnutý pohľad uprie do otcovej tváre.
No ten sa len šťastne usmieva. Odstúpi a uvoľní dcére výhľad na chodbu. Jej sa takmer zastaví srdce.
„T-to nie je m-možné...“ Šepkajú jej ústa. Čo pred sebou vidí nedokáže popísať žiadnymi slovami. V jej vnútri sa začne rodiť nekonečný des, odpor i hnev. No zároveň aj pochopenie...
Kvôli “tomuto“ obetoval všetko čo mal? Pre niečo také! Netvor!...
„No tak sestrička, nepozdravíš ma?“ Usmeje sa na ňu brat a nakloní hlavu na stranu ako to vždy robieval... Nie, to nie je on! Vo vzrastajúcej panike o krok cúvne.
„Ale no tak, srdiečko, čo sa deje?“ Obráti sa na ňu sklamane pôsobiaci otec. „Tvoj brat bol tak dlho preč a ty ho ani nepozdravíš.“ Vyčíta jej. Ona len kmitá pohľadom z otca na tú vec čo stojí na konci chodby a zmätene cúva. V hlave jej hučí krv a v hrdle narástla neprehltnuteľná hrča.
„To nič asi je len prekvapená, daj jej čas ocí.“ Usmeje sa tá vec a pohne sa smerom k dievčaťu. Ona sa razom cíti ako zviera chytené v pasci. Hruď sa jej rýchlo dvíha a klesá, stojí pritisnutá k stene a on sa k nej pomaly približuje.
V ušiach jej znejú vety vypočuté pred necelou hodinou.
***
„To laboratórium nebolo zavreté len kvôli tej “nehode“.“ Prenesie blonďák sediaci oproti nej pokojne. Vôbec sa jej nepáčilo akým spôsobom vyslovil nehoda.
„Čo tým chcete povedať?“
„Hneď dve veci naraz, po prvé, že v tom bolo ešte niečo iné a po druhé, že to nebola nehoda.“ Povie konverzačným tónom a usrkne z kávy. Už jej začínal liezť na nervy.
„Ako to myslíte?! Nebola nehoda?!“
„Tak, že mu do tej nádoby niekto pomohol.“ Povie neľútostne.
„P-počkať, vy tvrdíte...?“
„Netvrdím nič, len konštatujem. Dôkazy nájdené na mieste činu jednoznačne dokazujú, že to nemohla byť obyčajná nehoda.“
„A-ako to viete a kto vôbec ste?!...m-moment, aké dôkazy a miesto činu veď...“
„Nezáleží na tom ako to viem či kto som a nebojte sa dôkazov je dosť. Páchateľ však chýba.“
„Ale vy máte podozrenie.“ Doplní.
„Prečo si to myslíte?“
„Inak by sme tu nesedeli, ako zisťujem.“ Zavrčí na neho podráždene.
„Piánko, snažím sa vás len chrániť. Ste bystrá, no jediné čo viem je, že ten deň sa s ten mladík škaredo pohádal s otcom...“ Vetu nedokončí, no ani nemusí.
„Naznačujete...?“
„Ako som vám už raz vravel, nenaznačujem absolútne nič. Vravel som, ste bystrá, súvislosti si dáte dohromady sama.“
„Prečo by sa hádali? Nedáva to zmysel.“
„Viete, uznávam, váš otec bol skvelým technikom, lenže jeho slabou stránkou bolo, že si nedokázal priznať chybu.“ Žena len zatne zuby, no neprerušuje ho.
„Jeho syn objavil jeden prešľap, ktorého drvivé následky by mohli byť kolosálne, nehovoriac, že keby sa to prevalilo firma by načisto skončila. Je logické, že radšej uzatvorili prevádzku a zastavili masovú výrobu.“
„O akom prešľape tu hovoríme?“
„Len menšie pochybenie, no pri tvorbe veľmi dôležitej súčiastky...“ Ak to robí naschvál je to vynikajúci herec. Pomyslí si dievča pri ten dramatickej prestávke, ktorá dodala celej jeho reči zlovestný nádych.
„...a to centrálneho čipu. Ten riadi celého robota. Správanie, rozhodovanie, atď.“
„Nechajte si tu prednášku pre niekoho kto tomu nerozumie, nezabúdajte s kým sa tu bavíte!“ Preruší ho omnoho sebavedomejšie než sa v skutočnosti cíti.
„Ach, samozrejme, ospravedlňujem sa. Pozabudol som, vaša kvalifikácia hovorí za všetko. Proste technická chyba pri zapojení nejakého obvodu...veď vy tomu vlastne rozumiete lepšie než ja.“ Hodí na stôl malí čip a čaká na reakciu. Žena sa nakloní dopredu a vezme plastovú doštičku do rúk. Skúseným okom prezerá všetky spoje a malinké zakončenia.
Trvá to len niekoľko sekúnd a jej oči sa zúžia náhlim objavom. Je dobrá, skúsený tým technikov to hľadal celý týždeň. Uchcechtne sa chlapík v duchu.
„Ale to by znamenalo...!“
„Áno presne tak.“ Potvrdí jej najhoršie obavy.
***
S každým ďalším krokom tej veci sa jej zmocňuje stále väčšia panika. Hľadí na tú blížiacu sa postavu, na tie pohyby...rovnaké...na tie vlasy...zlaté...
„N-nepribližuj sa ku mne!“ Vyhŕkne. Ak má zabudovaný čip na tej istej báze...môže kedykoľvek nastať skrat!
„Čo sú to za spôsoby, miláčik.“ Pokarhá ju otec. „Môžeme byť zase rodina!“ V jeho očiach zrazu spozoruje zvláštny odlesk.
„Budeme jedna veľká rodina! Ty, ja, tvoji dvaja súrodenci a maminka! Neboj sa, všetko bude dobré.“ Teraz si je už celkom istá. Jeho oči sa lesknú čírim šialenstvom. „Budeme už navždy jednou veľkou šťastnou rodinou!“ Vykríkne hystericky a zakloní hlavu v bubienky trhajúcom smiechu.
Celí jej svet sa v tom okamihu prepadne do zúfalstva. V očiach ju zaštípu slzy. Na ruke zacíti dotyk. Chladný dotyk plastu. Obráti zrak na tú vec čo teraz stojí tesne pred ňou a pomaly uzatvára dlaň okolo jej zápästia. V ušiach jej stále znie ten mrazivý smiech. Hľadí do tých očí, rovnakých, no predsa iných. Zrazu v jednom z nich...iskra!
„Nie!“ Bleskovo stiahne ruku a vyrazí vpred. Robot ju už nestihne zachytiť, prešmykne sa okolo neho...Zvláštne...V tej rýchlosti hľadá niečo čím by sa mohla...neotáča sa!...brániť...bože, nech už ten smiech...Zúfalo sa obzerá...utíchne!...po niečom aspoň trochu...Kráča ďalej!...nebezpečnom..., to nie!...Pohľad jej padne...Už je skoro pri...na starú stoličku...Ockovi!!...Neváha.
Netuší kde sa v nej vzalo toľko sily, no vie, že je schopná len jediného úderu.
Teraz alebo nikdy!
Stará kovová konštrukcia stoličky pri náraze povolí. Jej časti sa rozletia po celej kuchyni. Čas akoby sa v tom okamihu zastavil. Smiech postupne tíchne.
Popred oči dievčaťa spomalene letia drobné aj väčšie kusy plechu, no ona ich nevníma. Jediné čo jej oči naozaj vidia je ten prázdny mŕtvy výraz tváre lemovanej zlatými vlasmi.
Hlavu letiacu smerom všetkého toho chaosu s telom spojuje už len pár farebných káblov. Iné slabšie spoje či tenšie drôty nevydržali ten tlak a teraz len vytŕčajú z diery na krku. Vyzerá to takmer až komicky, ako zbytočne trčia všetkými smermi, nepoužiteľné, rovnako ako raz zničené ľudské svaly či tepny...mŕtve...Namiesto krvi z nich strieka len žltá olejovitá tekutina, špiní steny, so syčaním rozožiera omietku, steká po nich na podlahu, je všade.
Telo tej veci zostane nehybne stáť. Hlava taktiež potečená odpornou tekutinou sa na silnej tmavej trubici zhupne naspäť. Narazí do tela, no nezastaví sa. Chvíľu sa ešte kýva zo strany na stranu fŕkajúc “životodarný“ olej všetkými smermi.
Dievča to pohľadom sleduje, jej zreničky kmitajú spolu s tým mechanickým kyvadlom. No to postupne stráca kinetickú energiu, jednotlivé výkyvy sú stále kratšie a pomalšie. Nakoniec už len bezmocne visí na spleti rozličných káblov.
Vyčerpaná žena ešte stále zvierajúca v rukách operadlo stoličky bezvládne klesne na zem. Kolenami dopadne na klzkú podlahu kde jej olej začne okamžite rozožierať látku nohavíc. Jej je to však jedno.
V nose ju páli pach spáleniny a rozkladu, na lícach šteklia slzy a v trasúcich sa dlaniach ťaží studený kov. Srdce jej búši ako nikdy. Trhane sa nadychuje v snahe získať stratený dych a dostať do mozgu čo najviac chýbajúceho kyslíka.
Hrobové ticho, prerušované len občasným zlovestným zabublaním vychádzajúcim z krku kyborga jej priam buráca v ušiach...J-je...p-po...všetkom!...Je po všetkom!...
Kútiky úst sa jej roztiahnu vo víťaznom úsmeve.
So šťastím sa otočí na otca, chce niečo povedať, no v tom momente si cestu jej hlavou prerazí jedna z nôh rozmlátenej stoličky. Jej radostiplný výkrik zamrie skôr než sa narodí.
Po čele, cez nos a ústa rovnako ako aj po temene hlavy jej tečú pramienky červenej tekutiny miešajúc sa s inou, čírou.
Na bielu stenu za jej chrbtom dopadlo pár drobných červených kvapiek. Nie sú väčšie než špendlíkové hlavičky. Z prednej aj zadnej časti hlavy jej trčí skrvavená kovová tyč.
Olej na dlážke si už prežral prístup k jej holej koži. Keby mohla, cítila by ohromnú bolesť. Lenže ona už necíti nič. Nervové zakončenia v jej pokožke už nemajú kam vysielať impulzy.
Sklený pohľad jej nádherných hnedých očí je plný pretrvávajúceho šťastia, o ktoré sa tesne pred koncom svojho, na túto dobu, až prikrátkeho života chcela podeliť s jedinou bytosťou čo jej na svete ešte zostala.
Mŕtve telo sa bezvládne zrúti tvárou na zem. Agresívne reagujúci olej sa okamžite pustí do svojej práce.
Nad telom ženy, skoro ešte dievčaťa, stojí muž, ktorého napriek všetkému stále dokázala nazvať otec. Jeho ramená sa rýchlo dvíhajú a klesajú, pramene prešedivených vlasov zakrývajú jeho tvár. Jeho suché ústa sa otvoria.
„Čo si...čo to...spravila?...Čubka...všetko zničila...“ Pohodí hlavou, vlasy poodkryjú temný tieň s odleskom nepríčetnosti. So zlostným odfrknutím sa rozmáchne a všetkou silou, ktorá povstane z popola jeho hnevu a nenávisti kopne do bezbranného tela pri svojich nohách.
„Kurvo!“ Kovová noha stoličky cinkne o podlahu. Chlap pri prudkom pohybe stratí rovnováhu a panicky mávajúc rukami na všetky strany sa skláti na zem vedľa mŕtvej dcéry. Leží na chrbte, rýchlo dýchajúc zastrený pohľad upretý do stropu.
Po nekonečných minútach nečinnosti pre neho horších než samotná smrť ho chorá myseľ donúti k pohybu. Jeho pery sa poodchýlia, vykĺzne z nich chrčivý zvuk...znie to ako...prosba?...
„...chrr...ehr...s-synu...“ Zoslabnutými rukami škriabe po hladkom a vlhkom povrchu kachličiek. Zarýva do nich nechty, Dlane sa mu po nich kĺžu, prstami sa zachytáva do škár a ťahá svoje zmorené telo.
Nedokáže viac ako sa plaziť skrz následky vlastných slabomyseľných činov. Tie nadobudli podobu dvoch rozdielnych miešajúcich sa životných esencií.
„...synu...„ Zachrčí a odhodlane s nutkavou potrebou smeruje k jedinému čo to prečkal postojačky. V očiach sa mu zračí nezmerná túžba...opäť zovrieť v náručí telo milovaného syna...hoc len jeho náhrašky...

„Škoda.“ Povzdychne si dlhovlasý blonďák keď zbadá tú spúšť. Podráždene ckne a posunie si čierne okuliare o niečo vyššie. „Prišli sme neskoro.“ Všade naokolo sa to hemží v čiernom odetými ozbrojencami so znakom armády na chrbte.
Špičku topánky položí na plece dievčiny, jemne ju prevráti na chrbát. Naskytne sa mu desivý pohľad, on pri ňom však ani brvou nemihne. Civí na neho jedno zahmlené tmavohnedé, kedysi krásne oko a namiesto druhého tam zíva len čierna diera.
Polovicu jej tváre totiž ohlodal olej takmer na kosť čím odhalil holú lebku. Cez ňu sa ako pavučina tiahnu tmavé praskliny vychádzajúce z miesta kde do krehkej lebky vniká noha stoličky. Len kde tu sa ešte udržal kúsok nepoškodených svalov. Nosom nasaje štipľavý zápach.
„Pane.“ Postaví sa pred neho jeden z vojakov, ktorý sa akurát vrátili z prevracania vnútra bytu naruby.
„Áno, kapitán, našli ste niečo?“ Pohľad stále upretý do tváre mŕtvej. Je jej škoda, mohla sa nám ešte hodiť...
„Nie, žiadne nákresy, ani dokumenty zachytávajúce výrobný proces sme nenašli.“
„Sakra, šéf bude zúriť.“
„Čo teraz, pane?“
„Kapitán, stiahnite všetkých vojakov, zmizneme stadeto skôr než sa nám ten sajrajt prežerie cez podrážky.“ Vydá blonďák rozkazy a sám vykročí k východu.
Cestou minie stále stojace robotické telo bez hlavy a ľudské klbko trasúce sa v kúte, ktoré neustále niečo mumle. Ruky pevne zovreté okolo akéhosi záhadného predmetu.
„Pane!“ Zakričí za ním ešte kapitán.
„No.“ Pootočí sa vo dverách.
„Čo máme robiť s tým robotom a s ním?“ Kývne hlavou k rohu. Muž sa ponad čierne sklá zahľadí daným smerom.
„Kyborga vezmite na základňu a toho chlapa nechajte previesť na vládnu psychiatriu, plus, zistite čo žvaní a zoberte mu tú hlavu. Robota potrebujeme celého.“ Dokončí a rýchlim krokom sa vydá úzkymi chodbami von.
To bolo teda načasovanie. Akurát keď chce vláda obnoviť výrobu týchto strojov pre armádne účely stane sa niečo takéto... Mohli sme mať dvoch vedcov (skôr jeden a pól, ten chlap je evidentne vyšinutý, ale tú mladú dámu čakala sľubná kariéra) a takmer hotového kyborga, keby sme zakročili o deň skôr. Nevadí, aspoň niečo. Hádam sa im to podarí dať dáko dohromady.
Ale bohvie čoho vlastne boli steny toho bytu dnes svedkami... Už asi po stý krát vytiahne úradne vyzerajúce papiere a očami za sklami preletí technickú správu.
„Kvôli chybne zapojenému spoju nastáva skrat v dôsledku čoho dochádza k poruche správania. Jedná sa o nevypočítateľné záchvaty agresie a deštrukčné sklony...“

„Dobre, vezmite to.“ Vydáva rozkazy kapitán. „Opatrne!“ Ohriakne tých čo nakladajú robota keď ním zavadia o jedného zo svojich kolegov. Pokrúti hlavou nad ich neohrabanosťou. Úroveň armády stále klesá a klesá.
Pohľadom zavadí o blázna schúleného v kúte. Vyzerá, že nič z toho čo sa pred ním deje nevníma. Chudák, asi nevie ani sám o sebe.
Spomenie si, že mali zistiť o čom to blábolí. Pristúpi k nemu a čupne si. Nakloní sa čo najbližšie pretože slová vychádzajúce z vyschnutých pier sú sotva niečo viac než šepot.
„...synu, synku...už...už bude....všetko bude...dobré...už...budeme...navždy budeme...budeme spolu...synu...“

...

2009-02-06T18:20:00.003+01:00

ONEGAI, ONEGAI, ONEGAISHIMASE, už ma do podobných vecí nezápajájte!!! Reťazák pochádza od Kha...(holka nie som až tak naštvaná ako by sa mohlo zdať, ale neskúšaj to znovu...)

1. Co jsi dělala dneska kolem 12. hodiny?: Sedela na hodine UAK- umenie a kultúra- a čučala na ďalší film (spolovice porno, nič iné som už ani nečakala *výraz naprostého znechutenia*), ktorý nám púšťal náš “milovaný“ profesor-úchyl...bez šance na útek

2. Fotíš ráda? Jestli jo, tak sebe nebo radší něco jinýho?: Hej a radšej niečo/niekoho iné/iného...aby sa na tie fotky dalo aj dívať =_=““

3. Vyděla jsi film Vlci?: Nie

4. A co takhle Twilight?: Úprimne povedané...chystám sa na to do kina už pomerne dlho, ale ako sa poznám dostanem sa k tomu najskôr keď to vyjde na DVD...

5. Máš ráda upíry?: Samozrejme...to by som na tom bola zle keby som nenávidela vlastný druh *devil smile*

6. Emo?: Tak toto patrí k veciam, ktoré navždy zostanú v kolónke- nezáujem (vzhľadom k tomu, že píšem poviedku, v ktorej hlavná postava prepadla niečomu podobnému by sa táto odpoveď mohla javiť pokrytecky, ale verte, že to tak nie, pretože v reálnom svete beriem veľa vecí inak než v tom fiktívnom)

7. Chystáš se v brzké době někam pryč?: Všade dobre, doma najlepšie...nie nechystám

8. Jsi normální?: Záleží od uhlu pohľadu...ale asi nie keď cez všetok môj odpor a nechuť vyplňujem takúto volovinu...

9. Co tě v poslední době hodně zaujalo?: Nechcite vedieť...vážne, radšej nie...blažená nevedomosť býva niekedy omnoho lepšia než čokoľvek iné...

10. Jaké jsi orientace?: Pokiaľ viem hetero...

11. Máš holku/kluka?: Nie

12. A víš, kdo vyráběl tenhle řetězák?: Započula som to...

13. Kdo má pokračovat?: Nikto! Vážne, nemienim takto nemiestne oberať o čas ešte niekoho ďalšieho! A týmto by som vás všetkých chcela poprosiť aby sa podobné veci môjmu blogu už vyhýbali!! Nemám na to čas, energiu a obvykle ani náladu! Toto je prvý a posledný mnou vyplnený reťazák! Zaprisahávam sa, že ďalší sa tu objaví len cez moju mŕtvolu!!

5.K. Náhoda

2009-01-30T08:57:00.002+01:00

Venované Broskynke

Keď dorazili na stanicu bola preplnená, rôznymi smermi sa ponáhľajúcimi, ľudmi. Piatok poobede, ako inak. Všetci sa vracajú na víkend domov alebo naopak cestujú za oddychom. Ostatne keby si Simon na dnes nevzal zo školy voľno a neprišiel ranným spojom asi by pricestoval až niekedy teraz.
Lukas sedí na polorozpadnutej lavičke pri hŕbe kufrov, ktoré má akože strážiť (odhliadnuc od toho, že upieral zrak úplne iným smerom a do uší mu ako najhlasnejšie to ide, reve hudba z mp3-ky). Čo na tom, že keby sa ich aj niekto pokúšal ukradnúť tak, na svojich sedemnásť drobný mladík, ešte k tomu zo srdcovou vadou by mu v tom asi ťažko zabránil. Ostatných to nijak nezaujímalo, Alex šiel vyzerať tú svoju slečnu, May kúpiť si džús a Simon zaparkovať.
A mňa tu nechali. Povzdychne si chlapec celý v čiernom, hompáľajúc nohami. Pozorným okom preskúma každý kútik haly, už ani nevie po koľký krát. Dávno to prestal počítať.
Pohľadom zablúdi aj k stĺpu, na ktorom je hrdo nalepené výrazná červené tabuľka s číslom dva. Nástupište číslo dva. Presne pred troma týždňami som mal čo dočinenia z jeho tvrdou betónovou podlahou. A nebolo to mojou vinou.
Znova sa mu z hrdla vyderie hlboký povzdych. Doteraz neviem či to bolo dobre alebo nie. Keby sme sa vtedy nespoznali, presnejšie keby ma nezhodil do mláky, nekúpil by mi drink a nenasledovala by tá noc, teraz by bolo všetko v poriadku a ja by som nemusel riešiť, že túžim po sestrinom priateľovi...možno.
Často uvažujem, či by som sa do Simona nezamiloval aj tak. Veď by sme sa stretli neskôr a on vyzerá tak...no proste by som si ho určite všimol aj bez toho (už len preto, že ho May doviedla). Lenže keby som dopredu vedel, že je to ten chlapík, o ktorom básnila už niečo cez tri mesiace nič by som si s ním nezačal!...alebo áno...?
Tá posledná tichá otázočka podlomila jeho sebavedomie viac ako sa na prvý pohľad zdalo.
To som až taký hajzel, že by som...sa pokúsil prebrať chlapa vlastnej sestre?!
Ak nie tak čo malo znamenať to v izbe? Nedá mu pokoj otravné svedomie.
T-to bolo...
„Lukas?!“ Za jedno z malinkých sluchátiek, ktoré má zarazené v ušiach niekto trhne.
„Áno?“ Otočí sa podráždene na vyrušujúcu osobu.
„Už zase si mimo?“ Prehodí May, no ani nečaká na odpoveď, posadí sa vedľa neho a do ruky mu vrazí rovnakú krabičku so slamkou akú práve otvára ona. Lukas urobí to isté a o chvíľku obaja mlčky usrkujú jablkový džús.
Jediné okamihy ticha- keď má May zacpanú pusu jedlom alebo pitím. Pousmeje sa v duchu.
No nálada mu prudko klesne pod bod mrazu keď sa spoza húfu ľudí vynorí istý chlapík v čiernom kabáte, vlasy za ním pôvabne vejú, pohľad upiera rovno na nich a ne perách sa mu usadí príjemný úsmev.
Lukas si nemôže pomôcť, ale má pocit, že napriek správnosti, ten úsmev patrí skôr jemu než vedľa sediacej dievčine, ktorá teraz prichádzajúcemu veselo máva až jej blonďaté copíky poskakujú.
Radšej odvráti tvár akoby na jeho teniskách bolo niečo veľmi zaujímavé. Kútikom oka zbadá ako sa pri nich zastaví.
„Videl som Alexa s nejakou brunetkou. Podľa toho ako sa vítali to asi bude...no to jeho dievča, o chvíľku by mali byť tu.“ To malé pozastavenie uprostred vety bolo spôsobené Simonovou mizernou pamäťou na mená.
„Fajn, lebo za chvíľku nám to...á tam sú!“ Vyskočí May a zamáva na obzerajúci sa pár aby si ich rýchlejšie všimli. Zaberie to.
Keď sa k ním Alex s dievčaťom, konečne prederú cez davy ľudí postavia sa pred nich a chlapec ju chytí okolo pliec.
„Tak, toto je Eileen.“ Povie so širokým úsmevom na tvári. Lukas sleduje spod záclony čiernych vlasov ako sa spomínaná tiež nesmelo pousmeje a podáva ruku Simonovi a potom May. Evidentne slušne vychovaná mladá dáma. Uškrnie sa v duchu.
Keď Eileen natiahne dlaň aj pred neho pozrie na ňu spod zdvihnutého obočia, no ani sa nepohne. Dievča pod jeho pohľadom celé sčervenie. Asi si spomenula na naše prvé stretnutie. Hm, ale v každom prípade nevyzerá najhoršie. Tmavé vlasy v elegantnom chvoste, jasno zelené veľké kukadlá... Celkom roztomilá. Hodnotí Lukas, ale vzápätí, keď si uvedomí, že hodnotí ženskú a ešte k tomu bráchovu, sa mu obráti žalúdok.
Po niekoľkých ďalších okamihoch trápneho ticha keď každý čakal, že Lukas jej tú ruku vážne podá sa ozval Simon, ktorý si uvedomil, že to nikam nevedie.
„No asi by sme mali začať nakladať batožinu, lebo nám ten vlak ujde.“ Ostatný len prikývnu a už je to samé: „kde je môj kufor?“ a „nešlap mi na nohu!“
Za pár minút už všetci piati sedia pohodlne usadený v priestrannom kupé. Lukasovi sa podarilo ukoristiť si miesto pri okne, a tak už teraz, pred tým než sa vlak vôbec pohol zo stanice, venoval všetku svoju pozornosť sledovaniu okolia. Kto by sa ho pokúšal osloviť nemal by žiadnu šancu, hudbu v jeho ušiach by prekričal len veľmi ťažko.
Tá niekoľko-tonová kopa šrotu, ktorú všetci prehnane nazývajú vlak sa s hlasným zaškrípaním horko-ťažko pohne a vyrazí zo stanice.
V kupé panuje živý ruch, aj napriek Lukasovej duchom neprítomnosti sa ostatný dobre bavia. Teda, aspoň to tak vyzerá.
Simon sediaci pri May, ktorá sa ne neho lepí a už zase mu niečo nadšene vykladá (ani boh nevie čo), sa síce snaží tváriť milo a čas od času sa usmiať, no myšlienkami je niekde úplne inde.
Vlastne nimi nie je až tak ďaleko, len na druhom konci kabínky, kde sa nad osamelým, smutne pôsobiacim mladíkom takmer vznáša temný dažďový mrak.

Pred svetlými očami, obtiahnutými čiernou linkou s viečkami pokrytými vrstvou dnes tmavofialových tieňov, sa mihajú šedivé zákutia špinavých častí mesta. Obrazy sa ledva stihnú premietnuť na jeho očnú sietnicu a už sú preč.
Onedlho hory panelov, tehál a skla vystriedajú doďaleka sa tiahnuce rovné polia. Cez leto ich zaplňujú zlatavé lány pšenice. No teraz, tesne pred prvým snehom je tu pusto.
Premrznutá sivastá pôda miestami pokrytá hnijúcimi zvyškami rastlín akoby človeku pripomínala, že jeho telo skončí rovnako. Čo na tom, že až o pár rokov. Oproti nemennej stálosti zeme je to len okamžik. Prach si a v prach sa obrátiš. Prebehne Lukasovi hlavou známa veta.
Po dlhej dobe bezcieľneho civenia na depresívnu krajinu jeho mozog vyplodí zárodok myšlienky. Lenže Lukas v sebe nedokáže nájsť ani toľko energie a už vôbec nie chuti ju ďalej rozvádzať či rozoberať.
Na filozofické debaty vedené zo svojím pomyselným druhým ja teraz vážne nemá náladu. A tak radšej len pridá volume mp3-ky na maximum. Hlas speváka a bas-gitary sa už postará aby ho už žiadne doterné myšlienky neotravovali. Dokážu totiž bezpečne prehlušiť akékoľvek pokusy o myšlienkové pochody.

„Pfuuu, konečne sme tu!“ Nadšený výkrik únavou polomŕtveho chalana je prvým ľudským hlasom, ktorý po dlhej dobe steny chatičky počuli. Lukas sa bezvládne zvalí na najbližšiu stoličku kde vydýchava výstup.
Predsa len rovné dva kilometre do kopca dali jeho fajčením zamoreným pľúcam a slabému srdcu zabrať. Navyše vo vysoko položenej oblasti v akej sa práve nachádzali je sneh na dennom poriadku niekedy od polky septembra asi až do mája. Takže sa navyše museli brodiť niekoľko metrovými závejmi. Veštci sú do nitky premoknutý, zmrznutý a uťahaný ako mačence.
„Nefňukaj! Sú tu aj dve dámy a tie s cestou nemali absolútne žiaden problém! Tak prečo by si ho mal mať ty?“ Vyhlási statočne May pričom šťukne zapínačom v bláhovej nádeji, že sa rozsvieti žiarovka na strope. Izba, samozrejme, aj ďalej zostane ponorená do tieňa a ona len nadáva.
„Ségra, po prvé, vidím tu len jednu dámu a tou ty nie si. Po druhé, ty si netrepala do kopca dva vrchom naložené kufre! A pokiaľ viem tvoj zdravotný stav je v poriadku.“ No dobre uznávam, až na zatiaľ oficiálne nediagnostikovanú imbecilitu (ťažká duševná zaostalosť), ale to sa časom hádam poddá. Lekári to nemôžu prehliadať večne!
„No jasné! Ty naše chúďatko čo je choré len keď sa mu to hodí! Keby si sa k tomu hlásil aj v čase keď máš brať prášky...“
„Stačilo vy dvaja!“ Okríkne ich Simon, ktorý mimochodom niesol tie kufre tri s čím boli spojené menšie problémy pri prechádzaní cez dvere.
„Myslím, že unavený sme všetci takže nám dobre padne chvíľka pokoja a ticha.“ Prehovorí podráždene keď si získa pozornosť tej hašterivej dvojice. Oni už ovárajú ústa, každý na svoju obranu, no Simon je rýchlejší.
„Nechcem nič počuť. Ste ako malé deti, idem do sprchy.“ Zdvihne sa a odíde čím definitívne uzavrie debatu a zazdí všetky ďalšie možné pokusy o argument. Súrodenci, ktorých tam zanechal ešte okamih šokovane hľadia doblba, potom sa May otočí na brata a naštvane ho okríkne.
„To je tvoja vina!!“ A so zúfalým zavolaním mena jej milovaného za ním bleskovo vyrazí. Lukas len sedí a hlavou sa mu honia myšlienky typu: je toto možné? Jeden z nás je určite adoptovaný...
„Hej Lukas.“ Preberie ho bratov hlas. „Mohol by si odniesť Eileeninu a Mayinu batožinu hore?“
„Samozrejme, prečo nie? Som len na smrť unavený a neuveriteľne vyčerpaný takže nemám absolútne žiadny problém s tým, že budem po tých strmých schodoch trepať dva skoro pól tonové sestrine kufre a ešte aj jeden ďalší tej tvojej...“ Vzhľadom na to, že spomínané dievča práve vošlo do miestnosti si radšej koniec vety odpustí, vezme všetko čo má a začne s náročným výstupom.

„Pfuu, hotovo!“ Vydýchne keď konečne dotrepe ťažký náklad do izby, ktorá sa na ďalší týždeň stane výsostným územím dievčat. Hádam nevadí keď si tu na chvíľku sadnem. Pomyslí si a už je rozvalený na jednej z dvoch postelí v malej izbietke.
Celou cestou z vlakovej stanice (teda, tej búdky, ktorú tam miestny volajú) sme sa dohadovali kto kde a s kým (to vyznelo blbšie než to bolo myslené), lepšie povedané v akej izbe bude spať.
Nakoniec, po mnohých neprijateľných variantoch sme došli k záveru, že najlepšie bude May s Eileen v jednej spálni, ja s Alexom v druhej a Simon si ustelie dole na gauči.
„Keď už si sa tu tak udomácnil môžeš ma rovno vybaliť, ok Luk?“ Otvorí oči (ani som si nevšimol kedy som ich zavrel...hmm, asi ma tá únava chytila viac než som myslel) a hodí nepríjemný pohľad na blondínku stojacu vo dverách.
„Ja so Simonom sa ideme trochu poprechádzať po okolí. Už som aj zabudla aké je to romantické.“ Rozplýva sa a Lukas nemá príležitosť jej čokoľvek povedať.
„Veci mi poukladaj do tej prvej skrine, dopredu dík.“ A už je preč. Chlapec len počuje rýchly dupot jej nôh po vŕzgajúcich schodoch. To myslela vážne? A čo som ja nejaký sluha?! Pýta sa sám seba to čo sa sestry spýtať nestihol.
No nakoniec sa aj tak s ťažkým povzdychom zdvihne a rozopne zips prvého Mayinho kufra. To je des. Jediná svetlá stránka tohto výletu je, že sa celý týždeň vyhnem škole. Aj keď asi by som si to radšej odsedel v tej cvokárni ako toto. Jediným mojím šťastím je, že sa Simon dobrovoľne ponúkol na to spanie dole. Inak neviem čo by som robil, skončiť s ním tak v jednej izbe...to by nedopadlo dobre.
Vyťahuje z tašky jednu vec za druhou. Robí to automaticky, už ani nevníma čo drží v rukách. V každom prípade musím obmedziť všetky stretnutia s jeho osobou na minimum (hociktoré môže dopadnúť...hocijako). Už to vidím, budem celý týždeň zavretý medzi štyrmi stenami lúštiť krížovku alebo nejakým iným nudným spôsobom zabíjať čas. Musím len dúfať, že sa v Simonovi nájde toľko slušnosti aby mi dal pokoj keď je tu aj May.
Prázdny kufor položí hore na skriňu a pustí sa do otvárania druhého. Bože len keď si spomeniem na to v mojej izbe... Strasie ho a nedá sa povedať, že odporom, skôr naopak...
Dosť! Nemyslieť! A už vôbec nie na takéto...hlúposti...?... V okamžiku sa jeho hnev na samého seba zmení na žiaľ. Nie, ako môže byť hlúposťou niečo čo...v tom momente som neuvažoval, proste som chcel...aby sa na mňa zase usmial...túžil som zase vidieť ten úsmev, na tom jedinom mi vtedy, na okamih záležalo...bolo hrozné vidieť ho, tie oči, tak...bez chuti do života... Lukasovi sa zalesknú oči. Zavrie ich. Spod viečka sa prederie jediná malá slzička. Tú však nemohol nik vidieť, ani keby s ním v izbe niekto bol, bola totiž skrytá za clonou čiernych vlasov.
Trhane sa nadýchne a potrasie hlavou. Číra kvapôčka opustí jeho čierne riasy a vpije sa do koberca. Žiaľ je zabudnutý. Otvorí oči a sám pre seba sa povzbudivo usmeje. Je až podivuhodné ako rýchlo sa v ňom dokážu striedať emócie.
„Tak do toho.“ Povie si povzbudivo a otvorí veko druhého sestrinho kufra. Okamžite mu do oka padne malá oranžová krabička pohodená navrchu. Vyzerá akoby tam bola len omylom. Lukas sa zamračí a zdvihne si ju bližšie k očiam aby mohol prečítať písmená na obale.
V miestnosti panuje šero takže sa mu nečíta najlepšie, žmúri na to a šomrúc si pri tom popod nos sa to snaží vylúštiť.
„D...dur...d...Ježišikriste!!“ Hrkne to s ním a krabička letí na zem, konečne sa mu totiž podarí prečítať názov výrobku. Sčervenie od hlavy až k päte a rukou si zakryje oči. To je ale nána! Ja ju asi zastrelím (no dobre tak asi nie, nestojí mi to za námahu pri získavaní strelného pasu)! Ako ma môže nechať vybaľovať jej veci keď si tam pribalí kondómy...bože! Mal som z toho takmer infarkt! Nadáva v duchu na sestru zatiaľ čo červeň na jeho lícach pomaly ustupuje.
No nič, mal by som pokračovať vo vybaľovaní. A tiež vytiahnuť “to“ spod postele. Čupne si a nakukne do tmavého priestoru medzi podlahou a spodkom postele. Takmer cíti všetok ten prach víriaci vzduchom a zachytený v koberci. Potlačí nutkanie kýchnuť si a zrakom naďalej blúdi v tme.
Sakra! Režú ma z toho prachu oči. Na čo jej to tu vlastne bude?! Rozčuľuje sa. No dobre uznávam, blbá otázka...moment! Prudko sa nadýchne a spolu s kyslíkom, ktorý chcel dostať do svojich pľúc nasal aj drobné zrniečka poletujúce všade naokolo.
„H...ha...hapčíí!“ Až do poslednej chvíľky sa snaží zadusiť v sebe mohutné kýchnutie. Neúspešne. Zodvihne sa ohromný kúdoľ prachu a zahalí všetko naokolo.
Lukasova strapatá hlava sa kašľajúc a kýchajúc vynorí spod postele. ...moment...logicky na čo asi by jej bol balíček kondómov ak nie... Pochopením sa mu rozšíria zreničky. Spolovice v úžase, spolovice v zhrození si pricapne dlaňou ústa. Cíti ako sa mu do líc opäť nahrnie červeň. Pred tým mu to nejak nedošlo, a teraz keď si to konečne uvedomí je to pre neho o to väčší šok.
Nejde ani tak o to, že práve zistil čo sa chystá sestra tento týždeň po nociach robiť. Táto informácia ho sama o sebe vonkoncom neprekvapila, ostatne za tie roky čo s ňou žije si už zvykol. Omnoho šokujúcejšie by bolo keby na to ani nepomyslela.
Lenže tento krát šlo skôr o to s kým sa plánuje vyspať. Áno malo mu to napadnúť hneď ako zbadal tú krabičku, ale istá časť jeho mozgu aj naďalej tvrdohlavo odmieta brať tých dvoch ako pár.
Viem, že mi do ich súkromia nič nie je, ale...ja neviem, keď si spomeniem na tie Mayine reči: podľa mňa je to ten pravý, ale vyspím sa s ním až keď si budem sto percentne istá!...
Úprimne, neviem čoho sa desím viac. Či toho, že sa prevalí tá menšia...“nehoda“ a sestra si uvedomí, že to nie je ten pravý a zrúti sa jej svet, alebo druhej verzie: nikto sa nič nedozvie a všetci (až na mňa) budú žiť šťastne až do smrti.
Z Lukasových úst sa vyderie mučenícky povzdych. Zdraví rozum mi našepkáva, že je nemožné aby im to klapalo pretože Simon sa už chcel rozísť a tiež skončil v jednej posteli s jej bratom (dobre tak so mnou...). No ja proste odmietam byť zodpovedný za zničenie niečoho na čom ségre toľko záleží!
„Luk?! Kde trčíš?“ Ozve sa zdola bratov hlas. Lukas prekvapene zažmurká, jeho tok myšlienok sa pretrhne. Mal by som pokračovať v práci, bolo by hlúpe keby ma tu takto niekto našiel. Znova sa zohne pod posteľ.
O chvíľku už krabička leží pod vrstvami oblečenia zahrabaná na samom spodku šuplíka. Keď je hotový aj s druhým kufrom odloží ho k prvému a čo najrýchlejšie opustí miestnosť.

„Kde sa flákaš?“ Obráti sa na neho brat keď zíde dole. Celá chata je veľmi malá. Hore sú len dve izby na spanie a kúpeľňa. Dole je len jedna jediná väčšia miestnosť slúžiaca ako obývačka, kuchyňa a jedáleň zároveň.
Alex akurát stojí pri predpotopnom sporáku a pokúša sa niečo usmažiť na panvici zatiaľ čo Eileen sedí za stolom a s úsmevom na tvári ho pozoruje. A do takejto idylky sa Lukas práve dovalil (a to doslova, takmer sa zdrúzgal zo schodov).
„Vybaľoval som May kufre.“ Prehodí nevrlo a posadí sa vedľa brunetky. Od plotny sa ozvú podozrivé dávivé zvuky, ako keď sa niekto snaží udusiť v sebe výbuch smiechu.
„Len si poslúž! Pobav sa, mne to vadiť nebude.“ Vyštekne tým najurazenejším tónom akého je človek vôbec schopný. Dievča vedľa neho sa odsunie a vyľakane po ňom pokukuje. Alex sa len uchechtne.
„Dobre prepáč, ja len, že s tebou riadne zametá (a to je to iba tvoja sestra). A Eileen neboj, brácha síce šteká, ale nehryzie.“ Od sporáka na ňu cez plece veselo žmurkne. Dievča sa zasmeje a hodí Alexovim smerom zamilovaný pohľad.
Lukasovi sa v tom momente obráti žalúdok a keby ho nemal prázdny asi by to dopadlo vážne zle. Chce sa zdvihnúť a nenápadne vytratiť kým nebude neskoro, no vchodové dvere sa práve v tom okamihu otvoria.
„Nazdar všetci!“ Ohlási svoj príchod May. Vojde dnu, otrasie zo seba sneh a začne si vyzliekať kabát. Za ňou vojde dnu aj istá vysoká postava, od ktorej Lukas radšej odvráti tvár. Nálada mu práve klesne z nuly pod bod mrazu a nemá to nič spoločné s ľadovým vzduchom, ktorý cez otvorené dvere vniká do miestnosti.
„Vonku je tak krásne, to by ste neverili...“ Pokojná (dobre možno nie priam pokojná, ale aspoň trochu tichá) atmosféra, ktorá tu doteraz panovala je z jej návratom v definitívne preč.
„Ale musíme vám niečo ukázať.“ Vyhŕkne šťastne a obráti sa na Simona. Tomu sa na tvári objaví výraz typu: musí to byť?, no predsa len zdvihne ruku k svojmu krku a potiahne za drobnú striebornú retiazku. V Lukasovy začne rásť podozrenie.
Spod jeho trička vyskočí malí prívesok... Čiernovlasý chlapec zalapá po dychu, mal pravdu. May pristúpi k Simonovi bližšie a chytí ozdôbku, ktorá visí na krku jej. Natiahne ruku a priloží svoju polovicu k tej jeho. Dokonale do seba zapadnú, vytvoria srdce. Dievča sa vytiahne na špičky, ich pery sa spoja.
Lukasovy do tela vnikne ľadový šíp. Aj keď sa roztopí, chlad zostane.
Je si istý, že sa mu niečo stalo. Nie je možné aby toto bola obyčajná psychická bolesť. Už veľakrát tých dvoch videl spolu, pri rozhovore, dokonca v objatí,... Vždy to bolelo a nikdy nepomyslel, že by mohlo ešte viac...nikdy som ich nevidel bozkávať sa.
Už to nevydrží, odlepí od dvojice vlhnúce oči a zavŕta ich do podlahy. Počuje ako dievča sediace vedľa zasnene vzdychne. Všetky zvuky k nemu doliehajú akoby z veľkej diaľky. Zrak sa mu začne zahmlievať. Čo sa to deje? Nemôžem sa ani pohnúť.
Celé jeho telo ochromí bolesť. Zle sa mu dýcha, v sluchách mu buráca krv. Nahne sa dopredu aby sa upokojil a ani nevie ako a už sa rúti aj so stoličkou na zem.
Tá podlaha príjemne chladí. To je jediná myšlienka, ktorá dokáže preniknúť cez akúsi zvláštnu bariéru ospalosti obklopujúcu jeho myseľ.
Vydesené výkriky súrodencov už nepočuje. Všetky vnemy či pocity sa pomaly rozplývajú v hustej tme. Jeho vedomie sa nenávratne stráca v milosrdnej temnote. V čierňave, kde nie je nič čo by mohlo ešte prehĺbiť priepasť bolesti okolo jeho srdca.

Spriatelenie s Walentine :)

2009-01-24T10:54:00.003+01:00

Ták hádam sa bude páčiť ;)

4.K. Náhoda

2009-01-23T08:30:00.004+01:00

venované Broskynke ^__^

Len tak bezvládne sedí, prúdy slov púšťa jedným uchom dnu, druhým von a prázdny pohľad zavesený na dvoch drobných príveskoch. Tie sú pripnuté každý na jednej striebornej retiazke a uložené v krabičke s logom obchodu.
Tie prívesky sú vlastne dve polovice jedného puknutého srdiečka, na prvý pohľad do seba dokonale zapadajú. Vyzerajú tak...starodávne priam zaprášene, človek by nepovedal, že len pred pár dňami dokončili ich výzdobu. Ale to bol asi zámer. Pomyslí si.
May sedí hneď vedľa, pusa sa jej nezastavila odkedy prišla a vyložila balíček aj so vzácnym obsahom, od ktorého doteraz Lukas nemôže odtrhnúť oči, na stôl.
Chvíľu sa ju síce snažil počúvať, no v istom momente to proste vzdal. A tak jediný kto ju teraz vníma je Alex hrajúci nadšenie a podporujúci ju v rozprávaní občasným „vážne?“ alebo „to je skvele!“.
Lenže jeho duchom neprítomnosť neprejde bez povšimnutia.
„Lukas?...Lukas!“
„Á-áno.“ Strhne sa spomínaný chlapec.
„Ty to robíš naschvál alebo čo, ja ti niečo vravím a ty ako keby si tu ani nebol!“ Rozčuľuje sa May. Založí si ruky na prsiach a urazene naňho zazerá.
„Prepáč, nie je mi nejak dobre. Pôjdem si ľahnúť.“ Povie ako bez duše. Postavý sa a vypotáca sa z miestnosti.
Súrodenci sa za ním ešte chvíľu vykoľajene dívajú.
„Čo mu je?“
„Netuším.“ Aj keď Alex v skutočnosti také matné tušenie mal.

Dvere jeho izby sa za ním s hlasným tresnutím zaklapnú, oprie sa o ne a zvezie až na zem pokrytú mäkkým kobercom. Skrúti sa do klbka, rukami si objíme kolená, tvár položí na ne.
V hlave mu znejú sestrine slová: ...zanedlho má narodeniny...chcela som mu dať niečo originálne...jednu retiazku s polovicou srdiečka budem nosiť ja a druhú Simon! No nie je to romantické!...
Bol som v pokušení jedovato jej oznámiť, že to nie je ani romantické už vôbec nie originálne a jediná vlastnosť, ktorú by som celému tomu strelenému nápadu a darčeku pripísal je nechutnosť. Prípadne na to nalepiť nálepku varovanie pre diabetikov: presladené!
Látka nohavíc mu na kolenách nasiakne niečím vlhkým a slaným a keby boli inej farby ako čiernej zostali by mu na nich viditeľné fľaky od špirály. Už len pri predstave, že by mal Simon niečo také nosiť sa mi dvíha žalúdok. Nehovoriac o tom, že pri každej príležitosti sa bude sestra snažiť tie prívesky predvádzať. Je mi z toho všetkého nanič!
Schúli sa ešte viac do seba akoby sa chcel odizolovať od celého sveta. Postupne sa na neho zase vnáša ten jemu dobre známi pocit bezmocnosti a zúfalstva.

Ani nevie ako dlho tam tak sedí, no keď zodvihne hlavu a pohľad kalných očí uprie von oknom zistí, že už je tma. Zmätene sa obzerá okolo, uvažuje čo ho vytrhlo s jednotvárnosti depresie keď sa ten zvuk ozve znova.
Hlasy. Nesú sa z chodby. A tiež nejaký ruch. Asi už prišla domov mama. Najskôr doniesla aj nákup a teraz jej s tým pomáhajú.
Vysvetlí si a už tomu nevenuje pozornosť. Teda až do chvíle keď sa niekto nezačne dobíjať do jeho izby.
„Au!“
„Och, prepáč, ale to máš za to, že sedíš pred dverami.“ Povie “starostlivo“ mama. „Poď, prosím ťa, do kuchyne chcem vám niečo povedať a nemienim to tri krát opakovať.“ Jej tvár zo skulinky, na ktorú sú dvere otvorené zmizne, ale len na okamih. „Hej a keď tam budeš, môžeš sa rovno pustiť do prípravy večere, May je k nezastaveniu a Alex v ríši snov.“ Zavelí a znova sa stratí.
Lukas sa ani len nepozastaví nad údajným správaním súrodencov, s povzdychom sa postaví a zamieri do kuchyne. Tam sú zhromaždený všetci členovia ich rodiny.
Keď sa posadí May až doteraz mlejúca pántom sa na neho skúmavo zadíva a po chvíli veľmi taktne poznamená.
„Tebe musí byť naozaj mizerne, vyzeráš otrasne.“
„Ďakujem za upozornenie.“ Prehodí podráždene Lukas. Je mu jasné, že nevyzerá dva krát vábne, ale to neznamená, že je ochotný to počúvať z iných úst.
„Hej! Len som...!“ Začne sa dievča brániť.
„May, Lukas kľud!“ Zahriakne ich prísny hlas matky. Obaja len odfrknú, ale mlčia. „Tak sa mi to páči.“ Okomentuje žena stávajúcu situáciu.
„Mami, čo si to chcela?“ Spýta sa Alex keď vidí, že ona sama sa k ničomu nemá.
„Ach, jasné. V sobotu odchádzam na služobnú cestu, bude to trvať asi tak týždeň.“ Istej mladej dáme sa práve začal v hlave rodiť plán na celotýždenný záťah, lenže mama ešte neskončila.
„A keďže ma úprimne desí predstava nechať vás troch samých s mojim novo zrenovovaným bytom (až pridobre si pamätám ako to dopadlo minule) rozhodla som sa, že vás pošlem na chatu strýka Richiho. Už som sa s ním rozprávala, vravel, že tam bez všetkého môžete zostať, len to tam nemáte príliš rozhádzať. Vlak vám ide v piatok poobede.“ Uzavrie svoju reč.
Sny sa zbúrajú, bohužiaľ, pozná svoje deti až pridobre.
„A-ale mamí...!“ Začne okamžite škemrať May. Čo sa bratov týka vyzerajú, že im je to úprimne jedno. Chata strýka Richiho...miesto na konci civilizácie. Elektrina ide príležitostne, o teplej vode sa nám môže snívať a o takomto čase je všetko naokolo zapadnuté snehom.
Lukas sa otočí a chce zase naspäť zapadnúť do svojej izby kde sa bude môcť ďalej utápať vo vlastnom nešťastí keď k jeho ušiam doľahne sestrino zúfalé prosíkanie.
„Maaamííí, ale Simon má tie narodeniny! Chceli sme to ísť v piatok osláviť a...a...!“
„Dosť May!“ Ohriakne ju už s neustáleho skučania nervózna matka. „Dobre, tak dovolím každému z vás nech si tam vezme aj malú spoločnosť.“ Dievčaťu sa priam rozžiaria oči.
„Ale každý iba jednu osobu!“ Dodá rýchlo lebo si vie živo predstaviť čo May považuje za malú spoločnosť. Mladík pri dverách sa obzerá po súrodencoch, obom sa na tvári usadí úsmev.
Alex sa vyparí zo slovami. „Napíšem Eileen.“ Ani sa ho nemusím pýtať, je jasné, že myslí tú brunetku, s ktorou som ho dnes vyrušil.
Sestra sa na chvíľku zamyslí a potom sa jej kútiky úst roztiahnu ešte viac.
„Ja zavolám Simona a Rebeku...“
„Povedala som len jednu osobu!“ Rozhorčuje sa mama.
„Ja viem, ale Lukas aj tak nemá koho pozvať, takže som myslela, že to vezmem zaňho.“ Povie s anjelským úsmevom. Au! Nie nepravdivé, ale aj tak to zabolelo.
Mladík pri dverách sa predsa len poberie do svojej izby. Atmosféra v kuchyni totiž náhle zhustne. A vonkoncom netúži zažiť súboj titánov v podaní jeho sestry a matky. Večera, ktorú mal urobiť je týmto momentom definitívne zabudnutá.
Keď za sebou zatvára dvere ešte počuje ako sa matka snaží (dosť nahlas) vtĺcť do Mayinej dutej palice, že to tak proste nepôjde.

Leží na posteli a krvou podliate oči má zabodnuté dakam do stredu sivého stropu. Ja, brat, jeho holka, sestra, Simon a barák postavený snáď ešte za prvej svetovej. To bude ten najdlhší týždeň v mojom živote. Posťažuje sa svojmu vedomiu.
Zavrie oči a chvíľu sa pokúša zaspať, no rýchlo pochopí, že to nepôjde. Je príliš rozrušený. Jeho rozbúrené vedomie sa odmieta upokojiť.
Posadí sa a premasíruje štípajúce oči. Natiahne sa po školský batoh pohodený pri posteli a vytiahne z neho zošit z geografie.
Nalistuje tú správnu stranu a pokračuje vo vytváraní desivo pôsobiaceho obrázka obeseného dievčatka- jeho dvojtýždňové poznámky. Dievčatko, môže mať tak sedem rokov, lolitka a v ruke zajačika bez ucha. Z jej úst kvapká krv a špiní nádherné nespočet-vrstvé šatičky.

Tých pár dní zostávajúcich do ich tak trochu nedobrovoľného “výletu“ ubehlo ani sa nenazdali. Posledné tohto týždňové zazvonenie školského zvončeka však Lukasovi neprinieslo ani zďaleka toľko radosti ako iné piatky.
Nebyť toho, že po neho sestra až priochotne príde autom (bála sa, že by nestihli vlak) tak by sa domov šúral tempom, ktorého pomalosť by mu mohol závidieť aj ten najpomalší slimák.
„Ak ešte nie si zbalení tak pohyb, za dve hodinky nám to ide.“ Upozorní ho May keď ho vysadí pred domom. Ona šla ešte zariadiť nejaké “neodkladné záležitosti“ ako to ona sama nazvala. Skutočnosťou bol nákup všetkého možného čo by jej v tej bohom opustenej krajine mohlo aspoň teoreticky pomôcť vylepšiť vzhľad.
Ach jo.“ Povzdychne si Lukas. Zamieri ku vchodu, no dnu nevojde. Posadí na lavičku (no posadí sa skôr na operadlo s nohami na časti kde sa sedí) a z vrecka roztrhaných nohavíc vytiahne krabičku cigariet. Moje posledné, aspoň do konca budúceho týždňa. Otvorí ju, vloží si jeden z tých klincov do rakvy medzi pery a jej koniec o malý okamžik obšľahne plameň zapaľovača.
Dobre vie, že tá chata je malinká a bude spať v jednej miestnosti minimálne z jedným ďalším človekom, ktorý bude z najväčšou pravdepodobnosťou členom jeho rodiny. A tá nebola o tomto jeho malom zlozvyku informovaná.
Máti by ho zdrala z kože, sestra buzerovala s nikotínovými náplasťami, žuvačkami a ostatnými “účinnými“ metódami na odbúranie fajčenia a brat...no tomu by to bolo asi jedno, ale keby sa to dozvedel nenechal by si to pre seba a nasledovali by body číslo jedna a dva.
Aj keby si nezapálil pred nimi, predsa len je to cítiť. Normálne dokáže matku a všetkých ostatných presvedčiť, že je to lokálom kde v noci sedel, ale tam to nepôjde. Úprimne predstava toho týždňa je pre neho dosť desivá sama o sebe, nieto ešte bez cigariet.
Lenže čo s tým? Keďže na túto prostú a pritom náročnú otázku nedokáže nájsť odpoveď bude sa s nimi musieť rozlúčiť.
Posledný krát potiahne a drzo šmarí už nepotrebný filter za seba neberúc ohľad na to, že naňho všetci okoloidúci pohoršene civia a susedka čo práve prechádzala okolo mala určite nemalú chuť ho za to minimálne zavrieť ak nie aj posadiť na elektrické kreslo.
Lukas nakukne do krabičky...zostali ešte dve. Rozhoduje sa medzi ísť už domov, doraziť to... Horšie ako byť či nebyť...a čo veď času mám dosť, ostatne som skoro zbalený a na stanicu nás setra aj tak povezie.
No keď opomenieme, že Lukas za skoro zbalenú tašku považuje tú, ktorú ešte ani nevytiahol zo skrine tak bola mylná minimálne druhá časť vety. Čo však v tej dobe nemohol ešte ani len tušiť...
Pôžitkársky potiahne a vyfúkne tento raz už naozaj konečný kúdoľ priehľadného dymu. Pomaly stúpa nahor. S hlasným „ach“ šmarí prázdnu krabičku z niekoľkometrovej vzdialenosti do najbližšieho kontajnera. Samozrejme, netrafí, no je mu to jedno, už sa za ním zatvárajú vchodové dvere.

Čo najnehlučnejšie, snažiac sa nevydať ani hláska, nespôsobiť ani ten najtichší zvuk sa plýži do izby. Keď sú dvere jeho malého sveta za ním taktiež bez akéhokoľvek zaškrípania zavreté s úľavou sa hodí na posteľ.
Celé zakrádanie vlastným domovom malo len jeden jediný dôvod, neupozorniť na svoju prítomnosť členov rodiny. Tá posledná vec, ktorú teraz potrebuje je matka čo ho zapriahne do dákej práce alebo protivný brat.
Rozhliadne sa po izbe. Asi by som sa vážne mal pobaliť. Napadne mu keď prebehne očami tie kopy špinavého prádla všade možne, po nábytku i po zemi. Budem to musieť ešte roztriediť na dve kopy (nositeľné a "pane bože"). To môže chvíľku trvať.
Horko-ťažko sa donúti postaviť a začne sa prehrabovať v haldách handier. Akurát keď drží v rukách jedny dosť špinavé nohavice, zahliadne ako z ich zadného vrecka vypadne malí papierik.
Prekvapene zažmurká, pustí v tom momente zabudnuté oblečenie z rúk a zdvihne zošednutý a pokrčený lístoček zo zeme. Okamih naň nechápavo hľadí, cifry na ňom zoskupené do trojčísel mu absolútne nič nehovoria.
Až keď si uvedomí, že je to telefónne číslo a prečo bolo tam kde bolo dopne mu. Podlomia sa mu kolená, klesne na zem, akoby od vyčerpania. Len tam tak nehybne sedí a oči naďalej upiera na tie úhľadne napísané čísielka, jedno vedľa druhého.
Jeho vnútro zaplavia mnohé pocity, všetky príliš intenzívne aby potlačil čo i len jeden. Je naštvaný, závidí, je mu do plaču,...ale medzi tým všetkým sa nájde aj emócia nie tak úplne záporná. Situáciu mu to síce vonkoncom neuľahčuje, skôr naopak.
No napriek tomu, keď sa aspoň v mysli vráti k tým momentom, pre neho v poslednej dobe najkrajším...po prvý krát od vtedy som sa cítil....naozaj šťastný.
Uvedomí si a pri spomienke na ten jeden večer, noc a ráno sa mu do celého tela rozleje hrejivý pocit. Na chvíľku mu napadne, že by všetko mohlo byť v poriadku...
Pokrúti hlavou, zaženie tie spomienky, zatlačí hriešne myšlienky do ústrania. Nie, takto ho z hlavy nikdy nedostanem! Dosť! Lenže to nie je také jednoduché. Keď už sa jeho uvažovanie raz začalo točiť okolo Simona, potreboval vážne veľké rozptýlenie.
Naposledy som ho videl vtedy, za školou. Mal na sebe obtiahnutý čierny kabát. Bože, ako mu to len seklo. Fúkal vietor, unášal obláčiky dymu z mojej zapálenej cigarety a tiež sa mu pohrával s vlasmi. S tými jeho dlhými lesklými prameňmi, do ktorých by som najradšej zaboril prsty. Keby som tak mohol byť vetrom...
Preberie ho neuveriteľne hlasné zaškrípanie bŕzd dole, pod barákom, na parkovisku. Divné, tu v okolí bývajú väčšinou postarší ľudia, ktorý jazdia pomalšie ako je minimálna povolená rýchlosť. A sestra to tiež nebude, tá dáva na auto pozor ako na oko v hlave (ani sa jej nečudujem, matka by ju uškrtila keby sa autu niečo stalo).
Lukas vstane z tvrdej podlahy, papierik, ktorý až doteraz zvieral v dlani položí na stôl a vykukne von oknom.
Takmer zabudne dýchať. Vyjavene civí na čiernu strechu šporťáka parkujúceho niekoľko desiatok metrov pod ním. Nemusí sa ani zamýšľať, to auto si pamätá až pridobre. Rovnako ako osobu, ktorá z neho práve vystúpila. Čo tu robí? Mali sme sa všetci stretnúť až na nádraží!
Okamžite zavrhne myšlienku o telepatií a sleduje ako Simon (opäť v tom čiernom kabáte!) prejde k druhým dverám a otvorí ich. A stade vystúpi...May? Neveriacky zíza na jej blonďatú hlavu. Veď šla naším autom, čo má toto znamenať? Pozoruje tých dvoch ako vchádzajú do vchodu.
Keď mu zmiznú z dohľadu aj on sa radšej stiahne naspäť do tepla izby a zavrie okno, cez ktoré dnu prúdi ľadový vzduch. Uvažuje čo spraví, no pohľadom zavadí o hodiny...do prdele! Tri štvrte na päť! O piatej nám ide vlak a ja nemám v taške ani oblečenie! Hej, momentík, kde mám vlastne vak??
V panike začne pobehovať po miestnosti a zháňať všetky potrebné veci. Keď sa ozval zvonček signalizujúci, že May so Simonom stoja pred dverami tak pchal do po okraj napráskanej tašky posledné tričko a zúfalo sa ju pokúšal zapnúť. Lukasova izba bez tých háld špinavých vecí vyzerala náhle až zvláštne prázdno.
S chodby sa nesú hlasy, no on ani vzdialene nevníma význam ich slov. Úporne zápasí s neposlušnou taškou. Z bojového tranzu ho preberie až otázka prednesená očividne jeho smerom a od bližšie než len prahu jeho izby.
„Nechceš s tým pomôcť?“ Lukas od ľaku nadskočí dobrého pól metra a bleskovo sa otočí smerom k nevítanému návštevníkovi.
„Nie!“ Zareaguje až prirýchlo. „Čo tu vlastne robíš?!“ Zavrčí agresívne. Simon na neho prekvapene hľadí. Lukas cíti ako pod tým pohľadom červenie a začína svoju prehnane prudkú reakciu ľutovať. Sklopí zrak.
„T-te-teda, stretnutie bolo až na stanici, v-viesť nás mala ségra a...a...“ Preklína svoj hlas, zradí ho práve v takom okamihu.
„Vaše auto je v servise, stalo sa niečo s motorom, May mi pred dvadsiatimi minútami volala celá vystresovaná. Ale podľa všetkého za to nemohla.“ Pri poslednej vete sa Lukasovi v hlave rozplynie v tomto momente asi tá najkrajšia možná predstava - uškrtená May.
„Aha.“ Rozpačito blúdi očami po svojej vlastnej izbe a hľadá nejaké vhodné slová. Ale na nič sa nezmôže. Odlepiť oči od podlahy ho donúti až zabuchnutie dverí. Hodí na Simona spýtavý pohľad. Ten sa len chatrne pousmeje a stiahne ruku z kľučky.
„Čo robíš?“ Vyhŕkne z Lukasa skôr než to stihne zaraziť.
„Od tej doby,...no od toho stretnutia pri tvojej škole som nemal možnosť sa s tebou rozprávať...“
„O čom?“ Prehodí už zase protivne chlapec pred ním. Zacítil vo vzduchu tému, ktorá sa mu ani trochu nepáči. Radšej si znova čupne k taške a pokúša sa o výkon vyžadujúci priam nadľudské schopnosti, tú tašku zavrieť.
„Tak mi napadlo, že...hej! Vážne s tým nechceš pomôcť?“ Nedá mu keď sleduje ten úporný, a bohužiaľ dopredu prehraný, zápas.
„Nie! Díky!“ Zavrčí naštvane Lukas, aj keď to mohlo byť tou námahou, ktorú vynakladal aby udržal obe strany zipsu pri sebe. „No čo si to chcel?!“
„Ech no...um...myslel som, že by...dosť, na to sa nedá dívať!“ Čupne si k nemu Simon a odstrčí ho od tašky. Ignorujúc hlasné protesty majiteľa a vysype z nej všetky veci.
„Čo to vyvádzaš?!“ Kričí na neho.
„Ako čo to vyzerá?“ Spýta sa na oplátku celkom pokojne chlap skladajúci akurát jeho pokrčené tričko. Lukas mal chuť odseknúť mu niečo sprosté, no nič čo by dostatočne vystihlo jeho náladu mu nenapadlo a tak muža skladajúceho a znovu ukladajúceho jeho veci do vaku len mlčky sledoval.
Keď s tým bol Simon hotový taška sa dala bez sebemenších problémov zatvoriť a ešte v nej zostal kúsok miesta, akurát na cigarety, ktoré tam Lukas neskôr nenápadne prihodil (keby náhodou...).
„Ako sa ti to...ako...podarilo?“ Vyvaľuje na to mladík oči.
„Roky sťahovania a striedania škôl spravia svoje.“ Odpovie s trochu smutným úsmevom Simon. Bolo zvláštne ho takto vidieť. Ten za každých okolností usmiaty chlapík teraz vyzeral tak zamyslene a skľúčene, stratený v spomienkach...
Lukas nevie čo povedať, netuší ako Simon pred tým žil. No má potrebu vysloviť aspoň niečo, čokoľvek čo by zotrelo s jeho tváre tento nepreniknuteľný výraz a opäť vrátilo do jantárových očí smiech.
Nechápe čo ho to chytilo, ale nakloní sa bližšie a vtisne mu spolovice na ústa, spolovice na líce, do kútika úst jemný bozk.
Jeho oči sa stretnú s prekvapeným pohľadom. Až teraz si naplno uvedomí čo vlastne spravil, rýchlo sa odtiahne. Na líca mu znova vyskakuje červeň.
Obaja otvárajú ústa, jeden na jazyku otázku, druhý pokus o vysvetlenie, no náhle sú prerušený. Dvere do izby sa rozletia.
„Hej, ak si vy dvaja nepohnete tak ten vlak nestihneme!“ Zakričí na nich vážne sa tváriaca blondínka a už sa zase ponáhľa niekam inam (respektíve buzerovať niekoho iného) ani si nevšimla do akej napätej atmosféry vpadla. To bolo tesné! Keby tak prišla len o sekundičku skôr...hrôza pomyslieť.
„No nič, ideme?“ Prehodí Simon a už vstáva s Lukasovou taškou v rukách.
„H-hej, ale počkaj vezmem si to!“ Vyskočí a snaží sa vytrhnúť mu svoju batožinu z rúk, ale márne.
„Máš to dosť, ťažké. Vezmem to.“ Usmeje sa na neho a už vychádza z izby, samozrejme aj s vakom na pleci.
„P-počkaj!“
Aj cez Lukasove hlasné protesty a prehlasovanie, že nie je ženská a batoh si vie odniesť aj sám nakoniec všetko úspešne naložili do auta, súrodenci sa rozlúčili s matkou (ona, ako inak, nezabudla svojmu strednému synovi stropiť scénu ohľadne toho, že si takmer zabudol prášky) a vyrazili na stanicu.
Lukas s Alexom sedeli vzadu, zatiaľ čo May na sedadle spolujazdca s rukou zavesenou okolo Simonovho krku. Alex mlčky sleduje ako jeho brat pri pohľade na to škrípe zubami, chce niečo povedať aby odviedol pozornosť, no Lukas radšej znechutene obráti zrak von oknom, kde sa rýchlo mihá okolitá mestská krajina.
V aute znie len vysoko položený hlas numetalovej speváčky vychádzajúci z rádia prerušovaný Mayiným žvatlaním, ktoré počúva asi len ona sama.
Každý je zahĺbený do svojich myšlienok (až na jediné dievča v aute, ktoré ich pre zmenu tlmočí ostatným) Alex sa nevie dočkať kedy dorazia na stanicu, kde ich už určite bude čakať Eileen. May sa teší na celý týždeň strávený so svojím jediným, Simonovi vŕta hlavou bozk, ktorý ešte cíti na perách a Lukas si za tú istú vec v duchu nadáva...
To bude, vážne, najdlhší týždeň v mojom živote.

Spomienky vlkodlaka

2009-01-10T10:23:00.005+01:00

fandom: Harry potter (moja úplne 1. poviedočka na Pottera!)
pár: to by ste chceli vedieť čo xD nepoviem!! dočítate sa, ale prezradím, že čo sa tohto fandomu týka tak je to môj obľúbený ^^
varovanie: shonen ai
poznámka: narýchlo splácaná asi najdlhšia jednorázovka (to neznamená najlepšia, osobne si myslím, že je to nečitateľná hrôza...hádam si vy budete myslieť niečo iné) akú som kedy napísala, je to súťažná poviedka, no moc na to nevyzerá...úvod a záver sa odohrávajú niekedy na začiatku tretej knihy tesne pred tým než Remus Lupin nastúpil ako profesor na Rokfort.

Zo zatiahnutého neba sa spustí osamotená kvapka. Dopadne šikmo na sklo okennej tabule a stečie popred zrak muža sediaceho vo vyhriatej miestnosti. Jeho neprítomný pohľad pomaly kĺže po okolí.
„Bude pršať.“ Oznámi chlap keď obráti oči k mračiacej sa oblohe. V izbe síce nie je sám, no odpoveď beztak nečaká.
A jeho predpoveď sa naplní. V oboch smeroch. Miestnosťou sa aj naďalej nesie iba pravidelné klepkanie ostria noža o pracovnú dosku a sestričky prvej nebeskej slzičky na seba nenechajú dlho čakať. Zem vonku zvlhne, ovzdušie naplní šum dažďa a vôňa ozónu.
Niečo z tých zvukov, dojmov prenikne nejakou neviditeľnou škáročkou aj cez hrubé múry dnu. Pozorovateľ tuhšie zovrie šálku horúceho čaju a zachumlá sa do chlpatej deky. Odvráti sa od lejaku za oknom.
Zdvihne si hrnček k ústam. Najskôr len fúkne do
pary vznášajúcich sa nad hladinou, potom si priloží okraj k perám a usrkne. Ešte takmer vrelý jablkovo-škoricový čaj ho na jazyku pošteklí korenistou chuťou. Keď prehltne jeho telom sa rozleje hrejivý pocit falošného tepla.
Falošného, žiadna z týchto vecí nemôže zahnať ten chlad v mojom vnútri. Po chrbte mu prebehne mráz. Stále si hovorím, že keby som dokázal...dokázal odpustiť, mohlo byť všetko inak.
Mizerné spomienky...

Napriek tomu, že jeseň sa pomaly prehupovala do zimy dni boli stále ešte teplé. Babie leto odmietlo predať svoje žezlo a zubaté slniečko sa naďalej v celej svojej kráse usmievalo na svet.
„Konečne!“ Šťastný výkrik vyletí z úst akéhosi strapatého mladíka keď sa z nadšením hodí na chrbát do trávy. Hneď nato tesne vedľa neho pristane aj druhé telo patriace taktiež chalanovi jeho veku. Ich školské tašky, ktoré pri tom šmarili pod najbližší strom sú týmto momentom zabudnuté.
„Už som sa bál, že sa konca vyučovania ani nedočkám! Šiesty ročník je nejak prehnane náročný.“ Začne ten druhý otrávene.
„No mne to hovor! Kto to kedy vymyslel? Dvojhodinovka elixírov, preboha! Keby sme to aspoň nemali s tou bandou protivných, podrazáckych...“ V očiach mu zahorí plameň hnevu.
„Proste hrôza.“ Potvrdí to tónom no-čo-si-budeme-hovoriť-vieme-o-tom-svoje jeho spoločník.
„A starý Slughy tým svojim slizolínskym maznáčikom len skáče okolo zadku. Vraj, keď sa budete snažiť aj vy možno dosiahnete také skvelé výsledky! Samozrejme, že by sme mohli mať také známky aj mi, s takou protekciou by to ani inak nešlo. Ach, keby tak McGonagalka čas od času prilepšila len preto, že sme od nej z fakulty...“ Zasníva sa.
„Zabudni, James!“ Vráti ho na zem. V odpoveď len podráždene zavrčí niečo ako „Nekaz mi sny.“ a otočí sa na bok, chrbtom k nemu. On sa len nad priateľovou reakciou pousmeje a zrazu si na niečo spomenie. Posadí sa a trochu poobzerá, keď zbadá čo hľadal spustí na celé hrdlo.
„Námesačník, Červochvost kde toľko trčíte?!“ Tá nižšia z blížiacich sa postáv nadskočí a rozbehne sa k nim až za ňou dlhý hábit vlaje, zatiaľ čo tá druhá si aj naďalej pokojne vykračuje hore miernym briežkom s nosom v knihe.
„Už som tu!“ Vyškiera sa na nich nadšene ich kamarát celý zadychčaný.
„Hej, hej vidíme.“ Prehodí a z polosedu sa zvalí naspäť do trávy. Zavalitý chlapec len pokrčí ramenami a tiež si urobí pohodlie. Chvíľku nato dorazí aj posledný z ich party a stále hľadiac do knihy sa usadí pod strom.
Keď prechádza okolo ležiacich nezabudne poznamenať.
„Sirius, nemyslím si, že je najlepší nápad revať na nás prezývkami cez celý školský areál.“
„Prečo?“ Spýta sa nechápavo.
„Čo keby to niekto počul?“
„Veď tu nikto nie je a aj keby, čo je na tom?“
„Ak sa niekedy, nejakým nedopatrením záškodnícka mapa dostane do rúk profesorom mohli by sme z toho mať problémy. Nezabudni ako sme tam podpísaný.“
„Dobre, dobre Remus.“ Odvrkne pričom zdôrazní práve oslovenie. „To je toho.“ Otrávene prevráti oči v stĺp.
Nastane ticho. Všetci štyria si vychutnávajú pohodu lenivého poobedia bez povinností. Počúvajú šuchot padania listov a žblnkotanie vlniek rozbíjajúcich sa o breh. Z hradu sa začínajú trúsiť aj ostatný študenti, vyučovanie pre dnes skončilo a aj oni si chcú užiť jeden z posledných tohtoročných teplých dní.
Štvorici rozvaľujúcej sa pri okraji jazera však nič nerobenie dlho nevydrží. Hlavne nie strapatému čiernovláskovi, ktorý sa už začína nudiť.
Keď otvorí oči hrajú mu v nich nezbedné plamienky. Najskôr len tak pokukuje po okolí kde by, čo by, ale to dlho netrvá pretože neďaleko sa na veľký kameň usadí istý chlapec. Zelená kravata okolo krku jasne prezrádza, do ktorej fakulty patrí.
Ale aj keby nie, jeho rysy sú pre Jamesovo vycvičené oko neprehliadnuteľné. Nos o trochu väčší ako by človek čakal, bledá pokožka a havranie vlasy splývajúce okolo tváre. Spoznal by ho aj o pól noci. Sedí zhrbený nad nejakým pergamenom, čierny hábit rozprestretý okolo. Vyzerá ako dáky prerastený netopier. Napadne Jamesovy a hneď sa aj tej myšlienky chytí. Na tvári sa mu usadí nepríjemný úškrn.
To však neunikne Siriusovi ležiacemu hneď vedľa. Sleduje pohľadom ten jeho a keď aj on zbadá ich zatiaľ nič netušiacu korisť aj jemu sa kútiky úst vymrštia nahor. Posadí sa a vymení si s Jamesom rozjarený pohľad. Ani sa nemusia dohadovať.
„Poďme!“ Kývne hlavou k ich cieľu. Obaja sa postavia a prekvapený Peter vyskočí na nohy tiež.
„Č-čo sa deje? Kam...?“ Sirius len ukáže smerom, ktorým sa pred chvíľkou dívali a Petrovi je hneď všetko jasné. Aj on sa uškrnie.
„Hej, Rem ideš aj ty?“ Obráti sa ešte k začítanému. Ten si len sťažka povzdychne.
„Kedy vás to len prestane baviť?“
„Tak ako?“ Zavrčí otázku James, trochu podráždený jeho neustálym poučovaním.
„Nevidíš, že niečo robím a navyše som prefekt.“ To bola pre nich viac než jednoznačná odpoveď. A tak sa na “lov“ vybrala len trojčlenná skupinka.
Po chvíľke Remus predsa len zdvihne zrak od stránok knihy aby zhliadol scénu pred sebou. Sú ako malé deti! Už mi s tým fakt lezú na nervy.
Mlčky pozoruje ako sa trojica pomaly plýži k svojej obeti. Nesúhlasne si pre seba ckne a potrasie hlavou.
Nebolo to v tom, že by mu bolo Snapea ľúto. Provokoval ich a istým spôsobom si väčšinu tých vecí zaslúžil (čas od času to prehnali ale inak...). Ani sa nebál, že by mal problém. Áno bol prefekt a po správnosti by ich mal zastaviť, ale to ho netrápilo. Skôr ho štvalo, že už teraz trávili ostatný viac času plnením trestov čo im zadali profesori za všemožné priestupky než čímkoľvek iným. Mali na triku viac prúserov ako zvyšok Rokfortskych študentov dohromady. A to už je čo povedať.
Už sú blízko, stoja tesne za ním. Teda len Peter o niečo ďalej. James sa k nemu skloní a...
„Ále koho to tu nevidím?! Srábus!“ Chlapec sa prekvapením trhne až nadskočí. Pergamen mu vypadne z rúk. Poplašene sa obzrie a keď si overí svoje podozrenie chce vyskočiť a utiecť, no ďaleko sa nedostane pretože ho obstúpia zo všetkých strán. Ocitol sa v dokonalej pasci. Stojí zhrbené, očakávajúc úder z každej strany a mihá temno-temnými očami na všetky strany hľadajúc únikovú cestu.
Je to ďaleko, ale aj k Remusovým ušiam doľahnú nadávky, ktoré pri tom chrlil jedna radosť. A nielen on.
Ako ich tak pozoruje zmocní sa ho zvláštny nepríjemný pocit, ako keď vás niekto sleduje. Zapátra pohľadom a takmer okamžite narazí na tie dve tmavé priepasti, ktoré na neho upiera obeť jeho priateľov. Odrážalo sa v nich čisté zúfalstvo a možno...prosba? Remus zavrie oči a potrasie hlavou. To predsa nie je možné. Hlúposť, asi sa mi len niečo zdalo, bol to len okamžik.
Záblesk svetla a Snapova palička letí bohvie kam. Toto si ešte odskáču, no mňa sa to netýka! Rozčuľuje sa pre seba Remus a opäť sa zašije do obsahu knihy.
„Hmm, Sirie nezdá sa ti, že Srábus vyzerá tak trochu ako netopier?“ Podpichuje James.
„Keby len trochu! Kde si nechal krídla?!“ Snape ani nestihne zasyčať jedovatú odpoveď na slizolínsky spôsob.
„Načo by mu boli? Veď mi mu už pomôžeme!“
Remus sa snaží nevnímať krik nesúci sa celým školským pozemkom, no to je nad jeho sily. Tak len bezmyšlienkovito čumí na stránky popísané malými písmenkami natlačenými jedno na druhé a ani sa nepokúša pochopiť ich význam. Stále na sebe cíti ten pohľad. Nedíva sa síce, no počúva.
A zrazu vzduchom zaburáca hlas plný hnevu tak odlišný od ostatných.
„Pán Potter, okamžite ho pustite!“ To Rema donúti zdvihnúť zrak. Neuveriteľnou rýchlosťou sa k nim rúti profesorka McGonagalová. Nikdy by mi nenapadlo, že dokáže takto šprintovať a pritom sa ani nepotkne o okraj hábitu. Ako vždy s prísnym výrazom, pri ktorom by aj mlieko skyslo a jej pery tvoria len jednu uzulinkú čiarku. V závese (klamal by som keby som povedal v tesnom závese) za ňou sa valí aj rozkysnutý profesor Slughorn v tvári červený ako zrelá rajčina.
James má zdvihnutý prútik, Snape levituje dosť vysoko nad zemou a Sirius spolu s Petrom majú čo robiť aby udržali na uzde divoký smiech.
„Pustite ho!“ Zopakuje ešte raz dôrazne profesorka. James sa len vyškerí ešte viac a pohne prútikom smerom k jazeru. Snapovo vznášajúce sa telo pomalým pohybom letí nad hladinou obrovskej vodnej plochy. V tom okamihu James s úsmevom povie:
„Ako si želáte pani profesorka.“ A zruší kúzlo.

„To je hrôza!“ Zastoná Sirius (pričom ten zvuk až nápadne pripomína kňučanie zbitého psa) a bezvládne klesne do kresla stojaceho vedľa toho, ktoré obýva Remus zase hľadiaci do akejsi knihy.
„Katastrofa.“ Pridá sa k sťažovaniu aj James. Peter radšej mlčí a len hľadí do zeme.
„Tak čo?“ Ozve sa bez záujmu v hlase Remus. Jeho priatelia práve dorazili do chrabromilskej klubovne po niekoľko hodinovom výsluchu v kabinete profesorky Mcgonagalovej. „Aký trest vám naparila tento krát?“
„Celé tri mesiace budeme Slughornovi pomáhať pri upratovaní v sklade a Mcgonalová napíše našim rodičom.“ Vysype zo seba doteraz rozklepaný Peter to čo ho trápi najviac.
„Nielen to, strhne chrabromilu päťdesiat bodov za každého z nás a ja mám zakázané nastúpiť na budúci týždeň v zápase proti slizolínu.“ Doplní zúfalo najlepší metlobalový hráč na škole.
„A to nie je všetko...musíme sa ísť...ospravedlniť Srábusovy.“ Uzavrie to nešťastný Black, ktorého hrdosť tým evidentne utrpí vážnu ujmu. Remusovi sa vynoria tie prosebné oči...prečo sa otočil práve na mňa?
„Hm...neobvykle kruté, prečo asi?“ Keď vidí výrazy v ich tvárach nedá mu ich nepodpichnúť, veď si za to môžu sami. „Ach, už viem, žeby pre to, že ste Snapea skoro utopili?“ Z jeho slov priam srší irónia čo je u neho vážne neobvyklé.
„Ako sme mali vedieť, že nevie plávať?“
„A zaslúžil si to!“
„Hej, a navyše je to predsa čarodejník!“ Bránia sa jeden cez druhého previnilci.
„Vzali ste mu paličku.“ Napomenie im. Ostatný naňho len nevraživo zazrú a tak sa radšej ďalej venuje knihe.
„Čo furt čučíš do tých blbých kníh?!“ Vyjede na neho náhle James, ktorého už Remus s tým svätúškovaním začína poriadne štvať.
„To vieš, aspoň niekto z tejto štvorice musí písať domáce úlohy aby ich od neho ostatný mohli
tesne pred hodinou opísať.“ Ohradí sa, no ani sa na kamaráta nepozrie. Ten niečo nezrozumiteľne odfrkne nastane chvíľkové ticho.
„A kedy pôjdete?“ Spýta sa zo zvedavosti Remus.
„Kam?“ Zaznie trojhlasne.
„No ospravedlniť sa Snapeovi.“
„Nikdy!“ Zhrozí sa James.
„Tam ma nedostaneš ani keby ropuchy padali!“ Bráni sa okamžite Sirius. Peter sa zmôže len
na horúčkovité kývanie hlavou.
„Mali by ste...“
„Nie nemali!!“ Oboria sa na neho všetci.
„Kvôli nemu máme ďalší prúser! Ale ak tak strašne túžiš po tom aby niekto tomu usmrkancovi povedal “prepáč“...“James nahodí odporu-plný výraz. „...tak za ním choď kľudne ty! My sa hnevať nebudeme! Že nie.“ Ostatný len pokrútia hlavou.
„Vlastne je to celkom dobrý nápad, si predstav chudáčika keby sme tam došli my, veď by mal infarkt!“ Povie Sirius prehnane nevinným hlasom a zatvári sa ako ten najsvätejší anjelik pričom niekoľko krát na Remusa rýchlo zamrká.
„Ja s tým nemám absolútne nič spoločné tak ma do toho neťahajte! A tým končím debatu, idem spať!“ Zdvihne sa z kresla a spolu s hromadou rozpísaných úloh a kníh v náručí sa poberie hore schodmi k spálni.

O dva dni neskôr:
Prečo len so mnou môžu tak ľahko manipulovať? Prečo som taký mäkký?! Pýta sa sám seba v duchu Remus keď stojí pred dverami nemocničného krídla. Tá voda, do ktorej Snapea hodili predsa len nebola najteplejšia a tak si uhnal poriadny zápal pľúc.
Sakra! Na tom, že tu som majú síce obrovský podiel ostatný, ale vlastne aj ja sám pociťujem potrebu sa s ním zhovárať. Nechápem to ako sa zachoval, vtedy, pri tom jazere...čo po mne chcel?...nedá mi to spať.
S povzdychom už pokladá dlaň na kľučku keď si ešte na niečo spomenie. Siahne do zadného vrecka a vytiahne malú roličku pergamenu. Malo to byť písomné ospravedlnenie napísané všetkými troma. To jediné sa Remusovi podarilo od nich doslova vydupať.
Rozvinie pergamen a preletí slová napísané nie príliš úhľadným písmom. Hneď ako dočíta putuje zdrap priamou linkou do najbližšieho koša. To som si mohol myslieť! Nemajú v sebe ani toľko slušnosti aby...!! Hlboko sa nadýchne a vydýchne. Nemá cenu sa rozčuľovať. Oni sa už nezmenia a vlastne som to od nich mohol čakať. Otvorí dvere a vkročí dnu.
Navrchu na hromade smetí leží ten kúsok žltkastého pergamenu z nápisom: „Je nám všetkým úprimne ľúto...,že si sa vôbec narodil!“

Priestrannú miestnosť s množstvom postelí poznám až pridobre. Takmer každý mesiac tu musím stráviť nejakú dobu po splne. Premena vždy vyčerpáva ako telo tak ducha a ja niekedy proste nie som schopný ísť na druhý deň do školy. Jediným mojím šťastím je, že sa madam Pomfreyová nikdy zbytočne nevypytuje.
Počas týchto dní som síce viac ako slabý, niekedy ani nevládzem zdvihnúť k ústam pohár vody, ale napriek tomu ich mám rád. James, Sirius a Peter sa stavia zakaždým po vyučovaní, vykladajú mi o čo všetko som za ten deň, dva prišiel a neviem akým zázrakom sa im vždy podarí prepašovať sem (na ošetrovňu kde to bolo kvôli poriadku zakázané) celé vrece sladkostí rôzneho druhu. Minimálne polovicu mi madam Pomfreyová počas nesledujúcich hodín skonfiškuje, ale na tom nezáleží. Aj tak to sú najšťastnejšie okamihy celého mesiaca. Pocit úľavy, že už je to za mnou sa mieša s radosťou, ktorú so sebou prináša priateľstvo.
Ale teraz je miestnosť napriek svetlu, ktoré sem prúdi veľkými oknami akosi tmavšia než obvykle. Rozhliadne sa. Takmer všetky postele sú prázdne, ustlané, snehovo-biele, pripravené pre ďalších pacientov (o tých nikdy nie je núdza) až ne jednu.
Úplne v rohu kde dopadá najmenej slnečných lúčov leží postava. Remus odvážne vykročí tvárou v tvár istému výsmechu od takmer odvekého nepriateľa. No ako sa blíži začína si uvedomovať, že to nebude také ľahké. Čo asi poviem? Prepáč, že ťa moji priatelia chceli utopiť. Oni to nemysleli zle...aj keď, no vieš vlastne mysleli, ale...Nie, tak to by nešlo!
Preberajúc v hlave rôzne možnosti, jednu horšiu než druhú kráča k jeho posteli. Každým krokom v ňom narastá panika, lenže už nemôže cúvnuť. Vraví si, že takto sa určite musia cítiť väzmi keď ich vedú na popravu, až na to, že on to podstupuje dobrovoľne...teda aspoň čiastočne.
Ani nevie ako a stojí pri tej posteli, ku ktorej smeroval. Dodá si odvahy a zdvihne pohľad až doteraz zanovito upretý na podlahu. Snáď mi niečo napadne.
No keď očami kĺže cez bielu prikrývku hore a sleduje obrysy vychudnutého priam vychrtlého tela pod ňou, má v hlave rovnako vygumované ako pred tým ak nie ešte viac. Remusov zrak konečne spočinie na tvári dotyčného. Čaká ho prekvapenie.
Vlasy nezbedne rozprestreté okolo tváre tvoria ostrý kontrast nielen z povlečením vankúša, ale aj smotanovou pokožkou. Cez mierne pootvorené ústa prúdi vzduch pravidelne dvíhajúci jeho hruď. Na lícach sa mu usídlila jemná červeň spôsobená vysokou teplotou. Po spánku mu pomaly stečie kvapôčka potu. Okná do duše, ktorá ako bol Remus až do tohto okamihu presvedčený musí byť temnejšia než noc, sú zatvorené. Skrývajú ich bledé viečka s dlhými čiernymi mihalnicami.
Mladík stojaci nad posteľou a hľadiaci do tej neuveriteľne zmenenej tváre sa nezmôže na slovo. Vie, že by ho mal zobudiť, vysypať zo seba prečo prišiel, vypočuť si nevyhnutný sarkazmus a čo najrýchlejšie zmiznúť, ale nemôže. Nedokáže od neho odtrhnúť oči.
Nikdy som ho nevidel inak ako s tvárou skrivenou hnevom či odporom a teraz tu len tak leží. Pokojne, bez jedinej vrásky, proste spí, z jeho črtou sála mier a pokoj. Akoby to ani nebol on. Jeho zraniteľnosť až krehkosť porcelánovej bábiky bije do očí viac ako kedykoľvek inokedy.
Až teraz si Remus uvedomil, že v skutočnosti ani poriadne nevedel ako vyzerá. Prekvapilo ho to, viac než si dokázal pripustiť, rovnako ako fakt, že krajšiu bytosť snáď v celom svojom dosavadnom živote nevidel. Tuší, že teraz sa už na neho nedokáže nikdy pozrieť ako pred tým.
Ako v tranze sa posadí na malú stoličku vedľa a pohľadom stále hladí tú priam anjelsky jemnú tvár. Prečo som si to nikdy nevšimol? Pýta sa sám seba nemysliac tým nič určité.
Náhle niekde za ním vrznú dvere a mágia toho okamihu sa rozplynie ako ranná hmla. Remus hoci nerád odvráti zrak aby videl kto prišiel.
„Ach, prepáč nechcela som rušiť, ale netušila som, že si tu.“ Usmiala sa na neho neobvykle milo madam Pomfreyová.
„To nič.“ Ubezpečí ju rýchlo.
„Hneď som zase preč, len skontrolujem jeho teplotu a vymením mu prepotený vrch od pyžama.“
„Hmm.“ Nič viac zo seba stále trochu omámený chlapec sediaci na stoličke nedostane. Ošetrovateľka pristúpi k posteli a začne sa venovať spiacemu pacientovi. Remus celú dobu čo Severusa prezliekala usilovne študoval škáry kamennej podlahy.
„Tak ja už idem. Ale už som si začínala myslieť, že za ním nikto nepríde.“
„To tu za ním celú dobu nik nebol?“ Spýta sa úprimne šokovaný chlapec. Vedel, že Severus nie je dva krát obľúbený, ale toto nečakal. Vždy si myslel, že aspoň v slizolíne sa nájde niekto kto ho nepovažuje za stratenú existenciu.
„Nie, si prvý.“ Ešte raz sa usmiala a so špinavým prádlom v rukách odišla.
Remus sa opäť zadíva na spiaceho, no nie tak ako pred tým, ale zamyslene. Ako ho tak pozoruje náhle si uvedomí hneď dve veci, jeho dych už nie je taký pravidelný a viečka sa mu jemne trasú. Nespí! Ostatne kto by sa pri prezliekaní nezobudil.
Do Remusovho tela sa vráti nervozita. Nevie čo povedať, Severus očividne spánok len predstiera. Najskôr aby sa mi vyhol. Chce počkať kým odídem. Nevie čo urobiť. Asi by som sa mal pokúsiť ho “zobudiť“ a...neviem čo ďalej, ale hádam mi niečo zíde na um.
A tak otvorí ústa, že ho osloví, no zarazí sa. Ako mu mám povedať? Je mi jasné, že variant Srabus nepripadá do úvahy, ale oslovovať ho priezviskom ako profesori...to nie. Nakoniec, sa predsa len rozhodne a prehovorí.
„Severus, viem, že nespíš.“ Skôr mu to oznámi než čokoľvek iné. Sleduje ako sa svaly jeho čeľuste napnú keď zatne zuby. Nič viac, nijak nedá najavo, že počul. Remus si povzdychne, ale vzdať to nemieni.
„No tak, nebuďme ako malý a...“ Obsidiánové oči sa sprudka otvoria a ich nenávistný pohľad ho prebodne účinnejšie než ľadová dýka. Slová mu zamrú v hrdle akoby mu niekto vzal hlas. Áno celú dobu sa s ním chcel rozprávať a to vedel aký má ostrý jazyk, bol pripravený na všetko, aspoň si to myslel. Ale na taký pohľad aký naňho práve vrhol Severus nemohol byť pripravený nikto, nikdy.
Ani nevie ako, ale zrazu sa za ním len zavrú dvere ošetrovne a on celý zadýchaný stojí na našťastie prázdnej chodbe. Ja som zdrhol! Proste som sa postavil a ušiel! A to ani nemusel prehovoriť!! To nie je možné! Cíti sa trápne, no za žiadnych okolností by sa dnu už nevrátil.
Dosť drsne ho to znieslo naspäť na zem. Keby to práve nevidel nikdy by nepovedal, že sa dá do jedného jediného pohľadu vložiť toľko nenávisti, opovrženia a áno aj bolesti. Teraz si tým bol sto percentne istý, bolo to neprehliadnuteľné.
Žiaľ a zúfalstvo z neho priam kričalo. Len keď si ho predstaví mu prebehne mráz po chrbte. Lenže má neodvratný pocit, že tam bolo ešte niečo. To čo mu neustále uniká. Videl to tam už pred tým, no neprišlo mu to dôležité či podstatné. Veď je to len Severus! Ale teraz...teraz je to iné...
V každom prípade mu to pripomenulo fakt, na ktorý pred chvíľkou akosi pozabudol. Oni sú predsa úhlavný nepriatelia. Teda nie priamo oni dvaja, ale vzhľadom na to ako sa veci majú nie sú od toho priveľmi ďaleko.
Ako tam tak stojí očami zablúdi ku košu, znova prebehne tie slová. Zatne päste a rýchlim krokom sa poberie do chrabromilskej veže.

„Hej, vyzeráš príšerne!“
„Ďakujem.“ Prehodí polomŕtvy Remus sediaci za stolom vo veľkej sieni nad miskou ovsených vločiek.
„Ale vážne, akoby si celú noc nespal.“ Robí si starosti Sirius. Síce si trafil, ale vonkoncom ti nemienim vykladať prečo takže radšej zmeníme tému.
„To nič, ale ako ste sa mali vy? Prvý deň vo “výpomoci“ u Slughorna. Došli ste poriadne neskoro.“
„No hej, celé poobede sme museli oprašovať nejaké fľaštičky ani Merlin nevie s čím a tuto na Petra spadol regál takže sme to ešte museli po ňom upratovať.“ Zúrivo zazrie na červenajúceho sa zavalitého chlapca sediaceho oproti.
„Hmm, to znie teda zábavne.“ Povie Remus opäť tak trochu stratený v myšlienkach. Sirius s Jamesom naňho neveriacky vyvalia oči.
Musím tam dnes ísť a ospravedlniť sa za ten včerajšok, potom za nich a...neviem čo ale proste musím niečo urobiť. Kedykoľvek zavriem oči vidím ho pred sebou. Nedalo mi to dnes späť a som si istý, že to len tak samo od seba neprejde.
„Remus?“
Keby som chcel môžem si presne vybaviť ten okamih keď som stál pri jeho posteli. Pamätám si každučký detail, záhyby plachty, zvuky nesúce sa z chodby, v akom rytme sa dvíhal Severusov hrudník, ako sa mu vlnili vlasy na priam žiarivo-bielom vankúši, drobné kvapôčky lesknúce sa mu na čele...
„Remus?!“
Ani neviem ako, ale vrylo sa mi to do pamäti lepšie než čokoľvek iné. Severus proste...moment! Odkedy o ňom uvažujem ako o “Severusovi“ a nie iba Snapeovi? Mám pociť, že sa celí svet zbláznil. Alebo som v tom iba ja?
„Remus!!“ Vytrhnutie z myšlienok má za následok, že polovica obsahu misky, v ktorej sa hnedovlasý chlapec už štvrť hodinu šprtá skončí na jeho hábite. Nakvasene vstane a ponáhľa sa prezliecť zatiaľ čo jeho priatelia po sebe prekvapene pokukujú.

Tak a som tu zase.
„Ach.“ Hlboký povzdych a Remus opäť pomaly otvára dvere na ošetrovňu. Vyučovanie bolo dneska pre neho priam nekonečné. Má v hlave príliš veľa otázok na to aby sa mohol sústrediť na čokoľvek iné.
Keď vkročí dnu prebehne ním silná vlna napätia. Tento krát už po pár krokoch vzhliadne k posteli, ktorá je od neho ešte minimálne dobrých päť metrov. Vyzerá to, že spí, ale...to “ale“ je viac než výstižné.
Vedľa postele leží ne zemi učebnica evidentne pustená z rúk len pred chvíľou, stránky sa ešte prevracajú. Remus podíde bližšie. Nemusí ju ani zodvihnúť, sú to elixíry. Je divný. Pozrie na ležiaceho Severusa. Oči zavreté, no svaly tváre napäté na prasknutie. Opäť len predstiera!
V obvykle pokojnom Remusovi to vrie. Keď sa ja môžem donútiť prísť sem, on by sa mohol uráčiť venovať mi aspoň tých úbohých päť minút!! Takmer nahlas zavrčí. No nič ale času mám dosť, sadnem si tu a nepohnem sa odtiaľto kým neprestane s touto debilnou hrou!!
A tak sa posadí na tú nízku kovovú stoličku s takou vervou, že sa aj s ňou skoro prevráti. Zloží si ruky na prsiach a zamračene hypnotizuje Severusove viečka, akoby ich tak mohol donútiť aby sa od seba odlepili. No nemôže.
Remus nikdy nepatril k tvrdohlavým ľuďom. Vždy radšej ustúpi než by sa mal z niekým hádať, ale to neplatí v prípadoch keď ho niekto vážne naštve. Čo sa síce nestáva často, ale tá vzácna chvíľa nastala práve teraz.
Sedí bez pohnutia, priam sa z neho dymí a stúpa temná aura. Keby sa mu dostalo pod ruku čokoľvek krehké skončilo by to asi veľmi zle.

Z Miestnosti sa postupne vytrácali aj posledné slnečné lúče. Remus netuší ako dlho tu v skutočnosti sedí. Keď nemáte poriadne čo na práci strácate pojem o čase. Jediné čo vie, že určite tu trčí už poriadne dlho. No vzdať to nehodlá! V žiadnom prípade!
Náhle za sebou začuje kroky.
„Čo tu prosím ťa robíš?!“ Zhrozí sa madam Pomfreyová keď ho zbadá. „Už je dávno po večierke, upaľuj na svoju fakultu!“ Remus sa neodváži odporovať, vyzerá naozaj naštvane a on nechce riskovať jej nemilosť.
Zdvihne sa a čo najrýchlejšie vyparí, no je pevne rozhodnutí zajtra sa sem vrátiť. Hnev z neho síce za tú dobu nehybného sedenia opadol, hlava mu vychladla, ale to nezmyselné odhodlanie neprehrať v ňom zostalo.

Na druhý deň si už zo sebou rovno doniesol nejaké učebnice a čistý pergamen. Vedel, že tu z najväčšou pravdepodobnosťou zase strávi celé poobede a nemohol si dovoliť zanedbať školu. Ošetrovňu teda okrem tichého dychu naplnilo aj škrabanie brka po drsnej ploche pergamenu a prevracanie strán.
Funguje to celkom dobre, až do chvíle keď Remus prečíta učebnicu a hľadá v nej určitú pasáž, ktorá by mu mohla pomôcť uvedomí si, že číta tú istú vetu už najmenej šiesty krát. Pozrie na hodiny, ktoré si zo sebou tento krát vzal, potom na hŕbu neurobených úloh a neprečítaných kníh a nakoniec na tú malinkú kôpku s hotovou prácou. Trvá mi to akosi dlhšie než obvykle. Povzdychne si.
Nie som zvyknutý pracovať v takom tichu, zväčša ma furt niekto otravuje a ruší pričom sú to na striedačku James, Sirius, Peter alebo niekto iný kto nejakým spôsobom porušuje školský poriadok (predsa len som prefekt a nemôžem privierať oči úplne nad všetkým, už tak je dosť, že prehliadam čo stvárajú priatelia). V každom prípade, takto sa ďaleko nedostanem.
Zamyslí sa a potom smerom k jedinému (okrem neho) človeku v miestnosti aj keď tváriacemu sa, že spí prehovorí.
„Vzhľadom k tomu, že je nám obom jasné ako to s tvojím spaním je, hádam ti nebude vadiť keď si budem čítať nahlas.“ Žiadna odpoveď.
Dalo sa čakať. Napadne mu trpko, ale onedlho sa už znova naplno venuje knihe.
„Prach z rohu jednorožca je veľmi vzácna a účinná ingrediencia...“ Slová mu z úst splývajú jedno za druhým rýchlim tempom. Nezastaví sa ani v okamihu keď prestáva čítať, sype zo seba slová, ktoré následne zaznamenáva na pergamen. Poznámky, no aj hotové odpovede na zadané otázky.
Väčšina ľudí by ho nezvládla počúvať nieto ešte pochopiť, veď ani nemusela bolo to len také predčítanie či mrmlanie pre neho samého aby sa neplietol. Čo však netušil je, že jeho jediný tichý poslucháč to zvláda viac ako na výbornú.

A takto to šlo deň za dňom. Remus prišiel rozložil si učenie a venoval sa im až do doby kým ho madam Pomfreyová doslova nevyhnala preč. Pomaly sa prestal rozčuľovať nad tým, že Severus sa aj naďalej vyhýba akejkoľvek komunikácií.
Už uvažoval, že to proste oznámi len tak do vetra akoby spiacej osobe, no to nechcel. Predstava, že by sa niekomu aj keď nie vo svojom mene ospravedlňoval a on by sa tváril, že tam ani nie je sa mu úprimne hnusila.

Prišiel piatok. Od toho incidentu uplynul týždeň. Na Jamesa, Siriusa a Petra stále zazeral celý chrabromil kvôli strateným bodom a teraz už aj kvôli prehratému metlobalovému zápasu zo slizolínom. Všetci traja boli uťahaný z každodennej driny v sklade a Peter dostal od rodičov vrešťadlo zatiaľ čo Siriusovi stopli vreckové a ako to vyzerá Jamesovi to asi prejde. No a chlapec ležiaci v nemocničnom krídle zo zápalom pľúc doteraz nepočul tých pár slov z úst tých čo mal a ani z iných.
Aj keď bohvie či to čo si bol nútený v tento deň vypočuť nebolo ešte omnoho dôležitejšie.

Nenamazané pánty dverí vrznú, rýchle kroky sa blížia. Keď ustanú zaškrípu nohy malej stoličky o podlahu ako ju niekto posunie a následne sa posadí. Dotyčný otvorí aktovku čo sa prejaví hlasným cvaknutím a vytiahne odtiaľ len jednu knihu. Skôr než ju otvorí spraví niečo čo nemáva vo zvyku.
„Vieš, dnes je piatok a tak nemám čo na práci do školy...hm...napadlo mi, že by som nám mohol čítať toto.“ Bol to dobrý pokus, ale Severusove oči zostali aj naďalej zatvorené. Remus si len vzdychne, otvorí knihu a spustí.
Nečíta tak rýchlo a monotónne ako väčšinou, ostatne to ani nie je žiadna učebnica alebo encyklopédia, je to kniha bájok. V napínavých miestach sa pokúša o dramatický tón a v dialógoch rozlíšiť hlasy jednotlivých postáv. Nevie či to má nejaký účinok alebo iba znie ako blázon, ale aspoň sa pokúša.
Keď som bol malý mal som túto knihu strašne rád, čítavali mi ju namiesto rozprávok pred spaním. Keď som ju predvčerom uvidel v knižnici neodolal som.
Všetky tie príbehy, ktoré číta sa mu vynárajú v hlave, jeden za druhým spomína si na všetky. Vždy si dopredu uvedomí aké je ponaučenie, napísané vždy na konci príbehu. Inak to nie je ani v tej čo číta práve teraz. Niekde uprostred strany sa na chvíľku zasekne, no hneď zase pokračuje. Sakra! Prečo som túto nepreskočil?! Ale keď už som ju rozčítal...
„Ponaučenie:...“ To slovo sa mu na okamih zadrhne v hrdle. V ústach má sucho a vyprahnuto ako na púšti. „...Každý by sa mal naučiť odpustiť a to aj svojmu najhoršiemu nepriateľovi.“
Hneď ako dopovie zacíti na sebe skúmavý pohľad. Keby zdvihol zrak stretol by sa s tým uhľovo-čiernym. No on nie, ďalej ten svoj upiera na drobné litery na zažltnutom papieri a pod prenikavosťou tých očí sa mu do hlavy nahrnie krv.
Cíti sa úplne tak isto ako keď za Severusom prišiel po prvý krát. A od niekoho v kom sa nahromadí za pár sekúnd toľko paniky nemôžete očakávať nič iné ako... Už zase! ...útek.
Kniha dopadne na kamennú podlahu, stolička zavŕzga a tresnutie dverí takmer vyrazí okenné tabule. Remus bežiaci chodbami večerného hradu už nevidel, nemohol vidieť ten pohľad, ktorý patril iba jemu a ani ten, ktorý sa na tvári poslucháča usadil po jeho ráznom odchode.
Prekvapenie zmylo zo Severusovej tváre všetko ostatné, no ten sa po chvíli zbaví aj toho. Zatrasie hlasou a opäť má nasadenú tú obvyklú nič nenaznačujúcu masku. Zamyslene pohliadne na knihu. S tichým povzdychom sa posadí a natiahne po ňu.

„Remus, stalo sa niečo?“ Spýta sa ho Sirius rozvalený v kresle keď vidí aký je kamarát zadýchaný.
„Ech, t-to nič.“ Snaží sa nabrať dych, bežal celou cestou až sem.
„Ako povieš, hm, ale kde si vlastne bol?“
„Len sa trochu prejsť.“ Klame až sa hory zelenajú a je mu jasné, že ešte k tomu aj zle. Nikdy v tom nebol, na rozdiel od Siria a Jamesa, dobrý.
„Hádam prebehnúť, nie?“ Nadvihne obočie.
„To je jedno.“ Opáči a vzápätí si niečo uvedomí. „Hej, a nemali by ste ešte byť u Slughorna?“ Väčšinou chodieval z ošetrovne o niečo neskôr a oni tu ešte neboli, tak prečo...
„Pustil nás dnes skôr, má nejakú prácu.“ Pokrčí plecami Sirius.
„Myslím, že trepal niečo o zbieraní nejakých byliniek.“ Zamyslene sa mračí James.
„Aha, tak dobrú noc.“ Prehodí Remus a vyberie sa k schodišťu. Keď sa za ním zavrú dvere mladík rozvalený v kresle a nakrúcajúci si na prst dlhé čierne vlasy podozrievavo prehovorí.
„Nezdá sa vám poslednou dobou nejaký divný? Ani som sa ho nestihol spýtať či už za tým Srabusom vlastne bol.“
„Nemôžeš sa čudovať, veď v nedeľu je spln.“ Ostatný kývnu, ale nikto sa už k tomu radšej nevyjadruje a zavedú debatu iným smerom.

Je mi príšerne! Pod psa! Bez urážky Sirius. Zaúpie v duchu Remus. Leží na posteli a zrak unavených, krvou podliatych očí upiera kdesi do stropu. Cez závesy okolo jeho postele sa dostávajú prvé lúče dnešného dňa.
„Remus, pohni lebo nestihneme raňajky!“
„Bežte bezo mňa, nie som hladný.“ Zamrmle podráždene, no nie dostatočne nahlas. Aspoň nie pre kamarátove uši.
„Čože?!“ Zakričí jeden z jeho spolubývajúcich z druhej strany závesu.
„Že nie som hladný!“ Zareve naštvane.
„Aha, mno dobre, ale nezmeškaj vyučovanie.“ Kroky troch párov nôh a potom ho zahalí sladké ticho, ktoré dá konečne oddýchnuť jeho sluchu. Problém premeny spočíval aj v tom, že po nej boli jeho zmysli ešte niekoľko hodín podstatne citlivejšie než normálne.
Ani teraz, keď ostatný odišli, nie je jeho ušiam dopriaty absolútny pokoj pretože vníma zvuky z niekoľkých poschodí naraz. Našťastie tie sú dostatočne slabé aby ich dokázal ignorovať, inak by sa asi už dávno zbláznil.
Musím dneska zájsť do nemocničného krídla. Už som tam dva dni nebol...a priznajme si to asi by sa tam už ani neukázal nebyť toho, že musím madam Pomfreyovú poprosiť o lektvar proti bolesti a únave, a že tam naposledy nechal tú knihu bájok.
Osobne by ju oželel, ale madam Pinceová by ho navždy vykázala s knižnice keby čo i len naznačil, že ju stratil.
Ale mal by som ísť, za chvíľu začína vyučovanie. Pokúsi sa posadiť, no celím telom mu prebehne vlna bolesti. Do prdele s celým vlkodlačím životom!

Keď vojde do ošetrovne uvedomí si hneď niekoľko vecí zároveň. A to, že pánty vŕzgajú hlasnejšie než inokedy, miestnosť tiež smrdí po dezinfekcií o niečo viac a posteľ v rohu je prázdna. Prvé dve veci okamžite prisúdi zvýšenej citlivosti, ale tú poslednú teda nie. Zamračene sa obzerá, akosi nechápe čo sa stalo. Na chvíľku mu dokonca napadlo či je v správnej miestnosti. No Tú myšlienku ihneď zavrhne a ponáhľa sa k madam Pomfreyovej, ktorá sa akurát pustila do prezliekania už spomínanej postele.
„Oh, potrebuješ niečo?“ Otočí sa na neho zatiaľ čo obliečky sa samé od seba zvliekajú a ukladajú do koša zo špinavým prádlom postaveného vedľa postele.
„No ten pacient čo tu ležal...“
„Už som ho pustila. Včera, bol to len zápal pľúc tak čo sa tak čuduješ?“ Remus celý v pomykove len zmätene zažmurkal.
„Aha.“ Už sa otáča na odchod, tá informácia ho natoľko vyviedla z miery, že úplne zabudol na dôvody svojej dnešnej návštevy tu.
„Hm ale niečo tu pre teba nechal, vravel, že si to tu zabudol.“ Spomenie si ešte madam a ukáže na nočný stolík.
„Ď-ďakujem.“ Zakoktá.
„Nie je za čo.“ Zdvihne kôš a odchádza. Remus podíde k stolíku, na ktorom leží...kniha bájok. Zmocní sa ho sklamanie. Na druhej strane, čo som čakal?
Vezme ju a chce odísť keď z nej zrazu vypadne nejaký papierik. Prekvapene naň hľadí akoby si nebol istý či ho má zodvihnúť. Ostatne keď naposledy čítal podobná zdrap pergamenu boli na ňom slová plné nenávisti aj keď nie adresované jemu. Nakoniec si predsa len čupne a lístoček si zdvihne pred oči. Je na ňom len jedno slovo. Jedno jediné slovko.
„Ďakujem“ Neveriacky na to hľadí a...nechápe. Ostatne asi ako všetko čo sa v poslednej dobe deje okolo Severusa Snapea.

„Tak, ideš?!“ Otočí sa James na schodišti aby pohliadol na svojho zaostávajúceho kamaráta.
„Dobehnem vás, mám ešte niečo na práci.“ Opáči Remus a nervózne sa obzerá dookola, snaží sa prehliadnuť ten kúdeľ študentov náhliacich sa okolo neho k schodom. Takmer každý sa ponáhľa čo najrýchlejšie preč.
Veď kto by zostával čo i len o minútu dlhšie než je nutné v chladných, vlhkosťou a určite aj plesňou prestúpených žalároch, no dobre, okrem slizolínčanov.
Po jednom z nich momentálne pátrajú aj Remusove pozorné oči. Dlho to netrvá, zazrie ako cíp hábitu a pramene čiernych vlasov rýchlo miznú za rohom. Bez rozmyslu sa za ním vydá.

„Za čo?“ Mladíkom kráčajúcim pred ním, ktorého už niekoľko minút sleduje to trhne. Vyľakane sa bleskovo otočí, prikrčene s rozšírenými zreničkami hľadí na Remusa. Keď ho spozná evidentne sa mu uľaví, trochu sa vystrie, ale ostražitý pohľad na neho upiera aj naďalej.
„Za čo, mi ďakuješ?“ Zopakuje pokojne otázku a tiež z postavy pred sebou nespúšťa zrak. Tá sa chvíľku zmätene mračí kým si uvedomí obsah tej síce jednoduchej, ale nečakanej otázky. Potom sa nadýchne a odpovie.
„Za to čo si urobil.“ Odpovie tichým hlasom.
„Čo som urobil.“
„Na, ktorej strane to bolo založené?“
„Neviem, vypadlo to.“
„Tak nič...“ Otočí sa na päte a rezko vykročí tmavou chodbou.
„Počkaj!“ Zakričí za ním, no nie je mu to nič platné, Severus akoby ho ani nepočul. Takmer beží ďalej pričom za ním okraj hábitu divoko vlaje. Tak to nie! Remus doslova vyskočí a prekoná zostávajúcu vzdialenosť. Schmatne jeho zápästie a prudko ho točí čelom k sebe.
Sakra! Tie vydesené oči! Trochu povolí zovretie, no nepustí ho. Mladík pred ním sa doslova schúli do seba a vyvaľuje na Remusa oči plné strachu. Normálne je asi rovnako vysoký ako on, no teraz je aspoň o hlavu menší. Rýchlo plytko dýcha, jeho ruka, ktorú drží v dlani sa neovládateľne trasie. Široký rukáv sa mu skĺzne a odhalí vychudnuté predlaktie. Vždy čaká len útok, roky šikany spravia svoje. Ale keď sa na mňa tak díva...bolí to, lenže to už si neprizná.
V tomto okamihu túži len po jedinej veci, má pocit, že nemôže inak keď vidí Severusa. Pripomína skôr ranené zviera v pasci než čokoľvek iné a už vôbec nie vypočítavú slizolínsku zmiju.
Pritiahne si ho bližšie a zomkne ruky okolo jeho pása. Zo Severusových úst vykĺzne len priškrtené zalapanie po dychu.
Netuší kde sa to v ňom berie, ale zrazu má chuť ho už nikdy nepustiť. Chrániť pred všetkým čo by mohlo znova spôsobiť ten ustrašený pohľad.
Roztrasená kôpka v jeho náručí takmer nedýcha. Aj cez hrubú látku zimného hábitu Remus cíti ako je každý sval jeho tela stuhnutý.
Netrvalo dlho a Severus sa ako tak oklepe z počiatočného šoku. Okamžite vsunie medzi ich telá ruky a celou silou sa ho od seba snaží odstrčiť. Remus je síce omnoho silnejší a keby chcel mohol by ho držať ešte veľmi dlho, ale to by pre neho nemalo žiadnu cenu.
Uvoľní ruky a nechá ho vykĺznuť. Je si istý, že sa v tom momente otočí a stratí v chodbách žalára. Nemal by šancu ho tam nájsť, tu dole sa príliš nevyzná už teraz si nie je istý kde sú. No napriek jeho presvedčeniu, že ujde sa tak nestalo. Severus tam i keď vo vzdialenosti, ktorú uznal za bezpečnú ďalej stojí a nervózne na neho hľadí. Hnedovlasý mladík stojaci oproti sa ani nepohne a čaká na reakciu.
„Čo chceš?“
„Mal by som niečo chcieť?“
„Zle formulovaná otázka, prečo si ma sledoval?“
„Aby som sa spýtal čo to znamená.“ Z kapsy vytiahne kúsok pergamenu s tým posledným slovom, ktoré by v Severusovom slovníku očakával.
„Myslel som, že máš mozog dostatočne vyvinutý aby si pochopil význam toho slova.“ Precedí uštipačne pomedzi zuby. Presne toto som nechcel, vrátiť sa k bežnému spôsobu dorozumievania medzi našimi dvoma fakultami. Čiže k vrčaniu ironických poznámok jeden na druhého.
„Alebo mám skôr žasnúť ako sa do šiesteho ročníka dostal niekto kto ani nevie čítať?“ Mňa nevyprovokuješ, na to zabudni. Na Remusovej tvári sa usadí nepríjemný úsmev akoby mal dočinenia s veľmi otravným a rozmaznaným dieťaťom.
„Ty si to chcel.“ Upozorní ho dopredu. „Už pred tým som sa ťa pýtal za čo mi ďakuješ a preto som si myslel, že to musí byť jasné aj podpriemerne inteligentnej opici. Obsah slov chápem, len neviem čím som si ich zaslúžil.“ Nemá rád sarkazmus, ale keď si niekto koleduje vie to vrátiť. Severus nečakajúci práve od neho niečo také akoby pod tlakom tých slov ustúpi ešte o niekoľko krokov dozadu. Naprázdno otvorí a zavrie ústa, uvedomí si, že tadiaľto cesta nevedie.
Pár sekúnd upiera zamyslený pohľad na zem. Keď ho od nej konečne odlepí chce prehovoriť, ale na konci chodby sa ozvú rýchlo sa približujúce kroky sprevádzané hlasy.
„Musím ísť.“ Špitne len potichu Severus a už sa stráca za rohom.
„Po...čkaj.“ Neviem ako sa stadeto dostať! Zakňučí Remus aj keď už len pre seba. Chápe, že nech ide ktokoľvek bolo by zvláštne keby ich videl rozprávať sa ale...
„Hej! Čo tu robíš?“ Zaznie nepríjemne vysoko položený, podozrievavý hlas jedného z húfu slizolínskych dievčat. Všetky po ňom zamračene a opovržlivo pokukujú. Asi musím byť blízko ich klubovne.
„Nič a aj keby nemyslím, že sa vás to týka...dámy.“ To posledné mu akosi nešlo na jazyk, pretože nech už boli dievčatá zo slizolínu čokoľvek tak určite nie dámy. Všetky do jednej sa zatvárili urazene, rozhodli sa ho ignorovať aby mu ukázali, že je pre ne asi taký dôležitý ako hmyz na podrážkach a s nosmi nahor pokračovali v ceste a rozhovoroch.
Remusovi odľahne, ale len na okamih pretože si vzápätí uvedomí, že má dosť veľký problém. Kde to som? Tu dole sa vážne nik nevyzná, až na členov istej fakulty, ktorý tu majú spálne. Pokoj, vrátim sa tou istou cestou, ktorou som prišiel.
Lenže to sa ukázalo ako nemožné. Keď sledoval Severusa nedával pozor na cestu, aj keď v spleti kľukatých chodieb by sa stratil asi aj tak.
Keby aspoň neboli všetky rovnaké! Rozčuľuje sa pričom má taký nepríjemný pocit, že tie zamrežované dvere už míňa po druhý krát.
Nechce si to priznať, ale pomaly začína panikáriť. Ak sa stadeto čoskoro nedostanem zmeškám ďalšiu hodinu! Hneď ako to dopovedá uvedomí si, že tá už je najskôr u konca, no nenechá sa tým vyviesť z miery a ďalej sa venuje výberu tej správnej cesty. Stojí totiž na akejsi križovatke chodieb. Má na výber z troch, vlastne štyroch (ak rátame aj ten, s ktorého práve prišiel) smerov.
Skvele, teraz kade?! Nazerá raz do jednej, raz do druhej, ale ani jednu chodbu si s určitosťou vybrať nevie. Nakoniec pokrčí plecami v geste, ktoré nikto iný okrem všade prítomných krýs aj tak nevidel a vydá sa rovno.
Po pár ďalších odbočeniach sa dostane na miesto čo mu príde tak nejak povedomé. Nevie síce, či je to tým, že už tu blúdi pomerne dlho, alebo to tu už videl pred tým, ale zacíti aspoň slabú iskierku nádeje.
Na chodbe sú iba jedny z najväčšou pravdepodobnosťou zamknuté dvere, no za pokus nič nedá. Pristúpi k nim, potlačí kľučku nadol a zaprie sa do nich. Ide to ťažko akoby ich už veľmi dlho nikto neotváral, ale predsa.
Zrazu sa však zaseknú a škára ešte nie je dosť veľká aby sa tam Remus dostal, ani len hlavu by ňou neprestrčil.
O kúsok poodstúpi a celou svojou váhou do nich vrazí. Hrdzavé pánty zaškrípu, staré drevo zavŕzga a dvere sa otvoria dokorán. Popri tom všetkom len okrajovo začuje jemné klepnutie niečoho o kamennú podlahu, nevníma to.
Vstúpi do priestrannej miestnosti, kedysi asi využívanej ako učebňa pretože v rohu stoja na sebe naskladané staručké lavice a stoličky. Všade poletuje prach. Tak tu určite veeeľmi dlho nik nebol. Pomyslí si keď sa mu pár prachových zrniečok dostane do nosa a on ho mohutným kýchnutím rozvíri ešte viac. Dvere sa za ním hlasno zatresnú.
Nevenuje tomu pozornosť a poberie sa k asi jedinej veci čo zostala na svojom mieste, a to ku katedre. Je na nej usadená hrubá vrstva prachu a nohy pomaly začína obrastať pleseň. Pri toľkej vlhkosti sa ani niet čomu čudovať.
No nič idem preč, musel som sa mýliť. Otočí sa a prejde k teraz zatvoreným dverám. Chce ich otvoriť, no nejde to. Nech sa snaží ako chce držia pevne. Čupne si, privrie jedno oko a druhým nakukne do kľúčovej dierky.
Do prdele! Zámka musela nejak zacvaknúť! Skvele ešte sa tu aj zamknem!! Absolútne úžasné! No nevadí o chvíľku som vonku. Siahne do zadného vrecka kde nosieva paličku a...nič, je prázdne. Čože?! Kde je? Horúčkovito sa neohrabanými prstami prehrabuje vo všetkých vreckách, ale nemá ju. Kde môže byť?! Zrazu si ako blesk z jasného neba (nebyť toho, že je niekoľko stôp pod zemou) uvedomí kde asi by mohla byť.
Keď som otváral tieto dvere...ten zvuk! Neexistujúce kolieska v jeho hlave konečne zapadnú na správne miesta.
„Sakra!!“ Uľaví si, no že by sa potom cítil lepšie sa nedá povedať. Chvíľu chodí do kruhu a premýšľa. Pokúsi sa vylomiť zámku, no neúspešne rovnako ako všetky pokusy o vyrazenie dverí.
Nakoniec sa z boľavým plecom posadí na chladné kamene a oprie sa chrbtom o stenu. Je unavený, je mu zima a poriadne si v tej tme nevidí ani na špičku nosa.
Problém je, že aj keby som volal o pomoc nikto by ma tu nepočul. Steny sú tu hrubé. Jedine keby práve niekto prechádzať okolo, ale táto chodba nepôsobí ako často používaná. Musel by som mať poriadne šťastie. Preberá si Remus situáciu.
Nemôžem urobiť úplne nič! Môžem tu len sedieť a čakať kým ma nenájdu. Táto myšlienka by sa mu nepozdávala ani keby uviazol na nejakom útulnejšom mieste, nieto ešte v nepríjemnom myšami a hmyzom prelezenom žalári.
Skrčí kolená a objíme si ich rukami. Ale je tu hrozná kosa. Dýchne si do dlaní aby si ich zahrial a so zdesením sleduje bielu paru, svoj dych.

Opustenou tmavou chodbou sa nesie rýchly dupot podrážok o kameň, mieša sa z plytkým dychom bežiaceho. Náhle kroky ustanú. Mladík prudko zastane až mu pramene čiernych vlasov poskočia a padnú do tváre. Prekvapené oči upiera na ten nečakaný predmet ležiaci na zemi.
Čupne si a chytí tenkú drevenú paličku do rúk. Sústredene na ňu hľadí, v tom šere ju nespoznáva, ale je to možné. Ostatne ako inak. Vstane a otočí sa k dverám, pri ktorých prútik ležal.
„Remus?“ Prehovorí potichu smerom k dverám. Čaká, no odpoveď spoza nej neprichádza.
„Remus?!“ O niečo hlasnejšie, ale stále nič. Pritisne k drevenej doske ucho a pokúša sa rozoznať nejaké zvuky. Bezvýsledne.
Už chce odísť, no nedá mu to. Po hodine a pól má konečne prvú stopu po tom, že tu Remus vôbec bol. Siahne na kľučku lenže je zamknuté. Vytiahne teda svoj vlastný prútik, namieri ho na mechanizmus a zašepká zaklínadlo.
Zámka cvakne, dvere sa bez problémov otvoria. Opatrne vojde dnu. Takmer vyskočí z kože od ľaku keď sa mu z ničoho nič čosi obtrie o nohu. Vyletí z miestnosti a vystrašene hľadí na tmavý tieň, ktorý sa pomaly zosunie na podlahu.
Ani sa len nepohne. Keď sa chvíľu nič nedeje odváži sa prísť k tomu bližšie. Ako sa vzdialenosť zmenšuje všimne si, že ten tieň má celkom ľudské proporcie. A nielen to, otočí dotyčného na chrbát a...
„Remus?“ Šepne keď zbadá jeho tvár. Má úplne ľadové ruky. Uvedomí si Severus, omylom totiž zavadil o jeho dlaň. Ak tu trčí od vtedy čo som odišiel... Bodne ho výčitka.
Prevlečie si cez hlavu hábit, pod ktorým má aj tak ešte normálne oblečenie a premrznutého Remusa do neho zabalí. Ach, a čo teraz? Už viem!
Znova chytí prútik, ktorý ani nestihol odložiť a vykúzli na dlážke malý ohníček. Bezvedomé telo položí vedľa a sám sa tiež usadí čo najbližšie k zdroju tepla. Natiahne k nemu omrznuté dlane.

„Č-čo sa deje?“ Cez polozalepené viečka rozozná len ostré svetlo sálajúce z jedného bodu a niekoho nejasné obrysy. Cíti ako sa mu do celého tela rozlieva teplo. Remus sa snaží posadiť. Príliš sa mu to nedarí, jeho svaly sú ešte príliš skrehnuté. Postava vedľa neho sa ani len nehne aby mu pomohla.
Po chvíli trápenia sa mu to podarí a on sa môže už bystrými očami rozhliadnuť po miestnosti. Je dokonale zmetený až do momentu keď zrakom spočinie na jeho tichom spoločníkovi hľadiacom do plameňov. Už si spomínam, ale čo tu robí?
„Áno?“ Spýta sa Severus, medzi časom si totiž všimne ako sa na neho Remus mračí.
„Čo sa stalo?“ Odpovie otázkou.
„Neviem čo sa stalo, keď som ťa tu našiel už si bol v bezvedomí. Asi podchladenie.“ Opáči, siahne si do vrecka a vytiahne Remusov prútik. „Na.“ Pri podávaní sa ich prsty na okamih letmo dotknú. Obaja pocítia jemné mravenčenie vychádzajúce z toho miesta.
„Ď-ďakujem.“ Zakokce sa a je rád, že je tu taká tma inak by červeň na jeho lícach bola priam neprehliadnuteľná. Strčí paličku na jej misto do zadného vrecka.
„Nie je začo.“ Postaví sa a otočí sa na odchod. Nie! Po druhý krát nie!
„Stoj!“ Skôr prosba než čokoľvek iné pretože ten čo ju vysloví sa zatiaľ ani nie je schopný postaviť.
„Mám tvoj hábit.“ Prejaví sa Remusova všímavosť.
„Pravda.“ Len suché konštatovanie. Obzrie sa cez rameno na sediacu postavu vo svojom hábite s polovice ponorenú v tieni a z druhej strany osvetlenú oranžovým plameňom. Atmosféra v miestnosti rýchlo zhustne.
„Prečo si ma hľadal?“
„Nehľadal.“
„Ale...!“
„Bola to len náhoda.“ Remus má na jazyku nie jednu sprostú odpoveď, je mu nad slnko jasné, že sú to len kecy, no radšej ich všetky prehltne. Nechce sa hádať.
„Aha.“ Dostane zo seba namiesto toho. „Koľko je hodín.“
„Neviem, ale určite je po večierke.“ Vo vzduchu priamo visia nevyslovené otázky a nepríjemné ticho sa prehlbuje. Severus si potichu vzdychne a posadí sa naspäť na chladnú zem.
„Niečo sa ťa spýtam.“
„Môžeš to skúsiť.“
„Nejde o to či môžem, ale o to či mi odpovieš.“
„Môžeš to skúsiť.“ Zopakuje a v jeho temných očiach sa odráža lesk tancujúceho plamienka vrhajúceho na jeho tvár zvláštne tiene. Remus sa zamyslí ako bude najlepšie položiť otázku, na ktorú mu pred tým očividne odmietol odpovedať. Na druhú stranu teraz tak nešteká a vyzerá omnoho pokojnejšie...no uvidíme.
„Čo som urobil, že si zaslúžim tvoju vďaku?“ V Severusovej tvári sa nepohne ani sval, akoby tú otázku čakal, no pritom až do poslednej chvíle dúfal, že nepadne.
„Ak mám byť úprimný...“ Pamätný deň, mal by som to zapísať do kalendára! Úprimný slizolinčan, viac než len nezvyčajné.
„...nečakal som, že to niekedy budem musieť vysvetľovať a...ja vlastne...“ Evidentne je v koncoch a nevie ako ďalej. To sa u Severusa Snapea často nevidí, aspoň čo sa rozhovorov týka.
„...ani poriadne neviem.“ Keď vidí ako podráždene sa Remus zaškľabí nad takým zatĺkaním pokračuje.
„Takto, nechápem prečo si každý boží deň sedel pri mojej posteli a asi to ani do smrti nepochopím, ale nech už tá pozornosť mala akýkoľvek dôvod, veď mi to môže byť ukradnuté...proste, stalo sa.“ Až teraz si uvedomí aký musí byť Severus osamelý. „Neviem aké si mal dôvody a radšej to ani nechcem vedieť.“ Pri tej vete sa Remus trochu nahnevá, trochu zahanbí, ale najprv poriadne zamyslí nad jej významom.
„Ten pergamen som založil na stranu kde začínal posledný z príbehov, ktoré si čítal...“ Zahryzne si do spodnej pery a pritiahne nohy bližšie k telu. Zmocňuje sa ho akýsi zvláštny druh úzkosti. „...pretože keby som si ho nevypočul nenapísal by som to na ten pergamen a doteraz by som bol...na teba naštvaný.“ Už sa nedíva na toho, ktorému to hovorí, zase smutne pozoruje ohníček netušiac aký reťazec myšlienok tým prehlásením odštartoval v Remusovej hlave.
Práve povedal, že bol na mňa...nahnevaný? Iba? Človeku, ktorého z hĺbky duše nenávidíte niečo také nepoviete. Pritom nemá absolútne žiadny dôvod byť na mňa naštvaný. Áno pochopil by som keby ma neznášal (na to by mal dobrý dôvod, aj keď som sa na jeho šikane nikdy príliš aktívne nezúčastňoval...) alebo niečo na ten spôsob...
Zatají dych, náhle sa mu niečo vybaví a všetko sa razom javí jasnejšie. Ten pohľad vtedy pri jazere! A to určite nebolo po prvý krát čo ho na mňa upieral! On chcel, nie on ma prosil aby som ich zastavil! A štvalo ho, že som to neurobil. Ale ako mohol čakať...? Prečo práve...? Ako vedel...
Nadýchne sa a zaplaší všetky zmätené otázky. Vyvstane z nich len jedna.
„Prečo ja?“ Vysloví to potichu, no k Severusovím ušiam to napriek tomu doľahne.
„Čože?“
„Prečo si sa pri tom jazere díval na mňa, prečo chceš pomoc alebo čo to vlastne chceš práve odo mňa?!“ Hľadia si z očí do očí a Remus si je istý, že v tých druhých sa aspoň na momentík mihne pochopenie. Sekundy bežia. Severus žasne ako rýchlo si to dokázal dať dohromady.
Otvorí ústa, chce odpovedať, ale...nič mu nenapadá. Jeho povestná výrečnosť sklamala. Skúmavo sa zahľadí do tváre pred sebou, snaží sa niečo splácať dokopy. Hlavný problém s klamaním je ten, že keď to najviac potrebujete nič uveriteľné vám nenapadne. Inak to nie je ani teraz. Možno by som mohol povedať pravdu...na druhej strane možno veci môžu byť omnoho jednoduchšie...alebo naopak. Preblesne mu ešte hlavou nepríjemná poznámka.
Sklopí zrak, do očí mu padnú Remusove pery. Je dosť blízko...ani som si pred tým nevšimol...
Lenže ten začína byť už nervózny. Potichu ckne netušiac z akých úvah práve Severusa vytrhol.
„Hmm?“ Trochu sa skloní aby boli na rovnakej úrovni očí. Jeho spýtavý pohľad by nik dlho nevydržal.
„Pretože...“ Vetu nedokončí, teda aspoň nie tak ako by Remus čakal. Natiahne sa letmo akoby len obtrie svoje pery o tie jeho. Len jemný dotyk, ako pohladenie vánku, skoro sa nedá nazvať bozkom.
Už nemusí vravieť nič, v tom čo práve spravil bolo všetko. Ten dotyk, bozk bol ďaleko výrečnejší a zrozumiteľnejší než akékoľvek slová sveta. Tie by tu beztak boli zbytočné.
Bez toho aby sa na Remusa čo i len pozrel odvinie si z jeho tela svoj hábit a odíde. Mlčky.

Toho dňa, tú hodinu, ten moment si obaja niečo uvedomili. Severus, že už nedokáže a ani nechce len z diaľky pozorovať. A Remus pochopil čo sa s ním v posledných dňoch dialo, dalo by sa povedať, že mozog prišiel na to čo srdce a telo vedelo už dávno.

Zo stromu opadne aj posledný osamelý lístok, polia Rokfortského areálu zapadnú prvým snehom, ku ktorému sa onedlho pridajú ďalšie a ďalšie centimetre belostnej prikrývky.
„Hej! Kam sa zase tak ženieš?! Pomaly!“ Karhá ho James keď skoro prevrhne už druhé kreslo. Náhliaci sa mladík len pokrčí plecami, niečo nezrozumiteľne zamrmle a už mizne v portrétovej diere, východe s chrabromilskej klubovne.
„Strašné ten sa raz niekde zabije.“ Posťažuje sa ešte a znova sa venuje škatuľke čokoládových žabiek z Vianoc.
„Podľa mňa niekoho má.“ Ozve sa zamyslene Sirius. Strapatý chlapec sa takmer zadusí príliš veľkým kusom čokolády, ktorý práve prežúva.
„Remus?! Ako si na to, prosím ťa, prišiel?“ Nedá mu to nespýtať sa, aj Peter spozornie.
„No, neustále niekde lieta a aj keď je náhodou s nami tak duchom neprítomný, s hlavou v oblakoch.“
„Chápem, vlastne to znie celkom logicky.“ Uškrnie sa. „Mnohé by to vysvetľovalo.“
„Mňa by len zaujímalo koho.“ Prehodí ešte Sirius naoko len tak do vetra, lenže kamaráti čo ho dobre poznajú v tom započuli jasnú výzvu.

„Prepáč, že meškám.“ Vypľuje zo seba pred tým než sa vyšťavene zvalí do neobsadeného z dvoch kresiel.
„Už som si zvykol.“
„Ak to má byť provokácia...!“
„Iba konštatovanie.“ Asi by mu na to ešte čosi povedal ale najskôr musí nabrať dych čo stratil niekde po ceste.
„Hm, kde si bol minule?“ Spýta sa Severus síce vyrovnaným hlasom, no Remus ho pozná až pridobre aby vedel svoje. Je mu jasné, že sa musí naozaj veľmi premáhať aby mu neuštedril aj poriadne štipľavú poznámku.
„Ach to...prepáč, mal som niečo iné.“ Pri tých slovách jeho samého strasie. Spomenie si na ten žiarivý dokonale okrúhli mesiac na atramentovej oblohe.
„Aha.“ Našťastie nepatril k ľudom, ktorý majú potrebu byť informovaný o každom kroku svojho priateľa. Len chcel vedieť prečo som neprišiel, musel tam dosť dlho čakať. Tlačí ho svedomie a cíti sa previnilo, rád by mu povedal ako to s ním v skutočnosti je. Lenže sa bojí reakcie. Potrasie hlavou aby tie ťaživé myšlienky striasol a vykúzli na tvári jemný úsmev.
Zodvihne sa a prejde k druhému kresielku. Už nabral stratený dych a ruky položí na opierky po jeho stranách. Osobu v ňom sediacu tam tak uväzní. Mlsne si olizne suché ústa.
„No, ale teraz som tu...kde, že sme to minule skončili?“ Zapradie stále tichším hlasom plným hravosti.
„Nespomínam si.“ Schladí ho dotyčný, ale nie dostatočne.
„To ti to budem musieť pripomenúť.“ Skloní sa k bledej pokožke jeho šije a dlaňou zablúdi k zapínaniu jeho hábitu. Vedel, že dnes toho pod ním už veľa nemá.
Čo však Remus netušil, ostatne keby áno rozhodne by nebol taký odvážny, že dvere za jeho chrbtom už nie sú tak úplne zatvorené...

„Keby som to nevidel na vlastné oči neuverím.“ Dostane zo seba Sirius, ktorý je stále mimo. Všetci už sú naspäť v klubovni a s prázdnymi výrazmi čumia na dosku stola kopcovito založenú obalmi od všelijakých sladkých, slaných jedál čo do seba za dnešné poobede nahádzali.
„Nikdy by som...“ Nedopovie, nenachádza správne slová. Ono celkovo homosexualita je v čarodejníckom svete prísne tabu. Aspoň sa tak všetci na verejnosti tvária, ale to by bola táto trojica ešte ochotná prehryznúť. Čo už im však vonkoncom nešlo do hlavy bolo...
„Ale prečo Snape?!“ Vysloví Sirius po dlhšej odmlke otázku, ktorá asi ich všetkých trápi najviac. Celé im to príde ako nejaký bláznivý pokrútený sen, z ktorého sa majú každú chvíľu prebudiť. V to aspoň tajne dúfajú.
„Je jedno prečo, na hlavu je, že vôbec.“ Začne James. „Veď je to ako zrada!“ Zasyčí neuveriteľne naštvane, čo dokonale odpovedá jeho momentálnym pocitom. Tá zlosť však nie je namierená ako by možno každý čakal proti Remusovi.
„Keď sa mi ten malý slizolínsky had dostane do rúk!“ Peter horlivo prikyvuje, no Sirius vyzerá, že je v inom svete.
„Hm, tiež by som mu najradšej nakopal prdel, ale mám lepší nápad!“ Na tvári sa mu roztiahne úškrn, na ktorý by mohol byť hrdý aj samotný vládca pekiel.

Uhľovočierne oči s podozrením hľadia na skoro čistý kus pergamenu čo mu pred chvíľkou pristál v podobe malinkého lietadielka na lavici. „Zajtra, pred západom Slnka, pri zúrivej vŕbe“ Podpísaný bol Remus.
Nech sa na to díva ako chce zdá sa mu ten odkaz viac ako len zvláštny. Po prvé o schôdzkach si dávajú vedieť viac dopredu, nie len deň pred tým a potom...pred západom Slnka...písavali presný čas nie niečo takéto. Tiež sa ešte nestretli vonku a neposielali si papiere cez hodiny...proste sa mu to nejak nezdá. Stále je tu síce možnosť, že sa Remus pokúša byť romantický, no aj tak...
Slughorna stojaceho nad jeho kotlíkom a karhajúceho ho za dnešnú neobvykle nepozornú prácu vníma len okrajovo. Ukradomky hodí cez plece pohľad na Remusa. Ten je sklonený nad krájaním akýchsi fialových byliniek. Asi som len prehnane podozrievavý, písmo je nepochybne jeho a nech už mu ide o čokoľvek tak sa to v dohľadnej dobe aj tak dozviem.
Zaplaší ostatné pochybnosti a opäť sa venuje bublajúcej tekutine v kotlíku.

Je večer, žeravé slniečko pomaly padá do mora čiernych kopcov. Cez veľkú zasneženú lúku sfarbenú krvavými lúčmi do ružova sa ponáhľa mladík v čiernom hábite. Zastaví sa, v úctihodnej a zároveň bezpečnej vzdialenosti od agresívneho stromu. Obzerá sa dookola, no zatiaľ široko ďaleko nikoho nevidí.
Pošúcha si skrehnuté ruky a jeho pohľad neustále smeruje k hradu. Zrazu sa spoza mierneho kopca vynorí tiež v plášti zahalená postava. Rýchlo sa blíži. Spoznal by ju aj potme.
„Remus.“ Šepne pre seba a slabo sa usmeje, je rád, že ho vidí. To sa však o tom druhom povedať nedá. Už zo vzdialenosti niekoľkých metrov rozpozná Severus výraz v jeho tvári. Čo sa deje? vyzerá...vydesene? Možno prekvapene, ale rozhodne nie milo prekvapene.
„Čo tu robíš?“ Oborí sa na neho hneď ako k nemu dobehne.
„Čo asi? Čakám na teba.“ Bráni sa.
„Prečo?“
„No...ech...ten odkaz.“ Pohotovo vytiahne z vrecka navlhnutý kus perganemu.
„To som nepísal ja!“ Protestuje Remus okamžite ako to uvidí. Tak už mi je jasné prečo sa Paroháč, Tichošľap a Červochvost vytratili tak skoro! No zatlačí tú myšlienku do úzadia, to bude riešiť neskôr.
„Nie? Ale kto iný a navyše si tu. Potom čo...?“
„To je jedno, musíš vypadnúť.“ Povie rýchlo keď si uvedomí situáciu.
„Čože? Prečo a vôbec...“
„Na vysvetľovanie teraz nemáme čas, bež!“ V hlase mu zaznieva narastajúce zúfalstvo. Musím ho z tadeto predsa nejako dostať! Lenže ten si len dupne a založí ruky na prsiach ako rozmaznaná princeznička. Remus prevráti oči v stĺp. Na to vážne nie je čas, čo nevidieť vyjde Mesiac.
„Severus prosím, musíš stadeto čo najrýchlejšie odísť.“ Nervózne sleduje ako sa posledné slnečné svetlo vytráca, krajina tmavne prirýchlo. „Prosím! Všetko ti potom vysvetlím, ale teraz choď!!“ Mladík zostane zarazený tým prosebným tónom a zúfalstvom.
„Čo sa...?“
„Bež!!“ Polozavrčí Remus a vzápätí vzhliadne k oblohe. Dnes ju kryjú mnohé oblaky, nevidno väčšinu hviezd. Z východu sa šíry ohromný tieň. Začína noc.
Spomedzi hŕstky mrakov vykukne na večerný svet Mesiac. Krásny striebristý kotúč, dokonale okrúhli. Remusovy sa rozšíria zreničky.
„Je neskoro.“ Prehovorí takmer nečujne. Cíti ako sa jeho svaly napínajú, zmysli zbystrujú v krvi prúdiacej jeho žilami sa začína prebúdzať divokosť vlčích predkov.
Už to začína. Posledná ešte ľudská myšlienka pred tým než sa vlády nad meniacim sa telom zmocní zviera.
Severus stojí ako prikovaný. S otvorenými ústami sleduje ako sa mu telo milenca doslova mení pred očami.
Svalová hmota sa napína a rastie, mohutnie spolu s celým telom. Hábit zrazu primalí sa trhá a nahú kožu pokrýva rýchlo rastúca sivá srsť. S prstov rúk a nôh vyrazia namiesto nechtov dlhé desivo zahnuté pazúry. V miestach kde končí chrbtica vyrazí chlpatý chvost. Najdrastickejšou zmenou však prejde tvár. Taktiež ju pokryjú šedivé chlpy, horná aj dolná čeľusť sa predĺži, uši posunú nahor hlavy a oči...zo zreničiek sú len dve úzke štrbiny.
Celú premenu sleduje zo zatajeným dychom, Srde mu takmer netlčie. Keď sa k nemu poloľudská, no viac vlčia beštia otočí a nasaje nosom jeho pach ani sa nehne. Hlas v jeho hlave kričí na poplach, no on nie je schopný akéhokoľvek pohybu.
Z tlamy vlkodlaka trčia ostré zažltnuté tesáky. Z jeho hrubého svalnatého krku sa vyderie hrdelné zavrčanie. Stále hlasnie a šelma odhalí krvavočervené ďasná.
Severus si je istý, že hľadí smrti do očí. Nedokáže urobiť jediný krok. Zavrie oči a čaká na úder, o ktorom je presvedčený, že bude smrteľný.
Počuje svišťanie mohutnej tlapy vzduchom, cíti ako sa pazúry pretrhnú látku a ponoria do jeho mäsa z rovnakou ľahkosťou ako nôž do masla. Bolí to, ale Severus vie, že už to nebude dlho trvať, vlkodlaci zabíjajú rýchlo.
Stane sa však niečo s čím nepočítal. Mocný úder ho odmrští na stranu, preč z dosahu vlčích drápov a tesákov.
„Ach.“ Keď narazí na tvrdú, zmrznutú zem telom sa mu preženie nová, omnoho ostrejšia vlna bolesti. Látka hábitu na jeho boku vlhne. Ťažkne horúcou krvou, ktorá anjelsky biely sneh zafarbí načerveno.
Severus otvorí oči. Vidí rozmazane, ale jasne rozozná elegantnú siluetu jeleňa stojaceho pred ním. Potom sa mu zatmie pred očami a on upadne do milosrdného bezvedomia. A v tejto temnote neexistuje žiadny chlad, bolesť ani pošpinený sneh.

„Ste normálny?! Mohol som ho zabiť!“ Kričí Remus, je slabí, ledva sa drží na nohách, ale vrie v ňom zlosť.
„A nebyť Jamesa aj by sa stalo!“ Bráni Sirius.
„Ale nebyť vášho stupídneho nápadu nemusel tam ani byť!“
„Nechceli sme aby sa mu niečo stalo! Čakali sme, že utečie! Keby bol normálny...“
„To je jedno, nezáleží na tom čo ste chceli, nechceli alebo mysleli! Urobte mi láskavosť a nabudúce radšej nemyslite!“ Je až hysterický.
„No bóže, aj keby sa ti dostal pod pazúry zase toľko by sa nestalo!“ Samozrejme, že to Sirius nemyslel vážne, lenže tým si už Remus vôbec nebol istý.
„Ste banda bezohľadných idiotov.“ Zdvihne sa a napriek bolesti prestupujúcej snáď každým svalom vybehne z izby. To boli posledné slová, ktoré im k tomu povedal a nielen k tomu.

Od tej doby som sa s nimi normálne nerozprával. Snažili sa, ospravedlňovali, asi im to vážne bolo ľúto. No vtedy som im to neveril, ani teraz si tým nie som celkom istý. Ale ak im to aj bolo ľúto, tak jedine preto, že tým zničili naše priateľstvo.
Aj keby som im chcel odpustiť, nedokázal by som...už by to nikdy nebolo ako pred tým. Lenže ako niekto môže, ako dokáže odpustiť tomu čo už dva krát ohrozil život osoby pre neho najcennejšej? Nechápem, rád by som, ale nechápem. Asi som sa vtedy mal viac snažiť pochopiť to, pochopiť ich.
No nesnažil a doteraz to ľutujem. Neviem čo by sa stalo keby som im to dokázal odpustiť, ale stále...stále je tu možnosť, že nie takto! Trpké myšlienky, jedna horšia než druhá trápia ubolenú dušu už veľmi dlho.
Ešte teplý prázdny hrnček s klepnutím položí na parapetnú dosku okna, cez ktoré sleduje upršanú krajinu. Všetko je také šedivé a smutné, dokonalý obraz Remusovej duše.
Možno by James s Petrom ešte žili a Sirius nehnil za niekoľkonásobnú vraždu na doživotie v Azkabane. Neviem, či by som mohol nejakú s tých vecí ovplyvniť, lenže...to je to, ja neviem. No napriek prietrži mračien každý vie, že za niektorým z nich sa ukrýva hrejivé slnko schopné rozohnať aj tú najväčšiu temnotu.
„Remus?“ Pretrhne tok melancholických úvah milovaný hlas.
„Áno?“ Otočí sa od okna a pozrie na chlapa stojaceho za veľkým stolom zaprataným toľkými sklenenými nádobami, flakónikmi a kadečím iným na prípravu elixírov, že drevo pod nimi skoro nie je vidieť.
„Ten lektvar, už je hotový.“ Povie hlbokým zamat pripomínajúcim hlasom. Dlhými štíhlymi prstami objíme hrdlo niekoľkých špinavých baniek a odnesie ich k umývadlu v kúte. Remus ho zamyslene sleduje. Keď má tie vlasy zviazané stuhou a nepadajú mu do tváre vyzerá výnimočne dobre.
Pousmeje sa nad tou myšlienkou. Asi je to preto, že ho tak nevidím často. Úsmev sa ešte prehĺbi a s ním aj drobné vrásky okolo očí.
Vstane z mäkkého, pohodlného kresielka a prejde za Severusov chrbát. Zdvihne ruky a ovinie ich okolo jeho hrudného koša. Hlavu si položí na jeho plece a zozadu sa k nemu tuho pritisne.
Severus ako by nič ďalej šikovne umýva krehké sklo. Až po chvíli keď je s prácou hotový a rád by ich poukladal do poličiek, kde je ich miesto prehovorí.
„Dnes si dáky prítulný.“
„Vždy som prítulný.“ Zakňučí a na znak toho, že neklame si ho k sebe pritúli ešte silnejšie.
„Dnes enormne.“ Remus by sa už začal rozčuľovať, vždy je príliš vzťahovačný ale videl ten jemný náznak úsmevu na Severusovej tvári a počul chlácholivý podtón jeho hlasu.
„Nezaujíma ťa prečo.“
„Nie je ťažké uhádnuť to.“
„Tak schválne.“ Vyzve ho nech pokračuje. Z nejakého dôvodu má chuť počúvať ho. Zavrie oči.
„Za pár dní je spln a navyše sa zajtra vraciaš na miesto, ktoré si veľmi dlhú dobu nenavštívil. Na každom rohu tam na teba budú číhať spomienky či už šťastné, alebo nie.“
„To je pravda.“ Šepne potichu Remus. Zajtra začína školský rok. A on nastupuje v Rokforte ako nový učiteľ obrany proti čiernej mágií.
To miesto vzal hneď z niekoľkých dôvodov, aj keď Severus bol najskôr proti. Dostane možnosť spoznať syna mŕtveho priateľa zo školských lavíc a pokúsiť sa ho ochrániť pred ďalším starým známym, ktorý pred niekoľkými dňami ilegálne opustil múry Azkabanu. Aspoň takto sa pokúsim odčiniť staré krivdy. Smutne pozrie von cez okno na skoro plný mesačný kotúč opäť sa mu roztiahnu kútiky úst. A navyše, uvidím Severusa častejšie než raz za pól roka.

VS- Výrus Pr.

2009-01-02T17:16:00.003+01:00

Prológ (ďakujem za upozornenie Kagome/Kurama, niekedy si fakt nedávam pozor na to čo píšem =_=")
varovanie: no zatiaľ asi žiadne, ale keďže sa mi nebude chcieť vypisovať varovanie každým dielom napíšem sem všetko z čoho by vás mohlo potenciálne klepnúť v tých budúcich ;): shonen ai, vulgarizmy (pokúsim sa eliminovať) a vampirizmus, možnože sa neskôr (nič nesľubujem) blejskne aj nejaké to yaoi
poznámka: je to len úvod, kratučký a veľa vám to neprezradí, ale sľubujem, že hneď 1. kapitola bude lepšia (nesľubuj čo nemôžeš splniť...no pokúsim sa) A chcela by som tento konkrétny cyklus venovať...*fanfáry*...Mekachimeke-chan!! ;) *búrlivý potlesk* snáď sa Ti (a aj všetkým ostatným) bude páčiť.

V priestrannej miestnosti panuje tma. No predsa len sem cez sklenené tabule okien zaberajúcich celú vonkajšiu stenu bytu vnikajú tlmené lúče pouličných lámp. Vlastne len jednej jedinej funkčnej na tejto ulici. Svetlo zahaľuje nábytok do matnej oranžovej. Cez plastové okná dnu nepreniknú ani hlasné zvuky nočnej premávky.
V izbe je teda okrem tichúčkeho vrčania počítača a pomalého dychu osoby sediacej na veľkom gauči absolútne ticho. Zelené svetielko na dolnom okraji monitora ohlasuje pohotovostný režim aj keď obrazovka je čierna. Zrazu vzduch ako výstrel pretne zvuk trieštiaceho sa skla, nasledovaný len jedným slovom.
„Sakra!“ Nič vhodnejšie mi na zhodnotenie situácie nenapadlo.
Chlap na sedačke ťukne do myši a obrazovka sa okamžite rozžiari. Na tvár mu dopadne nezdravé nazelenalé svetlo. Jeho mladá tvár tak vyzerá ešte horšie ako zvyčajne. Napriek veku má prepadnuté líca, váčky od nevyspatia pod očami a celkovo je o pár odtieňov bledší než by sa patrilo.
Čupne si a pustí sa do zbierania črepov z niečoho čo ešte pred chvíľkou bol vysoký pohár na víno s dlhou úzkou stopkou. To bol geniálny nápad piť potme! Asi som chcel nepríjemné myšlienky a pocity utopiť nielen v chlaste, ale aj v temnote. O tú v poslednej dobe nie je núdza.
„Ach!“ Povzdychne si nahlas. Som ja ale šťastkár, to červené víno sa bude na tom bielom koberci nádherne vynímať.
Postaví sa a hodí črepy na stolík.
„Sss!“ Skne skôr prekvapene ako bolesťou. Zdvihne si ruku s poraneným prstom pred oči. Cez celé bruško ukazováka sa tiahne škrabanec. Približne v jej strede, kde je ranka najhlbšia sa tvorí tmavá perlička. Stále sa zväčšuje až nakoniec stečie a kvapne na stolík, niekde doprostred toho ostrého skla zanechávajúc za sebou krvavú čiaru.
Neprítomne na to upiera akoby zhypnotizovaný pohľad. Kvapka za kvapkou opúšťa jeho telo tá vzácna, životodarná tekutina. Prekonáva pud strčiť si krvácajúci prst do úst...a možnože to všetko začalo práve tu...pud...
Spoza pootvorených dverí do čiernej chodby k jeho ušiam doľahne akýsi zvuk. Strhne sa, preberie a otočí pozornosť tým smerom. Znelo to ako keby niekto zhodil dáždnik čo som oprel o stenu vedľa dverí. Ale to sa mi mohlo pochopiteľne iba zdať.
„Je tam niekto?“ Nič, žiadne odpoveď neprichádza. Asi to nič nie je. Ostatne je možné a dosť pravdepodobné, že už mám slišiny. Cítim sa tak unavene. V poslednej dobe toho na mňa bolo proste príliš.
Chce si sadnúť naspäť na sedačku, no niekde v polovici cesty mu svaly definitívne vypovedia službu. Sťažka dopadne na jeden z mäkkých vankúšov povaľujúcich sa na nej. Zažmúri do, pre oči zvyknuté na tmu priam oslepujúceho, svetla PC obrazovky. V pravom dolnom rohu nenápadne svietia štyri malinké čísla. 03:57.
Aha, skvele! O koľkej, že to mám byť v práci? O šiestej. Tak to bude teda sranda! Práca...bože to je komické! Väčšina ľudí v mojom veku chodí do školy, na strednú...ich jedinou starosťou je ako prísť domov aspoň v polotriezvom stave...a ja...hrôza.
Ale do celej tejto šialenej veci ma namočil strýko! Zastreliť ho je málo!!
Rozčuľuje sa v duchu. Ale...to už by teraz bolo vlastne zbytočné.
Uvedomí si zrazu skutočnosť, ktorá mu v zápale hnevu akosi unikla. Prebehne pohľadom svoje pokrkvané čierne oblečenie a fľašu na stole. No ani jedno z toho nevidí, pred očami sa mu vynárajú naoko smutné tváre, falošné slzy tie skormútené výrazy neznamenajúce v skutočnosti absolútne nič. Nikomu na ňom ako na človeku nezáležalo, iba mne. Aj keď na pohreb prišli davy bol som tam jediným smútiacim.
Pohŕdavo odfrkne a zatne dlane v päste. A pri tom ich „Úprimnú sústrasť.“ mi stávali vlasy dupkom. Od úprimnej to totiž malo veľmi ďaleko a pochybujem, že niekto z tých bezcharakterných...
Zavrie oči a niekoľko krát po sebe sa rýchlo nadýchne. ...ehm...ľudí (pôvodne chcel povedať niečo trochu iné) vôbec tuší čo to sústrasť znamená!
Aj keď najviac ma to škrelo z úst tých čo ma deň pred tým usilovne presviedčali, že strýcovo správanie v posledných dňoch, tá sabotáž...že to všetko zapríčinilo šialenstvo, čo sa ho údajne zmocnilo. Tvrdili, že sa to stáva bežne, lenže ja som ho poznal, na niečo také im nenaletím. On mál vždy svoje spôsoby ako si udržať čistú hlavu a zdravý rozum za každých okolností.
Ale pôjdem zajtra vôbec do práce? Mal by som...veď náš výskum bol takmer u konca, pokusy viac ako úspešné, už som ani nedúfal. Ale v hlave mi vŕtajú udalosti posledných dní, nedáva to zmysel! Prečo to spravil?! A tiež to čo povedal...tie slová...strýkove posledné.
Na vnútornej strane zavretých viečok, ktoré poslúžia ako plátno sa mu premietne mohutný plameň. Stále mocnejúci, všetko zahaľujúci. Akoby sa naň díval práve teraz. *Uprostred horúčavy sálajúcej z priestrannej miestnosti pohltenej plameňom stál on a v náručí mu umierala jediná osoba, na ktorej mu ešte záležalo.
Z niekoľkých strelných rán sa spolu s horúcou krvou vyplavoval z tela aj život. A rovnako ako tá karmínová tekutina aj on kĺzal pomedzi prsty mladíka, ktorý sa ho za každú cenu pokúšal zachrániť.*
„Márne.“ Trpké slovo pretne ticho takmer prázdnej izby a vráti do súčasnosti. Navyše mi strýko neposkytol ani len vysvetlenie.
Opäť mu myšlienky zablúdia do nedávnej minulosti.
*„Musíme vypadnúť!“ Ziape v zrastajúcej panike na polomŕtvu osobu, ktorú sa horúčkovito snaží dotiahnuť k dverám laboratória, z dosahu nenásytných plameňov.
„Nie, ja sa stadeto živý nedostanem, bež!“ Vážny hlas strýka ho vydesil ešte viac než to peklo čo besnelo naokolo. Vždy si robil zo všetkého dobrý deň, bál sa, že teraz to myslí naozaj vážne.
„Nie!“ Už len pri myšlienke na to, že by ho tu nechal sa mu do očí nahrnuli slzy.
„No tak...aj keby som nejakým zázrakom prežil, Inkvizícia by to tak dlho nenechala, viem toho priveľa.“ Prehovorí až pripokojne na to, že práve vyslovil svoj rozsudok smrti.
„Nechápem!“ Aj napriek situácií u chlapca logika funguje naplno a to čo počul mu nedáva žiadny zmysel. „Ako to myslíš?“
„Nemáme...čas na vysvetľovanie!“ Dostane zo seba stále slabším hlasom umierajúci. „Urobili sme...chybu...celé to bol omyl!“ Chce sa spýtať čo bol ten omyl no nechce strýka prerušovať, vyzerá, že je na pokraji zo silami a rozprávanie mu spôsobuje bolesť. Mladík nadobudne podozrenie, že jedna z guliek štrajchla pľúca.
„Ten vzorec...nesmie sa im...dostať do rúk!“ Dýcha stále plytšie, viečka mu klesajú, z očí sa vytráca život. „Sľúb...mi to...Noel...sľúb...“ Hlas prejde do šepotu až sa úplne vytratí. Pohľad tých čokoládových očí, presne takých istých akými na svet hľadí aj mladík sa do neho naposledy prosebne zabodne a viečka neodvratne klesnú.
Zúfalý chlapec to môže len pozorovať. Nezmôže sa ani na to jediné slovo, ktoré chcel umierajúci počuť.
Ale ten určite dober vedel, že Noel by ho nikdy nesklamal. Nestihol mu to síce vysvetliť, ale verí, že on to zvládne. Je to skvelý mladý muž... Posledná myšlienka a jeho vedomie zahalí večná temnota.
„Nie.“ Zašepká mladík, ktorému tá posledná myšlienka patrila nečujne. Opustili ho aj posledné zvyšky vôle sa odtiaľto dostať či žiť. Bezvládne tam sedí a pohľad vydesených očí upiera do tváre, ktorú pomaly opúšťa aj posledná krv.
Zozadu k chlapcovi s telom v náručí pribehnú dvaja ozbrojený uniformách. Chytia ho pod plecia a vytiahnu na nohy. Chcú ho odviesť do bezpečia, no on sa nedá. Zúrivo s nimi bojuje, snaží sa im vytrhnúť aj keď mu ide o život. Jeho pud sebazáchovy úplne zlyhal. Nemôže ho tam predsa len tak nechať. To nejde. Ale nemal dosť síl na boj s dvoma vojakmi a tí ho nekompromisne tiahli preč.
„Nie! Pustite ma! Nenechám ho tam! NIE!!“...*
Prudko otvorí oči. Hruď sa mu rýchlo dvíha a klesá. Sedí naspäť vo svojej obývačke, no v ušiach mu stále hučí oheň a príval rozbúrených pocitov.
Netuší čo ho prebralo, ale na tom nezáleží. Roztrasenými rukami si zakryje tvár a rozvzlyká sa. Nie je žiadne dieťa, proste to potrebuje zo seba dostať. Smrť opäť zasiahla do jeho života obzvlášť bolestivým spôsobom.
Cíti neuveriteľnú bezradnosť nad tými hroznými vecami čo sa dejú. Všetko o čom si myslel, že pevne drží sa mu vymyká z rúk. Tiež je plný hnevu, pretože to nedokáže zastaviť, ovládať... Čo tým myslel? Nesmie sa im to dostať do rúk...komu?! ...a ani pochopiť.
Jeho záchvat už týždeň potláčanej ľútosti zrazu prerušia zvuky prichádzajúce znova z útrob tmavej chodby. Strhne sa a vyskočí na rovné nohy.
„Kto je tam?!“ Zakričí roztraseným hlasom a vzápätí si za to vynadá. Odpoveď síce neprichádza, ale teraz už si je sto percentne istý, že tam niekto alebo niečo je. Už otvára ústa aby vyzval dotyčného po druhý krát a upozornil ho, že má pri sebe zbraň (čo by bol, samozrejme, nezmysel ale stále mohol dúfať, že to zaberie) keď sa do napätého ticha ozve akési zamrmlanie a hneď nato mu ruky vystrelia dozadu za chrbát a nejaká neviditeľná moc ich tam pevne spúta. Nech sa snaží akokoľvek z jej zovretia sa nedokáže vymaniť.
Tie čary. To nie sú ľudia!!
„Pokoj, nechceme ti ublížiť.“ Zaznie hlas pripomínajúci ženský s temnoty pred tým a na jeho rameno dopadne ruka niekoho zatiaľ taktiež skrytého tieňom.

Vampire Story

2009-01-02T17:05:00.003+01:00

ÚVODNÍK
Takže, o čo ide? Pod názvom Vampire Story (skratka- VS) tu budú pribúdať (dúfajme) poviedky zo sveta upírov. Budú to série a možno aj jednorázovky odohrávajúce sa v mnou vymyslenom svete, nie tak odlišnom od toho nášho. Bližšie informácie o ňom tu budú postupne pribúdať alebo sa ich budete dozvedať v poviedkach.

V tomto svete žijú okrem ľudí aj iné tvory s vyššou inteligenciou a to upíry. Lenže ich prítomnosť medzi nič netušiacimi ľudmi je prísne utajovaná, ostatne, v dnešnej dobe vedy na nich málokto verí. Výnimku tvorí len istá skupinka jedincov...

3.K. Náhoda

2008-12-24T08:47:00.006+01:00

!Venované Broskynke!

Dvere tresnú, z úst vyletí ťažký povzdych a vyšťavené telo dopadne do perín. Niečo také strašné som už dlho nezažil! Sťažuje sa v myšlienkach mladík ležiaci na posteli.
Nielenže ten obed trval celú večnosť, ale mama ho ešte pozvala nech s nami posedí, že si dáme dezert, potom ho donútila počkať na olovrant a nakoniec ho presvedčila, že by sa urazila keby odišiel bez večere.
Toto bolo to najdlhšie poobede v mojom živote! A to najhoršie nebolo, že kedykoľvek na mňa Simon prehovoril koktal som a padali mi veci z rúk, ani to, že som sa asi sto krát bodol pri jedení paličkou do nosa keď som na neho civel. Dokonca som celkom dobre zvládol aj to, že sa k nemu sestra celú tú dobu tisla, dotýkala sa ho a kde tu ho obdarila letmým bozkom.
Ale doteraz som neprekonal fakt, že ja ho nikdy nebudem môcť takto objímať, hladiť ho, bozkávať... Sakra!! To nie je fér!
Prevalí sa na brucho a päsťami zúrivo udrie do vankúšov až sa z nich zdvihne kúdol prachu. Z hrdla sa mu vyderie zavrčanie, dlane zatína v päste až mu belejú hánky a po tvári stekajú slzy zlosti. Tak neuveriteľne ma to štve! Chcel by som byť na jej mieste!
Posadí sa a oprie chrbtom o stenu. Neprítomne hľadí do tmavej miestnosti osvetlenej iba oranžovým svetlom pouličných lámp prenikajúceho sem z ulice. Sedí nehybne.
V hlave sa mu hmýria myšlienky jedna cez druhú. Otázky, sťažnosti, nadávky alebo čo by bolo keby...? Žiadnu z nich nedokáže zaplašiť.
Tak tam len sedí a čaká. Čaká kým sa mu to v tej makovici zrovná, dostatočne na to aby sa mohol rozhodnúť čo ďalej.
Hnev z neho postupne opadáva. Jeho plamenná ozvena stále tíchne.
No nestráca sa, emócie nikdy nemiznú, len sa menia, pretvárajú v iné. A tak sa aj hukot ohňa v ňom mení na melancholický šum dažďových kvapiek. Ten pomaly zapĺňa celé jeho srdce. Pomyslená hladina vody stúpa spolu s jeho smútkom.
Myslí na neho, nejde to inak. Stále má pred očami jeho tvár. Ostro rezané rysy, okúzľujúci úsmev, ale nie taký ako z reklamy na zubnú pastu, omnoho vrúcnejší a láskavejší, hladké vlasy, do ktorých má vždy chuť zapliesť prsty,...
Lenže vždy keď moje vedomie zablúdi tým smerom vynorí sa vedľa jeho tváre druhá. S rovnakými svetlými očami, tvarovanými ústami a rysmi aké mám ja. Lenže je to dievčenská tvár. Usmiata dievčenská tvár so šťastím prekypujúcimi očami.
Nechcem aby sa to zmenilo. Nedokážem byť tým kto zaviní, že tá radosť z nich vyprchá! Vždy bola ľahkomyseľná, ale na žiadneho iného muža mimo rodiny sa nikdy tak nenaviazala.
Nedovolím aby sa s ňou rozišiel! Nie!
Ja tu nie som teraz dôležitý, ostatne som to celé zavinil, takže to aj napravím. Nezáleží na tom ako veľmi by som ho chcel!
Zažmurká a v očiach mu zahorí nové odhodlanie. Jasné, najbližšie keď sa stretneme si zo Simonom pohovorím a vykecám mu ten rozchod! Vyskočí a zaujme hrdinskú pózu.
A tým pádom nebudem musieť May oboznámiť s faktom, že som s jej chlapom spal skôr ako ona! Pomyslí si najprv víťazoslávne, no vzápätí mu dôjde čo vlastne trepol a na tvári sa mu objaví zmučený výraz. Bezvládne sa zvalí naspäť na posteľ. Nad ním sa vznáša tmavá aura hlbokej depresie.
Ja som taký smoliar. Schúli sa do klbka. Vankúš pod Lukasovou hlavou je o chvíľku úplne premočený a slaný. Izbou sa nesú tlmené vzlyky.
Trvá to dlho. Nevie ako dlho presne, pri plači človek rýchlo stráca pojem o čase, no určite to trvalo. Oči ho pália, ruky sa trasú. No náhle to utíchne, triaška prestane, bolesť zmizne.
Jeho myseľ sa ponorí do nepokojného bezsenného spánku, plného nočných môr. Len posledná rovnako ako on osamelá kvapôčka ešte stečie spod jeho zavretého viečka.

„Vstávaj!“ Zareve mu dakto do ucha pričom po ňom ešte nezabudne šmariť vankúš zo zeme. „Pohni, Lukas, lebo prídeš neskoro! Je pondelok!“
„Grrr...“ Zavrčí na to do perín. Tento náhli prepad je horší ako keby sa do jeho podráždeného vedomia zabodla dýka.
„Nech už si z tej postele vonku!“ Ziape mu priamo do ucha vzrušenia plný ženský hlas.
„Čo tu blbneš preboha?!“ Vyhrabe sa mladík celý strapatý spod paplóna. Pozrie na hodiny. Veď mám ešte kopu času!
„Ak budeš do desiatich minút hotový odveziem ťa do školy.“ Prehlási nadšene. Keby Lukas vedel vraždiť pohľadom tak by sa práve pripravil o sestru. Bez slova sa zahrabe naspäť.
„No tak prestaň, to nemyslíš vážne, Lukas!!“ Chytí ho za vytŕčajúcu ruku a snaží sa ho vytiahnuť. „Ak ťa nepôjdem zaviesť mama mi nepožičia auto! A ja ho dneska urgentne potrebujem!“
Prudko s ním trhne, asi o niečo silnejšie než zamýšľala, pretože z tej postele priam vyletí. Samozrejme dopadne hlavou rovno na tvrdú podlahu.
„No, konečne, pohni, za chvíľku odchádzame!“ Prehlási a dakam odbehne.
„May, ja ťa zabijem!“ Zastoná chlapec spolovice na zemi spolovice ešte na posteli.

Za necelých desať minút sedí na sedadle spolujazdca s poloprázdnou školskou taškou na kolenách. Je si sto percentne istý, že minimálne polovicu vecí nechal doma. Na hlave má ešte väčšie hniezdo ako obvykle a keďže sa obliekal takmer poslepiačky vyzerá ako vytiahnutý z kontajnera.
Čelom sa opiera o chladné sklo okna, viečka mu klipkajú, skoro spí.
Brzdy zaškrípu, auto prudko zastaví a driemajúci Lukas skončí čelom v palubnej doske.
„Kurva.“ Zasyčí keď sa šúchajúc si hlavu narovná.
„Vyjadruj sa slušne!“ Karhá ho blondínka na vedľajšom sedadle s rukami na volante.
„Dobre, dobre.“ Odvrkne podráždene.“Hm, a na čo dnes vlastne potrebuješ auto?“ No vzápätí otázku oľutuje. Mayine oči sa rozžiaria.
„Vieš, nechala som v jednom zlatníctve, rozkošný obchodík v meste, urobiť na objednávku taký prívesok, teda dva a...“
„K veci!“ Hrubo ju Preruší. Ona naňho len škaredo zazrie a pokračuje akoby sa nič nestalo.
„No keby som šla busom alebo pešo nestihla by som prednášku a Simona o odvoz požiadať nemôžem, pretože je to pre neho...p-počkaj ešte som neskončila!“ No dvere auta sa už za Lukasom s hlasným tresnutím zaklapli.

„Hrôza.“ Povzdychne si nad plnou táckou. Sedí za stolom v školskej jedálni.
Aj keď stôl je pomerne veľký, tak asi pre šiestich, je tu sám.
Cez záclonu čiernych vlasov znudene hľadí do taniera kde robí vidličkou v zemiakovej kaši miniatúrne chodníčky. Raz sa uhorský rok sa mi podarí dostať s celým obedom až k stolu a akurát vtedy nie som hladný! Zväčša do mňa totiž niekto milý stihne “omylom“ vraziť, podložiť mi nohu alebo mi tú tácku proste vyraziť z rúk.
Opäť sa z neho vyderie nešťastné „Ach.“ Aj keď nemôžem povedať, že by som nebol hladný, veď mi v bruchu škŕka už dobrú hodinu, ale nedokážem do seba nič dostať. Prešla ma chuť...teda, prešla ma už ráno hneď ako mi ségra objasnila načo jej to auto je (to som sa takmer povracal) a doteraz sa nevrátila.
Pred ním leží kompletne rozpitvaný obed, ktorý sa už ani náhodou nepodobá na mäso s kašou. Celé vyučovanie mi bolo mizerne a je mi jasné, že to nemá čo dočinenia s fyzickým zdravím.
Zavrie oči a predstaví si Simona. Jeho telo, tvár, oči, pery... Spomenie na tie bozky, vzdychy, horúce dotyky nielen rúk...
Vzhľadom k tomu, že má zavreté oči a celkovo je tak trochu v inom svete si ani len nevšimne poza chrbát sa mu plýžiaceho chalana.
Zrazu zacíti na temene hlavy cudziu dlaň a už je ksichtom v tanieri. Presnejšie v tej gebuzine čo na tanieri zostala.
K jeho ušiam sa zovšadiaľ nesie krutý smiech.

„Ako mi len táto škola lezie na nervy!“ Zúrivo šomre nad špinavým umývadlom. Pod prúdom ľadovej vody (iná netečie na školských záchodoch netečie) sa pokúša z vlasov dostať zvyšky obeda.
Nie, že by bol dva krát úspešný...ale aspoň už nevyzerám ako mama s pleťovou maskou.
Vystrie sa a pohľad uprie do veľkého zrkadla tiahnuceho sa celou stenou. Vždy mi vŕtalo hlavou načo je nám, preboha, zrkadlo na chlapských hajzloch, ale myslím, že som práve pochopil.
Keď uzná, že teoreticky môže vyjsť medzi ľudí (ak sa tak dajú študenti tejto školy nazvať) a, že to lepšie už nebude strčí hlavu pod sušiak na ruky.
Za chvíľku zo suchou hlavou vykročí na chodbu. Mal by som mať ešte jednu hodinu, ale z tej som už s najväčšou pravdepodobnosťou polovicu zmeškal, takže idem rovno domov.
Ide do šatne po bundu a hlavným vchodom von. Okamžite ako opustí budovu školy vytiahne si cigaretu a zapaľovač. Prejde cez nádvorie až za plot a to čo tam uvidí mu priam vyrazí dych. Jeho srdce vynechá jeden úder. Pred chvíľkou zapálená cigareta mu vypadne z úst.
Na školskom parkovisku s rezervovanými miestami stojí nádherný šporťák. Dokonale aerodynamický tvar, neuveriteľne nablýskaný lak či perfektne prepracované detaily. To všetko človeka okamžite presvedčí hneď o niekoľkým veciach naraz, no hlavne o cene.
Lenže Lukasa motorizmus nikdy moc nezaujímal a aj teraz jeho zrak upútal skôr majiteľ lenivo sa opierajúci o to autíčko. Simon! Čo tu, sakra, robí?!
Ťažko prehltne a začne sa v panike obzerať okolo kde by sa asi mohol schovať. Neskoro. Dotyčný si ho už všimol.
Vytiahne si ruky z vreciek, odpichne sa od zavretých dverí auta a rýchlym krokom sa k nemu blíži.
Lukasa až teraz zachváti tá pravá panika. A nie je to len v tom, že všetky sprosté či aspoň ostré slová, ktoré si pre blížiaceho sa chlapa pripravil sa mu práve vykúrili z hlavy.
Ako kráčal dlhý kabát okolo jeho štíhleho tela vial. Ľadový už takmer zimný vietor sa pohrával s jeho dlhými vlasmi zviazanými stuhou.
Lukas si len matne uvedomuje, že je mu zima. Úplne zabudne na akýkoľvek únik a ako hypnotizovaný sleduje postavu.
Spamätá sa až keď stojí Simon rovno pred ním a zhora ho pozoruje, čo nie je vôbec zložité vzhľadom k tomu, že je od Lukasa o hlavu vyšší.
„Ahoj.“ Prehovorí vyšší hlasom plným očakávania, ale aj strachu z reakcie. No tá neprichádzala. Chlapec pred ním len zanovito hľadí do zeme.
„Lukas...“ Povzdychne si.
„Čo?!“ Odvrkne omnoho nevrlejšie ako zamýšľal, netuší kde sa to v ňom zrazu vzalo keď ešte pred chvíľou by sa najradšej zahrabal pod zem.
„No...teda...“ Dostane zo seba Simon rovnako ak nie viac zaskočený jeho agresivitou. „Chcel som...“
Už viem čo ma tak vytáča! Ten jeho anjelsky tón ja-za-nič-nemôžem! To sa nedá počúvať!
„Čože si chcel?! Zase ma zatiahnuť do nejakého baru a...?!“
„Nie, ospravedlniť sa.“ Rýchlo ho preruší lebo jeho prejav stále naberá na hlasitosti a pár ľudí už ich smerom zvedavo pokukovalo.
„Hej, no to je...!“ Lukasov hnev opäť vyfučí keď si uvedomí význam jeho slov. Nedokončí a naprázdno zaklapne ústa. Chce niečo povedať, ale mozog mu vypovedá službu. Tak sa Simon chopí príležitosti a začne vysvetľovať.
„Prepáč, netušil som, že May je tvoja sestra. To ma síce v žiadnom prípade neospravedlňuje, ale keby som to bol tušil nič by som si s tebou nezačal.“ Vykladá rýchlo. Snaží sa to všetko zo seba dostať kým sa Lukasovy nevráti reč. „No teraz už je neskoro a...“ Odmlčí sa, je vidieť, že zvádza akýsi vnútorný zápas.
„A?“ Spýta sa chlapec a zvedavo nakloní hlavu na stranu aby mu lepšie videl do tváre.
„...vravel som ti ako sa veci majú a...no...do čerta s tým!“ Preruší svoje vlastné koktanie a pokračuje už pevným hlasom. „Nechceš so mnou chodiť?“
Lukasov vtedy zíde na um len jediná myšlienka. Ja som asi ohluchol! Je nemožné aby práve...položil takúto otázku, nie musel som zle počuť alebo mi už definitívne preskočilo.
„Môžeš to zopakovať?“ Vypľuje s vytreštenými očami.
„Ech...ide o to, že z May sa aj tak čo nevidieť rozídem a čo sa teba týka...“ Pristúpi ešte bližšie, takmer cíti aj cez vrstvy oblečenia ako Lukasovi zbesilo bije srdce. Skloní sa k jeho uchu a tichým zvodným hlasom zašepká. „Na rozdiel od teba som vtedy nebol až taký opitý.“
Lukasovi sa z toho vypočutého náhleho priznania rozšíria zreničky. Prudko sa nadýchne. Nedokáže sa ani pohnúť.
Len tam stojí a vníma teplo sálajúce z druhého tela a zároveň cíti ako mu všetkými bunkami prestupuje príjemné brnenie nepochybne pochádzajúce zo Simonovej bezprostrednej blízkosti. Nechá sa učičíkať príjemnými pocitmi a s tichým „Ach“ zavrie oči.
Zrazu zacíti ako sa pár rúk ovinie okolo jeho pása. Chce zaprotestovať, no jeho pery uväznia tie druhé. Žiadostivo sa na ne pritisnú a vlhký jazyk sa dožaduje vstupu do Lukasových úst.
Ten však náhle precitne. Moment, tak toto nie! To nesmiem!
Vsunie medzi ich telá ruky a prudko ho od seba odstrčí.
„Nie!“ Vykríkne napol zhnusene, napol zdesene z toho čo sa práve stalo. Alebo skôr z toho čo sa mohlo stať.
Ruky sa mu neovládateľne trasú. Zatne ich v päste a vražedným pohľadom Simona priam prepaľuje. Ten prekvapene nadvihne jedno obočie.
„Mal som dojem, že sa ti to celkom pozdávalo...“
„Omyl!“ Zavrčí. „Žiadne také a ten rozchod s May sa tiež nekoná! Proste jej to nemôžeš spraviť! Ona ťa naozaj miluje, síce nechápem prečo, ale je to tak takže...“ V skutočnosti až pridobre chápem prečo si May vybrala práve teba. „...ti niečo také jednoducho nemôžem dovoliť!“ Simon sa ani nepokúša otvoriť ústa, je mu jasné, že mu po tom čo práve vypočul žiadne rozumné slová nezídu na um.
„O tom čo sa stalo obaja pomlčíme, už nikdy sa to nebude opakovať, a ty pekne zostaneš zo ségrou! Jasné?!“ Chlap pred ním nie je schopný nič zo seba dostať. Lukas už zapochybuje o jeho odpovedi, no nakoniec predsa len kývne hlavou akože hej.
„Fajn.“ Prehodí pre seba spokojne mladík, obíde ho a znova si zapáli. Je spokojný, že to šlo tak ľahko.
Po pár metroch počuje štartovanie motora a zanedlho nato sa okolo neho preženie ten nablýskaný šporťák. Keď ho vidí miznúť v zatáčke zmocní sa ho akási zvláštna úzkosť.
Ale je to tak správne! Pripomenie mu svedomie.
Lukas má sto chutí si zakričať „Do prdele s tým čo je správne!“ ale ovládne sa a pokračuje v ceste domov.

V zámke zaštrkoce kľúč, potom to cvakne a dvere sa otvoria. Dnu vpadne zadychčaný Lukas (výťah stále nejde). Všetky veci, ktoré nepotrebuje zo seba doslova zhodí (taška, bunda, tenisky).
Po ceste do izby mu nahlas zaškvŕka v žalúdku takže v sekunde zmení smer trasy. Zamieri do kuchyne.
Otvorí dvere a prvé na čo mu padne pohľad je...Alex olizujúci sa s dákou jemu neznámou brunetkou. Prekvapene zažmurká. Brácha nezdáš sa.
Keď už to nejakú chvíľku trvá a oni sú natoľko pohltený skúmaním ústnej dutiny toho druhého, že si absolútne nevšímajú okolie, nevydrží to a dôrazne si odkašle. Pobavene sleduje ako nadskočia a rýchlo sa od seba odtrhnú ako keby dostali ranu elektrickým prúdom.
„A takto zaklopať?!“ Rozčuľuje sa jeho mladší brat.
„Je to kuchyňa.“ Ohradí sa Lukas. Alex prevráti oči v stĺp.
„Detaily.“ Dievča vedľa neho, celé červené, hľadí do zeme a žmolí okraj sukne. Lukas zatiaľ bez štipky záujmu o nich prejde k chladničke a vytiahne si aspoň jogurt.
Sadne si oproti páriku a bez toho aby sa na nich čo i len pozrel otvorí téglik a zaborí dovnútra lyžičku.
„Hej!“ Oborí sa naňho brat.
„Áno, prosím?“ Spýta sa naoplátku dokonale pokojným hlasom.
„Ak si si nevšimol, prekážaš!“ Precedí naštvane pomedzi zuby.
„Ak si si nevšimol, netrápi ma to.“ Odpovie mu Lukas s úsmevom, skôr úškrnom na tvári. Alex sa už nadychuje, že odsekne dačo jedovaté keď sa holka vedľa neho postaví.
„T-ta-tak j-ja už pôjdem.“ Zarapká, otočí sa a už sa ozve len zaklapnutie vchodových dverí.
Mladší brat sa tým smerom ešte chvíľku sklamane díva, keď sa otočí naspäť v tvári má výraz, že by ho človek nechcel stretnúť v tmavej uličke.
„No to ti teda veľmi pekne ďakujem!“ Prenesie ironicky.
„Nemáš za čo.“ Pokojne opáči. Alex najskôr nahodí neveriaci výraz, no hneď nato zavrie oči a začne si masírovať miesto medzi obočím aby sa aspoň trošku upokojil.
„Dobre, necháme to tak.“ Prehovorí po niekoľkých okamihoch ticha keď sa on zbavoval hnevu a Lukas cpal jogurtom. „Ale čo tu vlastne tak skoro robíš? A nemal si náhodou pred takou...“ Kukne na hodinky. „...pól hodinou obed?“
„Som tu skôr len o pár minút, lenže to by ti bolo za normálnych okolností absolútne ukradnuté a áno obed som síce mal, ale jeho prevažná väčšina mi skončila na ksichte a vo vlasoch, čo by ti bolo jedno tiež, keby som ťa konzumáciou nevyrušil od určite šialene dôležitého, zaujímavého a duchaplného rozhovoru s tou pohľadnou dámou, ktorá tak ochotne opustila tento byt.“ Vysype zo seba jedným dychom.
„Vieš, že keď si sarkastický hovoríš niekoľkonásobne dlhšie vety ako obvykle.“ Zamyslí sa Alex, zvyknutý na bratovu mlčanlivosť a jednoslovné odvrknutia, nahlas.
„Chceš tým naznačiť, že by som mal byť sarkastický častejšie?“
„Skôr naopak.“ Uškrnie sa tento krát mladší v miestnosti. Lukas sa rozhodne neodpovedať hneď z dvoch dôvodov. Po prvé, mu žiadne vhodné slová nenapadajú a po druhé zámok vchodových dverí práve cvakol už po tretí krát sa dosť krátku dobu.
„Som doma!“ Rozľahne sa bytom melodický Mayin hlas.

Spriatelenie s Kha

2008-12-21T15:46:00.002+01:00

A tu je diplomík :D...nespýtala som sa čo naň, ale hádam som trafila a bude sa páčiť. Som rada, že sme spriatelili x)

2.K. Náhoda

2008-12-19T18:48:00.004+01:00

2. Kapitola- Náhoda je Blbec
varovanie: shonen ai, a znova vulgarizmy (hlavná postava je predsa len 17-ročný chalan a nie je to žiadny anjelik x))
poznámka:...viem, že som vám dačo chcela...ale ani za toho...ehm...boha si nemôžem spomenúť čo to bolo...mno nič tak sa budete musieť obísť bez mojich obvyklích obkecov...
Venované Broskynke!

Prvý vnem, ktorý je dostatočne silný aby prenikol do Lukasovho spánkom omámeného vedomia je bodavá bolesť hlavy. Ježiši, asi som to včera s tým alkoholom vážne prehnal!
Otvorí oči, no okamžite ich znova zavrie. Donúti ho k tomu jasné denné svetlo zabodávajúce sa cez buľvy snáď až do podráždeného mozgu.
„Do prdele.“ Zakľaje potichu.
Niečo, skôr niekto, za ním zamraučí a zamrví sa. V tom momente je Lukas dokonale prebratý a s očami dokorán vyletí z postele. V nemom úžase hľadí na pokojne si odfukujúceho narušiteľa. Čo to má znamenať?!
Takmer nedýcha, len tak tam stojí a nevie čo si myslieť. Po chvíľke z neho ako-tak opadne prvotný šok, začne sa obzerať po miestnosti. Kde som to? Ako som sa sem dostal? Prečo som tu s týmto chlapíkom? Kto je to? A prečo som, preboha, nahý?
Splašené otázky sa vynárajú jedna za druhou. Ani nevie, či ho viac desí, že nepozná odpoveď na prvé štyri, alebo, že tuší ako bude znieť tá na tú poslednú. Moment! Ukľudni sa a poď na to logicky. Čo si včera robil. Začnú sa mu vynárať obrazy: Prechádzka, železničná stanica, niekto do mňa vrazil, bol to ten najkrajší chlap akého som kedy videl, ulica, krčma, znova sa tam objaví ten chlap zo stanice, pohárik, ďalší, viedli sme pomerne dlhý rozhovor, odchádzame z toho pajzla, vášnivé objatie, náruživé bozky, opúšťa ma oblečenie a...
Celý od hlavy až po päty sčervenie. Mňa rachne!
Príde naspäť k posteli a ako v tranze sa posadí, neprítomný pohľad stále upierajúc pred seba. Jeho hlboko otrasená myseľ akosi potrebovala trošku viac času aby mohla vstrebať tento pre ňu priam neuveriteľný fakt.
Okrem toho, že mu v hlave neustále hučí: to nie je možné!, sa ozýva aj druhý hlások, ktorý pripúšťa pravdivosť tejto informácie. Čo však neznamená, že by to priam schvaľoval.
„Nikolas bol prvý a posledný (čiže jediný) človek, s ktorým si kedy spal a to čisto z niečoho veľmi podobného láske. A teraz sa len tak vrhneš na prvého človeka čo ti kúpi drink?!“
Karhá ho jeho druhé “ja“. Prvý človiečik v jeho hlave (čo až doteraz vyrevúval: to nie je možné) zmĺkne, sčervenie a hľadiac do zeme sa škrabe na temene hlavy.
„Ehm...noo...prísne vzato (čiže pokiaľ si pamätám) sa vrhol on na mňa...“
„To je jedno!!“ Tresne mu druhé “ja“ päsťou po hlave.
Zavŕzganie Lukasa vytrhne z myšlienok vďaka, ktorým sa čím ďalej tým viac ponára do začínajúcej depresie.
Hodí cez plece očkom po chlapovi rozvalenom cez celú manželskú posteľ. Len sa prevrátil na chrbát. Odľahne mu, no oči od neho neodtrhne.
Pozoruje ho, ako si tam tak pokojne oddychuje, jeho hruď sa dvíha a klesá v stále rovnakých intervaloch, zatiaľ čo tá Lukasova, pri tom pohľade, stále rýchlejšie...je vážne...ehm...krásny?
Dlhé gaštanovohnedé vlasy sú elegantne rozprestreté okolo, svetlá pokožka, ale nie nezdravo bledá ako je tá Lukasova, sa na čiernom povlečení nádherne vyníma. Zároveň pôsobí tak jemne až zamatovo. Pod ňou sa rysujú pekne tvarované svaly.
Keď skĺzne očami nižšie spolovice mu odľahne a spolovice pocíti sklamanie. Muž má akurát cez slabiny prehodený paplón. Lukas okamžite odvráti pohľad keď si uvedomí kam to vlastne, so záujmom, čumí.
Radšej upriami pozornosť na mužovu tvár. Pery mierne pootvorené, cez čelo mu padá pár, oproti pleti tmavých, pramienkov vlasov. Končia na vankúši kde sa miešajú s ostatnými.
Na výrazných lícnych kostiach je jemná červeň. Pôsobí to tak roztomilo. Chtiac-nechtiac musí sa usmiať.
No to, čo Lukas obdivuje na jeho tvári a vlastne ňom celom najviac, sa teraz ukrýva za stenami viečok a čiernymi mihalnicami. Tie nádherne sladké medové oči. Len keď si na ne spomenie priam cíti na jazyku med.
Zrazu zatúži ich znova vidieť. Hoc, by to bola iba chvíľočka, len sekunda, jej stotina, proste sa nedokáže ovládnuť.
Vie, že z najväčšou pravdepodobnosťou ho ten muž okamžite vyhodí. Veď to bol len úlet, navyše po požití viac než veľkého množstva alkoholu.
Ale teraz na tom nezáleží, práve teraz záleží jedine na tých očiach, na možnosti sa do nich znova a asi aj naposledy ponoriť.
Poposadne na posteli a nakloní sa bližšie. K pokojnej tvári.
Líce mu pohladí jeho pravidelný dych. Vychutnáva tento okamih. Nasaje pomaly vypŕchajúcu vôňu drahej kolínskej. Od lákavo vyzerajúcich úst je len pár milimetrov. Jemne mu odhrnie vlasy z tváre a prekoná zvyšnú vzdialenosť.
Spojí ich pery iba prostým dotykom, nič viac. Čaká čo bude. Chvíľku sa nedeje nič, potom zacíti ako sa, až doteraz spiacemu človeku, roztiahnu kútiky úst do úsmevu. No jeho oči zostávajú zavreté.
Chce sa zo sklamaním odtiahnuť keď sa mu o spodnú peru obtrie niečo vlhké a začne sa dobýjať dnu. Jazyk. Silno sa rukami zaprie o matrac a prudko sa posadí.
„Čo to má znamenať?!“ Oborí sa na chlapa. Ten prekvapený prudkou reakciou sa, už pochopiteľne s otvorenými očami (čo je, ale Lukasovi momentálne absolútne jedno), posadí tiež. Nechápavo sa mračí na pobúrene sa tváriaceho chlapca.
„Čo, čo má znamenať? Pobozkal si ma predsa ty.“ Lukas vyvedený z miery len zažmurká, no nakoniec si urazene založí ruky na prsiach.
„No a čo?“
„Ech...“
„Chcel som ťa len zobudiť!“
„V takom prípade, už som hore.“
„To vidím!“ Odsekne stále naštvaný mladík zatiaľ čo chlapík na opačnom konci postele na neho pobavene hľadí.
Potom zloží nohy na podlahu a bez hanby sa postaví. Lukasovi sa, keďže je k nemu chlap chrbtom naskytne dokonalý výhľad na jeho pozadie.
Celý červený sa otočí a radšej rozhliadne po luxusne zariadenej izbe. S otázkou: ako si ten týpek môže dovoliť takýto bejvák?, v hlave sa pustí do zbierania kusov svojho oblečenia.
Čo, vzhľadom k tomu koľko toho na sebe včera mal a akým spôsobom sa to z neho dostalo, vôbec nie je jednoduché.
Keď sa skláňa po tričko, parkety za ním zavŕzgajú, dvere sa otvoria a opäť zavrú. Narovná sa a škaredo zazrie tým smerom.

Za pár minút vychádza tými dverami aj on (kompletne oblečený, samozrejme). Ocitne sa v priestrannej hale (veľmi priestrannej), vedie z nej niekoľko dverí. Všetky sú zavreté, až na jedny. Kuchyňa.
Nakukne dnu. To čo uvidí ho najskôr úprimne šokuje a následne mu spôsobí prudký záchvat smiechu.
„Zdá sa ti tu niečo vtipné?“ Opýta sa ho chlapík stojaci pri šporáku. Akurát naťukáva tenkú škrupinku vajíčka o okraj panvice. Na tom by síce nebolo nič strašné, že si varí raňajky, ale on má pri tom na sebe LEN červenú kockovanú zásteru. Nič viac, nič menej.
„Mno...ja len...“ Dostane zo seba Lukas keď smiech ako tak dostane pod kontrolu. „...že som ešte nevidel tak...originálne oblečeného...kuchára.“ Má čo robiť aby ho to zase nechytilo.
„No, naozaj, veľmi zábavné.“ Zatiahne chlap. „Ja ti tu chystám raňajky a ty takto.“ Povie naoko urazene a urobí na Lukasa psie oči. Ten nevie čo na to odpovedať.
„Ach, ďakujem, no už budem musieť ísť, ale...“
„Žiadne také! Okamžite sadnúť!!“ Zavelí nebezpečným hlasom nepripúšťajúcim odpor. Tak sa teda chlapec usadí za veľký stôl s piatimi stoličkami a čaká na to, netradične oblečeným človekom pripravené, jedlo.
Netrvá to dlho a už pred ním stojí tanier niečoho čo sa ani náhodou nepodobá na vajíčka zo slaninou. Chlap sediaci oproti si podopiera hlavu a usmieva sa naňho ako mesiačik na hnoji.
Lukas na tú kôpku čohosi neidentifikovateľného a na sto percent spáleného podozrievavo hľadí. Chytí vidličku a pár krát do toho opatrne šťuchne, akoby si nebol istý, že to nie je nebezpečné.
Kúsok naberie. Vzhliadne od sústa ku kuchárovi, ktorý sa síce naďalej uškŕňa, ale spod privretých viečok ho pozorne sleduje.
Lukas si teda s tichým povzdychom odvážne vopchá plnú vidličku do úst. Takmer sa poblije, no donúti sa prehltnúť a vykúzli na tvári silený úsmev.
„Nechceš niečo na zapitie?“ Spýta sa milo chlap pred ním. On na to len kývne.
Postaví sa a napustí mu pohár vody. Posadí sa naspäť a znova chlapca oproti sebe uprene pozoruje. Ako sa tak na neho dívam, nemôžem sa zbaviť pocitu, že už som ho niekde videl. Je mi dáky povedomí. Tie oči, rysy...zvláštne.
Lukas sa zatiaľ neuveriteľne premáha a pchá do seba sústo za sústom. Onedlho je s tým hotový. Síce ho už poriadne bolí žalúdok, ale tanier je takmer čistý.
„Chutilo?“
„A-áno.“ Klamať sa nemá, ale...
„To som rád.“ Nakloní hlavu nabok a naširoko sa usmeje. No nie uštipačne ako pred tým, skôr...šťastne.
V tom momente zo seba Lukas nedokáže dostať žiadnu odpoveď. Len na neho užasnuto hľadí. Ten obyčajne neobyčajný úsmev ho natoľko okúzlil, že z neho nedokáže oči odtrhnúť.
Spamätá sa až keď sa chlap zdvihne, vezme tanier a po ceste si vypiskujúc dáku odrhovačku zamieri k drezu. Asi by sa naňho díval aj naďalej lenže jeho oblečenie stále pozostávalo iba zo zástery, takže radšej sklopil zrak. Zrazu si niečo uvedomí.
„Tak ja už pôjdem.“ Vstane a prejde okolo sporo odetého do chodby, kde ho už nedočkavo čakajú tenisky.

Už pokladá ruku na kľučku keď ho náhle zozadu okolo pliec objíme pár rúk a uväznia ho v hrejivom náručí. Zľakne sa, no neodtiahne.
Na uchu ho zľahka pošteklí teplý dych.
„Človeka, ktorý sa kvôli tomu aby mi urobil radosť donútil zjesť niečo také odporné musím vidieť znova.“ Šepká mu zastreným hlasom rovno do uška. „Tu je moje číslo.“ Strčí mu malý papierik do zadného vrecka. „A volám sa Simon.“ Vtisne mu malý božtek na líce a pustí ho.
Keď sa Lukas otočí zahliadne už len lem zástery miznúci vo dverách.

Vyjde von z baráku a zmätene sa obzerá okolo.
„Sakra!“ Neudrží sa. Potrvá mi celú večnosť kým sa dostanem domov! Stadeto je to pekne ďaleko a navyše túto štvrť príliš nepoznám. Vlastne som tu po prvý krát v živote. Ostatne čo by som tu robil, že?
Kam oko dohliadne stoja samé luxusné vilky boháčov s dokonalými írskymi trávnikmi. Fasády majú dobre, že nie zlatom natreté. A aj to len preto, že by to bolo nepraktické a nie, že by si to ich majitelia nemohli dovoliť.
Ohliadne sa a zistí, že dom, ktorý práve opustil nie je žiadnou výnimkou.
S ťažkým povzdychom vykročí okolo perfektne udržiavaného živého plotu po čistom chodníku smerom domov (aspoň dúfa).
Divné, Simon nepôsobí staro. Určite ešte nezarába, typujem ho tak na prvý druhý ročník výšky. Asi má zazobaných rodičov. Zamýšľa sa po ceste.
Veď je to jedno. Ale ten včerajšok... Na tvári sa mu zjaví jemný rumenec. Vybavujú sa mu útržky ich rozhovoru.
Obaja už boli v dobrej nálade spôsobenej nejedným pohárikom a bavili sa takmer o všetkom. Vlastne, úplne o všetkom.
*„Vieš chodím sem iba na víkendy. Cez týždeň bývam na intráku v inom meste.“
„Ahaaa...a na čo sa sem...vlastne vraciaš?“ Spýta sa zo značnými problémami pri artikulácií Lukas.
„Mám tu holku.“ Povie, no netvári sa pri tom príliš nadšene. Lukas si trochu odsadne a vrhne naňho sklamaný pohľad. „Je to des.“ Dodá Simon a pritiahne si chlapca naspäť do náručia.
„Čože?“ Zaznie nechápavo spod jeho ramena.
„No, už spolu chodíme dobré štyri mesiace ale poslednou dobou nemyslím na nič iné iba ako sa tej blondíny (v každom smere) zbaviť. A vieš čo si na zajtra vymyslela?“ Len pokrúti hlavou.
„Chce ma predstaviť svojej rodine, strašné! To už je len krôčik od oltára!“ Sťažuje sa. Lukasovy, ktorého objíma príde tá predstava evidentne komická. Prepukne v hlasný smiech. Ten je však náhle zastavený keď Simon položí otázku jemu.
„A čo ty? Máš niekoho.“ Úsmev je preč, nahradí ho zvláštny zamyslený výraz. Z vrecka vytiahne krabičku cigariet a zapáli si.*
Pamätám si, že bolo ešte chvíľu ticho keď som zrazu sám od seba spustil. Vyklopil som mu totálne všetko čo sa stalo medzi mnou a Nikom, aj to prečo som bol vtedy na tej stanici. Proste od A do Z.
Pokiaľ si spomínam počúval ma dokonca zo záujmom, ale to sa mi mohlo len zdať. V každom prípade sa teraz cítim omnoho lepšie než včera.
Keď sa nad tým tak zamyslím Simon je prvý človek, ktorému som vykladal čo sa naozaj stalo. Asi som sa vážne potreboval iba vykecať.
Ale ja som sa vlastne (až do teraz) ani nemal komu. O mojej orientácií vedia dokopy...no včetne mňa štyria ľudia (Alex, Nikolas a už aj Simon).
Vzhľadom k tomu, že Nik mi tú traumu spôsobil asi ťažko by som sa mu mohol ísť vyplakať na plece.
Potom brácha...no neviem si predstaviť ako mu toto všetko vykladám. Teda, berie to v pohode (je mu úplne jedno, že som homo), ale proste by to nešlo. Cítil by som sa viac ako trápne.
Takže Simon mi do života vpadol akurát včas...A len keď si spomeniem na tie oči, a nádherný úsmev!
Z hlavou v oblakoch a ďalšou cigaretou v ústach kráča stále špinavším okolím domov.

„Kde si bol?! Sestrička z recepcie volala, že si včera neprišiel na sedenie!“ Spustí sa lavína okamžite ako Lukas vkročí do bytu.
„Mami ja...“
„Nesnaž sa vyhovárať! Navyše si odišiel len tak! Bez mobilu či liekov! Čo keby sa ti niečo stalo?!“ Je to síce otázka, ale hysterická žena, matka nečaká na odpoveď.
„Ešte sa porozprávame, ale teraz už je neskoro.“ Lukas po prvý krát odkedy prišiel domov zdvihol hlavu a odlepil pohľad od zeme. Ako to myslí, že je neskoro? Veď môže byť tak dvanásť, pól jednej. Za chvíľu by sme mali obedovať. No skôr než sa stihne opýtať dodá.
„Bež sa prezliecť a vezmi si tabletky, návšteva ja tu o chvíľku.“ Ahaaa. Kto to asi bude?
Odoberie sa do svojej izby a zhodí zo seba väčšinu oblečenia, takže zostane len v spodkoch. V tej chvíli do miestnosti vpadne rozčúlená (slabé slovo) blondínka.
„Kde si bol?!“
„Vieš, že v istých momentoch sa hodne podobáš na mamu.“ Poznamená jej smerom, ale nijak inak nedá najavo, že ho jej prítomnosť zaujíma. Naďalej sa prehrabuje v skrini.
„Si hrozný...!“
„Hej, hej, ja viem. Ozaj čo to k nám má dôjsť za hostí?“ Prehodí, zase akoby mimochodom. May naňho vyjavene civí.
„To nie je možné. To nie je možné. To nie je...“ Začne si šomrať popod nos neustále dookola. Zavrie oči aby sa upokojila. Nie je ďaleko od infarktu.
„Dnes je pre mňa veľmi dôležitý deň, tak to neskaz.“ Nevyzerá to, že by sa tie slová k nemu dostali. „Lukas!“ Skričí na neho.
„Počúvam ťa.“
„Dobre, prepáč, bože ja som taká nervózna! No nič, prosím ťa, obleč sa slušne, vlasy do copu, odmaľuj sa a vytiahni si ten kov z huby...teda...z úst.“ Sladko sa na neho usmeje. „Ok?“
„Ok.“ Mladík sa zatvári vrcholne otrávene.
„Ďakujeem!“ Hodí sa mu okolo krku.
„Preboha, dosť! Veď ma zadusíš! Ségra pusti ma!“ Nahlas protestuje.
„No tak, nebuď ako malí!“ No uvoľní zovretie, postrapatí mu vlasy a so šťastným úsmevom opúšťa jeho izbu. Po ceste si poskakuje a vyspevuje, až Lukas uvažuje kto z nich potrebuje tú cvokárku viac.
Vo dverách sa ešte zastaví cez plece na neho žmurkne a pošle mu vzdušný bozk. Hneď ako sa za ňou zaklapnú dvere sa Lukas otrasie. Už mi je jasné, kto z nás dvoch tu má o kolečko menej. A ja to nie som! Ale konečne je preč, mám aspoň chvíľku pre seba. No mýlil sa.
Dvere do izba sa znova rozletia a dnu vpochoduje Alex. Založí si ruky za hlavu a hodí na bratovu posteľ. Lukas sa to rozhodne ignorovať a ďalej skúma obsah šatníka.
„Hm...Kde si celú noc bol?“
„Preboha! To má byť výsluch alebo čo?!“ Brat sa zatvári nechápavo.
„Vidno, že ste rodina.“ Precedí Lukas pomedzi zuby.
„Nejak sa od nás dištancuješ.“
„A čuduješ sa mi?“ Alex to radšej ďalej nekomentuje. Po chvíli ticha chalan na posteli prehovorí.
„Bože, May celý deň pobehuje po byte, upratuje a buzeruje koho môže. Hrôza.“
„No mne to hovor.“ Zavrčí zatiaľ čo bojuje s piercingom, ktorý sa nechce nechať len tak vytiahnuť.
„Nechaj to tak, ešte si ublížiš. May to prežije.“ Navrhne mu brat po zhliadnutí tej desivej scény (Lukas sa k nemu otočil ksichtom).
„Bude musieť, je*em na to.“ Vytiahne si prsty z úst. „A ktože to má vlastne prísť? Je okolo toho poviku akoby to bola minimálne anglická kráľovná.“ Položí otázku a dúfa, že sa mu konečne dostane aj odpovedi.
„V skutočnosti je to ešte niekto omnoho dôležitejší. Ale ako to, že o tom nevieš, ségra o tom vyspevuje už dobré tri týždne?“ Lukas sa zamyslene pošúcha na brade.
„No je to možné. Veď vieš ako ju počúvam.“
„Skôr nepočúvaš.“
„Veď práve. Tak kto to je?“ Opakuje už ani nevie koľký krát.
„Vieš, ten jej nový fešák, s ktorým to tiahne už podozrivo dlho?“ Akoby som mohol zabudnúť keď každé sestrino druhé slovo je o ňom. Navyše May nie je typ človeka, ktorý by s niekým vydržal príliš dlho. V preklade, strieda chlapov ako ponožky. Jej osobný rekord (až doteraz) bol jeden týždeň. Na škole má vybudovanú povesť celkom dobrej štetky. Len za to neberie prachy. Teda, pokiaľ viem.
Ale čo sa tohto chlapíka týka, tvrdí, že to s ním myslí vážne (že je to ten “pravý“, že ho miluje, atď. Proste všetky tie obvyklé zamilované ženské kecy) a ako mi stihla zdeliť nechce nič uponáhľať. Takže s ním ešte nespala (bol by som síce radšej keby si detaily svojho milostného života nechávala pre seba, ale bohužiaľ), ževraj chce počkať kým jej ho mama neschváli. Alebo dačo podobné.
„No, čo s ním?“
„Dva krát hádaj!“
„Ani raz, buď mi to povedz, alebo vystrel.“
„Bože, ty si dnes vážne dáko spomalený!“ Prevráti oči v stĺp. „Chce nám ho dneska ukázať, príde na obed.“
„Aha. V takom prípade sa nemusím príliš namáhať.“ Chytí prvé oblečenie čo mu padne do ruky a vôbec nerieši, že vyzerá takmer rovnako ako to čo pred chvíľou vyzliekol.
„May sa to nebude ani trochu páčiť.“ Napomenie ho brat keď si k nemu Lukas (samozrejme bez prevedenia ostatných zmien, ktoré mu ségra nariadila) lenivo prisadne na posteľ.
„No a? Nebudem sa namáhať kvôli nejakému frajírkovi. Ostatne chodí z mojou sestrou a nie so mnou!“
„Ako myslíš.“ Nastane ticho.
Lukasove myšlienky opäť zaletia k istému vysokému, dlhovlasému, elegantne vyzerajúcemu a bohatému chlapovi. Na tvári sa mu usadí neprítomný úsmev a blažený výraz.
Alex to mlčky pozoruje, no dlho mu to nevydrží.
„Ale teraz naozaj, kde si bol celú noc?“ Spýta sa tento raz s istou obavou. Žiadna reakcia neprichádza, chlapec vedľa akoby ho ani nepočul. „Lukas, no tak! Hovorím na teba.“ Ako v tranze naňho starší brat otočí hlavu pričom priblblý úsmev ani zasnený pohľad nezmizne.
Alexovi začne dochádzať.
„No nie! Ty niekoho máš!“ Povie s diabolským úškrnom. Lukas sa náhla z tej hypnózy preberie.
„Šss! Nejač tak! Keby to započula matka alebo ségra hneď by mali spústu otázok typu: A je pekná? Koľko má rokov? Poznám ju?“
„Dobre sory, ale inak, medzi nami, ti to teda trvalo. Veď už je to nejaká doba odkedy...“
„Ja viem.“ Zarazí ho uprostred vety. „Ale nedá sa povedať, že by som niekoho mal. Bolo to len...“ Ako by som to nazval? Možno: chvíľková strata súdnosti pod vplyvom alkoholu? Nie. Jednak by mi to nezhltol a ono to vlastne ani nie je pravda. Iba tak spolovice.
Z uvažovania ho vytrhne zazvonenie zvončeka oznamujúceho, že návšteva stojí pred dverami. Potom zaznie nadšený výkrik a šťukot zámky pri odomykaní.
„ Ahoj zlato!“ Tlmený hlas sestry k nim doľahne z chodby. Obaja si povzdychnú.
„Idem. Dopovieš mi to neskôr.“ Alex sa zdvihne a opustí jeho izbu.
Lukas tam tak ešte chvíľu sedí. Načúva rozhovoru z vedľajšej miestnosti, no počuje len hlasy matky a Alexa ako hodnotia Mayinho princa. Ona a jej priateľ sa už asi presunuli do kuchyne. Odôvodní si.
Dvere do jeho izby sa pootvoria, v škáre sa ukáže bratova tvár.
„Lukas, poď.“ A zmizne.
„Už, už.“ Zašomre si ešte popod nos keď sa postaví z pohodlnej postele a ide za ostatnými.

Keď vojde všetci sú už pousádzaný za ich pomerne malým stolom. Len jedno miesto zostalo voľné. Hneď oproti návšteve. Usadí sa a zdvihne zrak k neznámemu. Chce pozdraviť, no slová sa mu zadrhnú v hrdle pri pohľade do tých medových očí.
Všetci sa naňho dívajú. Včetne dotyčného oproti, no ten vyzerá rovnako zaskočene ako on.
„No tak Lukas. Pozdrav!“ Ujme sa slova May, keď vidí, že brat sa k ničomu nemá. „Toto je môj priateľ, Simon.“ Blondínka sa pri tom usmieva od ucha k uchu, ruky má omotané okolo chlapovho ramena a tisne sa k nemu čo najbližšie.
„Ech...d-dobrý deň.“ Vykokce zo seba na veľa. Otočí sa smerom k sporáku kde vysoká žena ešte dokončieva obed. „Mami, zabudol som na prášky, za minútku som naspäť.“ Povie po pravde, ale nie preto, že by pociťoval potrebu do seba to svinstvo, ktoré mu aj tak moc nepomáha pchať.
Musím sa upokojiť a...ja neviem, proste vypadnúť!
Vstane. Do prdele! Niečo také sa môže stať len mne! Nadáva v duchu.
Pohľadom zavadí o brata, sediaceho vedľa. Chytí ho za ruku a vytiahne na nohy.
„Poď so mnou.“ Šepne mu do ucha.
„Počkaj! Načo...?“ No Lukas ho už ťahá preč z miestnosti. V kuchyni sa rozhostí hlboké ticho. Tí traja ľudia čo tam zostali vyjavene hľadia na dvere, ktoré sa za dvoma bratmi práve zavreli.

„Čo to stváraš?!“ Oborí sa naňho Alex.
„To je šialený prúser!“ Zakňučí Lukas, zakryje si oči dlaňami a zošuchne popri stene na podlahu.
„No tak...“ Začne chlapec prekvapený bratovým správaním. „Také zlé to hádam nie je, veď lieky si si nevzal už toľko krát...“ Začne ho chlácholiť keď vidí akému zúfalstvu prepadá.
„O to nejde!“ Zdvihne k nemu hlavu, do líc sa mu nahrnula červeň a oči sa mu podozrivo lesknú. „Ten chlap...ja...“ Nedopovie. Alex si povzdychne a čupne si k nemu.
„No čo s ním. Ak sa ti nezdá tak skús aspoň predstierať, kvôli May...“
„Nie! To...ach...“ Zavrie oči a znova si pritisne ruky na tvár. „...ja som s ním spal.“ Hlesne potichu.
Alex vytreští oči.
„Čo?! Prosím, povedz, že som ti len zle rozumel. Povedal si, že si s ním...“
„Spal. Včera v noci.“ Dokončí zaňho potichu Lukas.
„Zbláznil si sa?!“
„Čože? Ako som mal vedieť kto to je?“ Obraňuje sa.
„Nemusel si vedieť kto to je, ale mohol si sa napríklad...opýtať či niekoho nemá, alebo tak nejak!“
„No, vravel, že má holku, ale...“
„Aké “ale“, nevrav mi, že bežne balíš zadaných chlapov!“
„Vravel, že sa s ňou chce rozísť, a že mu lezie mu na nervy!“ Okamžite ako dopovie sa mu rozšíria zreničky. Chúďatko May.
Alex tiež zamrzne s otvorenými ústami.
„Musíš jej to povedať.“
„Čo?“
„Že si s ním spal alebo minimálne to...to druhé.“
„Nemôžem jej len tak oznámiť, že sa s ňou jej milovaný plánuje rozísť. Bude sa pýtať skade takú, podľa nej, hlúposť mám a asi mi to ani neuverí!“
„Ale skôr či neskôr to aj tak praskne a potom budeš len rád, že si jej to povedal!“
„Nie! To jej proste nemôžem urobiť! Má ho tak rada.“
„Aj tak sa s ňou rozíde, s tým nič neurobíš. Tak sa aspoň pokús zachrániť čo sa dá a a priznaj sa!“
„Nie!“
„Chováš sa ako decko ale dobre, to doriešime potom, teraz sa tam musíme vrátiť, už sme dlho preč.“
„Ja nemôžem.“ Zaúpie nešťastne jeho do klbka zbalený starší brat. Je z neho len kôpka nešťastia.
„No tak, poď.“ Alex sa postaví a podá Lukasovi ruku.
„Nie!“
„Prečo?“ Lebo sa na Simona nemôžem ani pozrieť...bez toho aby som ho nevyzliekal pohľadom. Lebo v jeho prítomnosti neovládam svoj dych. Lebo pre mňa nie je možné netopiť sa v jeho očiach. Lebo...
„Nedokážem to vysvetliť, ale je pre mňa viac ako len chlap, s ktorým som sa ožral a následne vyspal. Niečo ma k nemu šialene priťahuje. A tá predstava, že by som ho mal zase vidieť v objatí zo sestrou...“
„To je v prdeli.“ Skonštatuje Alex.
„Presne...ale moment asi si to myslel trochu inak ako ja, nie?“ Zarazí sa.
„Rodina sa nezaprie.“ Keď sa naňho starší brat nechápavo zamračí pokračuje. „No, ségra sa do toho chlapíka zamilovala, ty si sa do toho chlapíka zamiloval...už len aby som zmenil orientáciu a je z toho rodinný podnik!“
Lukas chvíľu uvažuje, jeho šokom otupený mozog sa snaží pochopiť zmysel tej, na jeho vkus pridlhej, vety. Obzvlášť pasáž: ...ty si sa do toho chlapíka zamiloval... mu absolútne nedáva zmysel.
„Brácha, čo to trepeš? Ja a “zamilovaný“ do toho...“ Hľadá správne slová.
„Každému pologramotnému musí byť z pohľadu na teba keď o ňom hovoríš všetko jasné.“
„Sprostosť!“ Alebo nie? Ozve sa tichý, no o to naliehavejší hlások.
„Ale už by sme tam fakt mali ísť. Vstávaj!“

1.K. Náhoda

2008-12-12T21:00:00.016+01:00

1.Kapitola- Náhoda je Blbec (celý názov- neskôr pochopíte prečo sa to volá práve takto)
varovanie: shonen ai, prípadne vulgarizmy
poznámka: môj prvý originálny cyklus...hádam ma nevypískate O_o je to len úvodná kapča, takže je to asi dosť nuda...no posúďte sami. Pri dobrej vôli sa tu nabudúce objaví pokráčko, ale s pravidelným pribúdaním moc nerátajte.
Chcela by som celú túto sériu venovať Broskynke ^^...prečo? No mám hneď niekoľko dôvodov:
-komentuje mi tu snáď všetko čo ide (moc, moc ďakujeem)
-už mám u nej na estránke jednu poviedočku na prianie plus mi venovala cyklus Nox et solitudo...proste už mi začalo byť trápne, že ja pre ňu furt nič nemám
-a navyše...je to vážne úžasná osôbka!! ~_^

Tak a je tu ďalší piatok! Teším sa naň už od pondelka. Premieta mladík sotva čo vykročí spoza školského plotu na chodník.
Aj keď vlastne jedinú výhodu, ktorú víkend má je, že aspoň dva dni sa nebudem musieť pozerať na tie priblblé ksichty...vlastne ani to, doma to nie je čo sa priblblých ksichtov týka o nič lepšie. Na sivastej oblohe sa zbiehajú ťažké mračná. Ovzdušie je presýtené vôňou dažďa. Vlhkosť je temer hmatateľná.
A navyše profáci strašne prudia! Bilancia tohto týždňa je päť, päť, tri. No nádhera. Ale na druhú stranu, keď to dám do priemeru tak skoro štvorka! Haha, a tým sa akože utešujem? Som úbohý. Ak sa to v dohľadnom čase nespraví na výšku môžem pokojne zabudnúť.
„Ach“ Povzdychne si. Všetko sa od vtedy len sere!!
Ako výstrel z dela sa ulicou rozľahne dutý kovový zvuk, odpadky sa rozletia na všetky strany. Aby vybil nahromadenú zlosť Lukas zúrivo kopol do nevinného smetného koša, okolo ktorého práve prechádzal. Okoloidúci na neho vrhajú pohoršené pohľady.
Nech si čumia koľko len chcú! Je mi to jedno. Sú rovnaký ako všetci v škole. Magori! V ušiach mu zrazu znejú pobavené slová spolužiakov.
Čo si prešvihol Hallowen?
Ak nemáš prachy na žiletku prispejem ti. Hlavne keď sa na teba už nebudem musieť dívať!
Pozor! EMO-príšera na obzore!
Už som sa naučil tie ich posmešky ignorovať. Väčšinou to pre nich prestane byť zábavné keď si ich človek nevšíma. A keď nie...no dá sa to prežiť. Už veľakrát som sa štveral z kontajnera alebo jazierka za školou.
V čiernom okienku na semafore výstražne svieti červený panáčik, no jeho to evidentne nezaujíma. Prebehne cez cestu až nebezpečne tesne míňajúc naleštenú kapotu jedného s tých niekoľkomiliónových autíčok. Nezaujíma sa o škripot bŕzd ani podráždený jakot klaksónu. Jedinou jeho reakciou na incident je vztýčený prostredník, ktorý ukáže dotyčnému šoférovi a pokojne pokračuje v ceste so sklonenou hlavou ponorenou do ponurých myšlienok.
Nechápem ako sa môže (skoro) každý deň stretnúť pod jednou strechou toľko ignorantov. A že prečo sa nepokúšam nadviazať kontakt. A mám k tomu nejaký dôvod, pani psychologička?! Nie, vážne povedzte mi aspoň jeden jediný dôvod, prečo by som sa mal snažiť zhovárať sa s tou bandou zaostalých, pubertálnych ľudoopov, s ktorými, bohužiaľ, navštevujem jednu školu?!!
Veľmi rád by som sa to tej starej rašpli, ku ktorej ma matka donútila chodiť spýtal. Lenže nemyslím si, že by to na niečo bolo. Jedine by som jej poskytol ďalšiu príležitosť šprtať sa v mojej hlave a ničiť moje neexistujúce ego.
Ale nie, dnes tam nepôjdem. Viem, že na mňa bude mama zato jačať, že sa budem musieť ísť tej ženskej ospravedlniť a dostanem nejaký trest, ktorý aj tak hneď na druhý deň poruším, no predsa tam nejdem.
Je mi to jedno, dnes mi na ničom s tých potupných vecí nezáleží. Nech si ostatný robia a hovoria čo chcú, ja na to dnes nemám náladu. “Oslavujem“ výročie Nikolasovho odchodu. Presne sto dní. Je smutné, že to po takej dobe ešte rátam.
Strčí ruku do vrecka a vytiahne bielo-modrú krabičku. Palcom ju otvorí a ústami objíme vytŕčajúci oranžový filter. Šťuknutie zapaľovača a jeho pľúca naplní slasť spôsobujúci nikotínový dym.
Nemal by som, áno, ale aj to mi je ukradnuté a, čo sa tohto týka, nielen dnes.
Znova potiahne, koniec cigarety sa rozžiari a o chvíľu na to do vzduchu vypustí hustú bielu hmlu pomaly sa vznášajúcu k nebu.
Nepatrím medzi ľudí, ktorý by po niekoľkých nevydarených týždňoch hneď páchali samovraždu typu to-sa-nedá-neprežiť, len aby upozornili svet na svoju bolesť. Sú vtipný, ja sa budem radšej pomaly ale isto vraždiť tabakom. A zároveň tak spriemňovať ľudom okolo seba život rakovinou pľúc. Bohvie, či sa toho zlyhania pľúc pri mojej diagnóze vôbec dožijem.
Odklepne pridlhú popolovú špičku.
Bože, už je to tak dlho a moje myšlienkové pochody sú stále rovnako depresívne. Neprivolávam ich, ale nemôžem si pomôcť. Sadajú na mňa ako supy na mršinu. Vycivené hnusné zvery nenásytne trhajúce hnijúce kusy mäsa tak dlho kým z telíčka toho úbohého tvora nezostanú len práchnivejúce kosti.
Naposledy potiahne zo stále kratšej roličky a len tak akoby mimochodom ju típne o stenu baráku, ktorý práve míňa.

O štyri ulice a tri stiahnuté cigarety ďalej:
Až zo samého spodku vaku vyloví zväzok niekoľkých kľúčov zdobený roztomilou kľúčenkou- obeseným zajačikom. Otvorí presklené vchodové dvere, vojde dnu a bez povšimnutia prejde okolo radov schránok. Z tej ich trčia na všetky strany rohy mnohých farebných letákov minimálne za týždeň.
Keď sa ich neobťažujú vytiahnuť ostatný (súrodenci, matka) prečo by som mal ja?
Na dverách výťahu je nalepený nejaký lístok. Nevenuje mu pozornosť až kým výťah samotný odmieta poslušnosť.
„Mimo prevádzku“ Toto jednoduché slovné spojenie z neho páve vysalo aj poslednú kvapôčku chuti do života, ktorá sa v ňom ešte nejakým zázrakom až doteraz udržala. Vykročí ku schodišťu.
Po pár schodoch bol zadýchaný, na treťom poschodí sa začal dusiť typickým fajčiarskym kašľom, po štvrtom si myslel, že umiera srdce mu išlo vyskočiť z hrude, na piatom sa zrútil na schodište a desať minút nebol schopný akéhokoľvek pochybu (ešte aj dýchať ho bolelo), na ôsme sa dostal takmer štvornožky a na konečné, jedenáste, kde bývajú sa doslova doplazil. Toľko k jeho kondičke.
Horko-ťažko sa po dvoch dopotáca k prahu. Vpadne dnu, za pochodu si z nôh zošliapne tenisky. Špinavé číny sa rozvaľujú jedna cez druhú vedľa dvoch párov topánok poriadne uložených jedna k druhej. Takže už sú doma. Pomyslí si pred tým než za sebou bez pozdravu zavrie dvere izby.
Batoh putuje do rohu skade sa až do zajtrajšieho rána ani nepohne. Seba šmarí na posteľ, tvárou dopadne do mäkučkých vankúšov. Po chvíli keď sa mu dych ako tak vráti prevalí sa na bok. Pohľad mu padne na rámik s fotkou na nočnom stolíku. Je umiestnený na čestnom mieste pred všetkými tými haraburdami povaľujúcimi sa na ňom. Spoza lesknúceho sa skla sa naňho usmievajú dve osoby.
Ten falošný pohľad! Doteraz ma po nociach máta, nedá mi spať. A tie druhé oči, veselé, živé úplne odlišné od tých, ktorými sa dívam na svet teraz. Iné a predsa sú to tie isté, ťažko uveriť. Aj keď teraz sa už v ničom nepodobám na tú za každých okolností vysmiatu kopu. Svetlé skoro blond vlasy, na fotke krátke mi teraz padajú cez oči v čiernych prameňoch, zelené triko a vyšúchané džíny vystriedalo oblečenie tmavých, depresívnych farieb, ústa teraz “zdobené“ kovovým krúžkom v spodnej pere sa už dávno zabudli poriadne od srdca usmiať. Je to akoby na tú zdravo vyzerajúcu tvár z obrázka niekto nasadil bledú masku. Vrátim sa pohľadom zase k tej druhej osobe...
„Nikolas.“ Tichý výkrik opustí jeho ústa, no ďaleko sa nedostane, zastavia ho ruky pritisnuté na jeho tvári. Dlane a prsty s nechtami nalakovanými načierno ho skrývajú pred zrakmi celého sveta, no hlavne pred tým jediným. Jeho a aj tú osamelú kvapôčku stekajúcu mu po líci a vsakujúcu sa do vankúša.
Toto nikdy neuvidíš! Nikdy nezistíš čo si spôsobil. Nedovolím to. Nie! Stále na sebe cítim ten tvoj pohľad. Stále! Nemôžem sa ho zbaviť...odvtedy...

*Cez strešné okná na nás dopadajú intenzívne lúče letného slnka, rozpaľujúce uzavretý priestor až na hranicu znesiteľnosti. Vzduch sa tu nehýbe, je dusno. Celou halou sa nesie šum stoviek rozhovorov. Lúčenie, vítanie, rozdeľovanie ľudských osudov a ich opätovné spájanie. Stojím oproti nemu, chcem ho naposledy objať, no nedovolí mi to. Nechápem, čo sa deje.
„Už mi nevolaj.“
„Čože, a-ale dobre vieš, že net doma nemáme a...“
„Nepochopil si, už nikdy mi nevolaj.“
„A-ako to mys...?“ V rozhlase to zachrapčalo a mechanický hlas sa rozľahol celou halou.
„Vlak číslo dvadsať jeden o 18:45 odchádza za päť minút! Opakujem, vlak...“
„Musím ísť.“ Povie pokojne bez náznaku citu v hlase. Odchádza.
„Nie!“ Bez rozmyslu ho schmatnem za rukáv a cez zaťaté zuby precedím.
„Ako to myslíš?“
„Nerob scény a...“
„Ako to, sakra, myslíš?!“ Opakujem.
„Nie je to jasné?“ Spýta sa ma tónom aký sa používa na nechápavé malé decká. Keď nevyzerám, že mi je to jasné pokračuje.
„Snáď si to nebral vážne? Ten náš “vzťah“.“ Povie pričom irónia priam kvapká z každého jeho slova. Otočí sa a uprie na mňa pohľad, v ktorom sa zrkadlí jediné, výsmech. Vyrazí mi to dych, nie som schopný reakcie.
„Nesťahujem sa len kvôli škole, vlastne je to hlavne aby som mohol urobiť hrubú čiaru za nechutnou minulosťou, ku ktorej patríš!“ Rozšíria sa mi zreničky. Toto by nikdy nepovedal, nie on, nie môj Niki.
„Bola to sranda, ale už musím ísť.“ Vytrhne sa mi.
„Ja chcem žiť normálny život.“ V tom by pre teba nebolo miesto. To síce nepovedal, ale ani nemusel. Pochopil som. Odišiel, ani sa len neobzrel, ničím nedal najavo, že bude smútiť za tým čo opúšťa. Neviem čo ho donútilo tie hnusné slová povedať. Aj keď, možnože bol taký od začiatku a len ja hlupák zaslepený láskou k nemu som si to nevšimol...*

„Brácha. Na koľkú mám uvariť večeru?“ Hlas od dverí ho privedie naspäť z minulosti. „Uuu, odpovieš mi alebo mieniš prespať celé poobede?“
„Mne je to jedno!!“ Ani sa pri tom neobťažuje posadiť.
„Ale...“ Chce mladý niečo namietnuť, ale starší brat mu nedá príležitosť.
„Dnes nebudem večerať.“
„Aha, to znamená, že nebudeš doma...Kam sa chceš zašiť?“ Ležiaci na posteli otrávene prevráti oči v stĺp. Je mu jasné, že ten druhý to nemôže vidieť, ale proste si nepomôže.
Všetci v tejto rodine sa o mňa až prehnane zaujímajú! Prosil sa ich o to niekto?! Ak hej, tak ja som to rozhodne nebol!
„Alex vypadni!“ Zavrčí a tento krát sa už posadí aby dal tomu otravnému šteňaťu najavo, že to myslí vážne. Ten jeho hnev ignoruje a kladie zvedavé otázky aj naďalej.
„Máš dnes síce cvokárku, ale to si vždy do večere naspäť, takže určite máš aj nejaké iné plány...“
„Povedal som ti vypadni!!“
„Ale, no tak, chcem len vedieť, z ktorého pajzlu ťa mám prísť o druhej v noci vytiahnuť, keď zavoláš, že nemáš prachy na cestu domov.“ Tak to bola pre Lukasa posledná kvapka.
„Von!!!“ Vyskočí z postele a ženie sa k dverám aby čo najrýchlejšie vyprevadil brata zo svojej izby. Ten keď vidí ako za ním vystrelil sa radšej pakuje sám. Už za ním len zatresne dvere.
Chvíľu na ne naštvane zazerá, akoby za niečo mohli a potom sa o ne oprie a unavene zvezie až na podlahu.
Cítim sa ešte horšie ako keď som prišiel. Alex mi už s tým hraním sa na pána zodpovedného lezie na nervy! Najmladší a tvári sa, že má patent na rozum. Hrôza! Navyše nechápem čo rieši. Volal som mu raz...možno dva krát...alebo... To je jedno!! Proste robí z komára somára.
Povzdychne si. Očami začne blúdiť po miestnosti a natrafí na budík na stole.
„Čože?!“ Vydýchne prekvapene. „Musím pohnúť!“ Vykĺzne mu ešte a už sú dvierka skrine dokorán a vylietavajú z nej prevažne tmavé kusy oblečenia. Keď v tej hromade vecí nájde niečo čo sa mu zdá aspoň trochu dobré bleskovo zo seba zhodí tú otrasnú školskú uniformu a začne sa súkať naraz do niekoľkých nesúvislých vrstiev.
Mama bude o chvíľu doma, ak sa jej chcem vyhnúť musím si švihnúť. Nemám náladu na jej “milé“ slová o mojom oblečení, vlasoch, hudbe, slovníku, správaní, známkach, nočných potulkách, chýbajúcich priateľoch, ako neberiem predpísané prášky či jedálničku skladajúceho sa prevažne z McDonald-ovského menu a alkoholických nápojov čo rozhodne neprospieva môjmu zdravotnému stavu.
Za minútku už kompletne oblečený vbieha do kúpeľne kde si premaľuje oči z temných na ešte temnejšie, nanovo na seba hodí make-up a natupíruje vlasy. Ako vždy.
„Fajn a môžem ísť.“ S dlaňou na kľučke vchodových dverí si spomenie na peňaženku. Tá leží na poličke v izbe. S hlasným povzdychom sa otočí, že ide po ňu.
No cestu mu znenazdajky zatarasí akési dievča. Zastane a sústredene pozoruje jej krikľavé pásikavé ponožky. Nemá žiadnu potrebu vidieť ten jej posmešný výraz a pohŕdavý úškrn.
Hlavou mi preblesne nezmyselná otázka, ako si môže človek v ružových ponožkách o sebe myslieť, že je niečo viac?
„No vieš, ako tvoja sestra pociťujem istú povinnosť oznámiť ti, že...“
„Pochody ľudí prezlečených za zombie sa u nás nekonajú?“ Dokončí za ňu a zdvihne zrak aby mu neušiel jej prekvapený výraz. Kedy si May, konečne, vymyslí niečo nové?
„Veeľmi vtipné!“ Zatiahne urazene, no neodradí ju to. „Dúfam, že na zajtra nemáš žiadne plány.“
„Zatiaľ nie, prečo?“ Obíde ju a s ňou za pätami pokračuje v ceste do izby.
„To snáď nie!“ Začne melodramaticky. „Ako si mohol zabudnúť?!“ Oborí sa na neho. Mať za staršiu sestru hysterku je fakt des!
Ignoruje prúd agresívnych slov vyslaných z úst blondíny jeho smerom a kráča po mäkkom koberci k dverám izby. Fajn, som tu...ale čo som to...?
„Lukas, počúvaš ma vôbec?!“ Čo som to chcel?! Nemôžem si spomenúť.
„HEJ!“ Zjačí mu rovno do ucha až nadskočí.
„Ako má človek, kurva, rozmýšľať keď tu reveš jak na lesy?!“ Utrhne sa na ňu. May len šokovane zaklipká dlhými mihalnicami s tonami špirály a naprázdno otvorí papuľku. Lukas, rovnako vykoľajený ako ona, len zakrúti hlavou a čo najrýchlejšie opustí ako izbu tak byt.

Je zima, ani nie tak podľa teplomera ale na pocit. Sychravé, vlhké počasie tak typické pre toto ročné obdobie, obloha vyzerá akoby sa každú chvíľu chystala rozplakať. Lukas sa neobťažuje s prekračovaním početných mlák špinavej vody, aj tak by skôr či neskôr nejakú prehliadol. Načo sa namáhať?
Niektorý okoloidúci na neho čas od času vrhnú opovržlivý či zhnusený pohľad, mladšie ročníky sa dusia smiechom. No čím dlhšie je vonku tým menej ľudí stretá. Stmieva sa.
Pod nohami mu zaškrípe štrk. Zastane a pohliadne na budovu pred sebou. Tušil som, že ma nohy nakoniec zanesú sem.
Stojí pred obrovskou stavbou zo skla a betónu, ktorá v časoch novoty mohla vyzerať naozaj ohromne. Na chvíľu zavrie oči, predstaví si nablýskané okenné tabule, čisté okolie, neposprejované steny a krásne nové vlakové súpravy premávajúce sa po udržiavaných tratiach každých desať minút. Otvorí ich. Áno, mohlo to tu byť vážne krásne.
Vykročí k dverám tej staručkej železničnej stanice. Keď vojde dnu cíti sa akoby sa jediným krokom ocitol v inom svete.
Cez špinavé okná dnu prenikajú posledné slnečné lúče dnešného dňa, panuje tu ospalé šero. Jediné zvuky tu sú tie čo sem zaletia zvonka. Priestranná hala je z oboch strán lemovaná pozatváranými obchodmi so zatlčenými výkladmi. Pomedzi kachličky na podlahe miestami vyrastajú sivasté steblá trávy.
Ľudí je tu len minimum. Na jednej z lavičiek spí pod nánosom dennej tlače (provizórna prikrývka) bezdomovec, keď míňa schodište zahliadne dole vracajúceho feťáka (v ruke zviera striekačku), inak je tu len pár ľudí nervózne postávajúcich pri batožine a čakajúcich na vlak.
Lukas sa usadí na polorozpadnutú lavičku blízko trate. Neprítomne hľadí na hrdzavejúce koľajnice obrastené machom. Zázrak, že sa ešte neprihodila nejaká nehoda. Technici to tu mali dávno zavrieť. Chátra to odkedy si pamätám a to už je nejaký ten piatok.
Neznášam to tu! A predsa sem chodím až pričasto, uvažovať čo bolo alebo mohlo byť. Stalo sa tu príliš veľa vecí. Dokonca aj moja prvá spomienka sa viaže k tomuto miestu. A nemôžem povedať, že by bola dva krát šťastná.
*Otec nás opustil keď som mal šesť rokov. Doteraz keď sa zadívam na tú správnu dráhu vidím zúfalú matku ako v slzách beží popri odchádzajúcom vlaku. Spomínam si, že strašne kričala, nadávala mu do hajzlov a zbabelcov, všetci okolo sa dívali.
Jediné moje želanie vtedy bolo aby sa na ňu a nás už nikdy nikto tak nedíval. Stále mi je na vracanie keď si vybavím tie ich tváre, bez kúska ľútosti. Všetci len tak stáli a prizerali sa cudziemu nešťastiu, ale ani v jednom z nich sa nenašlo toľko slušnosti aby aspoň pomohol matke vstať keď vyčerpane klesla na zem.*
Áno stalo sa to dávno, ale bola to udalosť, ktorá mi dokonale sprasila celé detstvo, čiže väčšinu môjho dosavadného života.
Ale to nestačilo. O desať rokov som tu stál zase aby som bol svedkom ďalšieho osudného odchodu...je neuveriteľné, že už je to sto dní...
„Chlapče.“ Strhne sa keď počuje ten chrapľaví hlas. Pred ním stojí drobná zhrbená starenka opierajúca sa o kufor. „Chlapče, prosím ťa, nemám tu okuliare, mohol by si mi pozrieť kedy pôjde ďalší vlak z nástupišťa dva?“
„Dobre.“ Vstane a skúmavo sa zadíva do značne zoškrtaného cestovného poriadku čo visí na najbližšom stĺpe. Čísla sú malinké aj on má problém to za takéhoto svetla prečítať. „Za päť minút.“ Prehovorí na babičku.
„Ach, ďakujem.“ Povie ona s milým a hlavne úprimným úsmevom na tvári.
„Nemáte za čo.“ Ženuška sa otočí a ťahajúc za sebou kufor, takmer ťažší než ona sama, pomaly kráča smerom k spomínanému nástupišťu, ktoré je až na druhom konci haly. Nedá mi to.
„Nechcete s tým pomôcť?“ Ani neviem čo mi to napadlo, ale proste som musel.
„To budeš zlatý, ale nebudem ťa tak otravovať.“
„Ale nie, veď takto by ste to tam ani nestihli.“ Nenechala sa dlho prehovárať.
Dostali sa tam akurát včas, vlak práve za hlasného pískania vchádzal do stanice. Lukas jej pomohol ešte nastúpiť a naložiť batožinu. Poďakovala mu a potom sa už ponáhľal von aby to neodišlo aj s nim.
Schádza dole schodíkmi vedúcimi von z vlaku keď do neho zozadu niekto prudko narazí. Je to viac ako nečakané, prekvapene vykríkne, stratí rovnováhu a asi z pól metrovej výšky tvrdo dopadne na mokrú zem nástupišťa.
Zatmie sa mi pred očami. V kolene mi pulzuje tupá bolesť, musel som skončiť v mláke lebo sa mi na telo lepí mokré oblečenie, no najhoršie je, že srdce sa nie a nie upokojiť. Bije ako splašené.
Sakra! Uvedomím si, že tu zo sebou nemám lieky, zostali v školskej taške. Čo budem robiť? V momente sa ma zmocní panika. Snažím sa zhlboka dýchať, no v hrdle mi narastie obrovská neprehltnuteľná hrča. Schúlim sa do klbka. No tak, kľud, kľud!! Do prdele, nech to prestane!!
„Si v poriadku?“ Cez ohlušujúci tlkot vlastného srdca začuje hlas. „No tak, je ti niečo?“ Namáhavo otvorí oči. Vidím tvár, je tak blízko...a taká krásna. Lemovaná lesklými hnedými vlasmi. A tie oči. Nikdy som takú farbu nevidel. Dala by sa prirovnať k jantáru alebo medu...
„Čo sa stalo?!“ Počuje slová, nevníma význam, iba sa ponára do tých očí. Údery sa spomaľujú, klesá tlak.
„Zavolám sanitku!“ Dotyčný sklopí zrak.
„N-nie!“ Preberie sa Lukas konečne. „Nič mi nie je.“
„Si si istý?“ Spýta sa chlap čupiaci vedľa s obavou v hlase.
„Áno, všetko je v poriadku.“
„Tak dobre.“ Postaví sa a podá Lukasovi ruku. No ten na ňu len zmetene pozerá, tak ho po chvíli chytí pod rameno a vytiahne na nohy. Z náhlej zmeny sa mu však zatočí hlava. Roztrasené kolená ho nemôžu udržať. Strácam pôdu pod nohami.
Namiesto pádu sa mu okolo pása ovinie pár silných rúk.
„Dávaj pozor.“ Je tak blízko! Cez jeho hrubý kabát cítim teplo sálajúce mu z tela. Celý červený sa odtiahne. „Vážne si OK?“
„Hej, hej.“ Prehodí a v predstieranom nezáujme hľadí na špičky lakovaných topánok neznámeho. Dáky snob, napadne mi.
„Prepáč, nechcel som...“
„To nič.“
„Ak by som mohol niečo urobiť...“
„Nie.“ Prejde okolo neho a chce sa stratiť v dave vystupujúcich ľudí, no zastaví ho hlas toho chlapa.
„Počkaj! Si celý mokrý, to nejde!“
„Nie, vážne...to je v poriadku.“ Trvá na svojom Lukas, zvrtne sa a kľučkuje pomedzi početných cestujúcich ponáhľajúcich sa rôznymi smermi. Neznámi sa márne snaží dobehnúť ho, nemôže ho v grupe ľudí ani nájsť.

Za pár okamihov už Lukas vykračuje po rušnej ulici. Ako malé dieťa balansuje s rozpaženými rukami na obrubníku. Čo na tom, že ho míňa jedno auto za druhým. To bol taký divný týpek. Aj keď nevyzeral najhoršie, ale čo s tým. Pri mojom šťastí bude z najväčšou pravdepodobnosťou hetero alebo zadaný a...prečo mi vôbec takéto hovadiny chodia po rozume?
Začne mať vážne problémy z udržaním rovnováhy, radšej zoskočí z obrubníka a pokračuje ďalej normálne, ako všetci ostatný civilizovaný ľudia okolo. Ale kam teraz? Asi do prvého baru, ktorý spozorujem.
A ten na seba veru nenechá dlho čakať. Lukas zbehne dole schodmi do úzkej chodby vedúcej do malej miestnosti s barom. Vyštverá sa na jednu z barových stoličiek a objedná si. Kopne do seba jedného panáka, druhého, tretieho,...

„Preboha dávaj bacha!“ Okríkne ho vysoký potetovaný chlap s vyholenou hlavou, ktorý vďaka Lukasovmu tackaniu sa po krčne skoro rozlial pivo čo niesol.
„Pardón, pardón.“ Došuchce sa naspäť k stoličke. „Ani na záchod tu človek nemôže bez toho aby niekto buzeroval.“ Barman len prevráti oči, už mu pomaly dochádza trpezlivosť s jeho opileckými žvástami.
„Áno, áno. Vieš čo? Čo keby si zaplatil a...“
„Dobre, dobre. Hneď!“ Pustí pohár, s ktorým sa doteraz pohrával a horko-ťažko strčí ruku do zadného pravého vrecka nohavíc kde obvykle nosieva peňaženku. Nič. Skúsi ľavé, predné, na bunde. Nič. Stuhne. Chalan za pultom naňho podozrievavo hľadí.
„Ech...noo...teda...“
„Čo je?!“
„Akosi...nemám...no, asi som si peniaze...tak trochu...zabudol doma.“ Barman sa už nadychuje aby naňho vychrlil nejakú, určite jedovatú odpoveď keď sa od dverí ozve:
„Ja to zaplatím. A doneste ešte dva krát to isté. Ostatne mu to svojim spôsobom dlžím.“ To snáď nie! Lukas spraží chlapa vo dverách vražedným pohľadom.
„Vy si nedáte pokoj, že nie?“

Spriatelenie s Mekachimekou cmuk

2008-12-06T14:57:00.003+01:00

Meka-chan ^^, dúfam, že sa Ti diplomík bude páčiť...chcem Ti ním poďakovať nielen za spriatelenie, ale za všetky pekné slová a to čo si pre mňa urobila- predsa len, na tvojej bývalej stránke boli jedny z mojich prvých poviedok, keď si ju zrušila bolo mi to síce ľúto *smrk* ale neboj nehnevám sa, pretože inak by som asi nezaložila tento blog ;)...tak, to je asi všetko čo som chcela...ešte raz Arigatou!!

Spriateleni s Katty 8D

2008-11-24T20:57:00.003+01:00

Tak tu je diplomík...máš na ňom týchto dvoch...mno nemôžeš sa čudovať keď prvé 2 poviedky na stránke máš na nich xD...jeeje to znelo ako obvinenie zo zločinu...pardón tak som to nemyslela- dúfam, že sa ti páči, ak nie v poho napíš, spravím iný...;)

wolf-maiden

Nový slash/yaoi

Koniec...

Nasiaknuté červeňou...

Leto

Sweet Nightmare

Sweet Nightmare

Úvod

Thief- 3. kapitola

Thief- 2. kapitola

Spriatelenie s Papajou :)

Thief- 1. kapitola

Povinne!!

Balada osamelosti

Odkazovač

Spriatelenie s Glorilian

6.K. Náhoda

Všetko bude dobré...

...

5.K. Náhoda

Spriatelenie s Walentine :)

4.K. Náhoda

Spomienky vlkodlaka

VS- Výrus Pr.

Vampire Story

3.K. Náhoda

Spriatelenie s Kha

2.K. Náhoda

1.K. Náhoda

Spriatelenie s Mekachimekou *cmuk*

Spriateleni s Katty 8D

Spriatelenie s Mekachimekou cmuk